Sargis Pitsak

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Sargis Pitsak
iluminátor, pisár a kňaz
Miniatúra zobrazujúca autoportrét Sargisa Pitsaka v tzv. Biblii z Jerevanu (Manuskript č. 2627), fol. 422v, 1338, Matenadaran, Jerevan
Miniatúra zobrazujúca autoportrét Sargisa Pitsaka v tzv. Biblii z Jerevanu (Manuskript č. 2627), fol. 422v, 1338, Matenadaran, Jerevan
Štát pôsob.Arménske kráľovstvo v Kilikii
Narodeniezačiatok 14. storočia
?
Úmrtiepo roku 1353
?
Národnosťarménska
Rodičiapripisovaní: Grigori a Heghine
Súrodencipripisovaná: Chojand Chatown
Manželkapripisovaná: Zaltu
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Sargis Pitsak
Miniatúra zobrazuje evanjelistu Matúša v tzv. Evanjeliári ôsmych maliarov (manuskript č. 7651), 1320, Matenadaran, Jerevan

Sargis Pitsak[1][2] alebo Sargis Pidzak[3] (armén. Սարգիս Պիծակ – Sargis Picak; * začiatok 14. storočia – † po roku 1353) bol stredoveký arménsky iluminátor, pisár a kňaz, ktorý pôsobil v Arménskom kráľovstve v Kilikii, najmä v kláštore Drazark. Posledný predstaviteľ kilikijskej maliarskej školy. Radí sa k najlepším arménskym miniaturistom 14. storočia, ktorých tvorba sa vyznačuje hrubšími formami než ich predchodcov z 12. a 13. storočia.[4]

Ilustroval a kopíroval rukopisy na žiadosť kráľa Levona V.[5] V tvorbe uplatňoval geometrické plochy, symetrické kompozície, jasné farby doplnené o dekór. Niektoré dekorované okraje jeho miniatúr boli použité ako príklady pri navrhovaní prvých tlačených kníh v Arménsku. Pravdepodobne bol oboznámený s prácou Torosa Roslina, keďže niektoré miniatúry odrážajú jeho vplyv.[6] Jeho tvorba je v súčasnosti zastúpená vo viac ako tridsiatich dielach v knižniciach v Jerevane, Benátkach, Jeruzaleme, Tübingene a New Yorku.[4]

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie o mieste a dátume Pitsakovho narodenia alebo úmrtia nie sú známe. Pravdepodobne pochádzal z niektorej lokality v Kilíkii. Umelecké vzdelanie získal od svojho otca Grigora, ktorý bol talentovaným miniaturistom a kňazom. Existujú dve písomné zmienky, v ktorých sa spomína Sargisovo meno. Prvá je kolofón v rukopise z roku 1301, v ktorom mu jeho otec želá dlhý život. Druhá je žiadosť z roku 1312/1313 (manuskript č. 8623; dnes Matenadaran, Jerevan), v ktorej žiada otec Sargisa, aby na neho pamätal.[7][8] Podľa arménskeho básnika, historika, prekladateľa Levona Ališana sa jeho matka volala Heghine. Archívne materiály poskytujú aj mená jeho príbuzných, sestry Chojand Chatown a manželky Zaltu.[9]

Sargis Pitsak pôsobil na rôznych miestach v Kilíkii, najmä v hlavnom meste Sis (dnešný Kozan), kláštoroch Skevra alebo Drazark. V roku 1320 vytvoril tzv. Evanjeliár ôsmych maliarov (manuskript č. 7651; dnes Matenadaran, Jerevan), ktorého objednávateľom bol biskup Stephan zo Sebaste. Biskup neskôr Sargisa poveril dokončením miniatúr v inom jeho rukopise, ktorý získal Stephan na základe práva prístupu do palácovej knižnice od arménskeho kráľa Ošina.[7] Okrem evanjeliárov pravdepodobne vyzdobil žaltár, spevník i synaxár z roku 1348 alebo neskorší arménsky preklad rukopisu tzv. Zasadnutí v Antiochii (Assises d'Antioche) z roku 1311 (manuskript č. 107; dnes Biblioteca Marciana, Benátky).[9] Svoje diela tvoril pre rôznych objednávateľov, vrátane arménskeho kráľa Levona V. Počas svojej umeleckej kariéry namaľoval tri autoportréty v troch rôznych obdobiach života. Jeho posledný rukopis vznikol v roku 1353 a z kolofónu je zrejmé, že v tomto období už bol starcom.[7] Zomrel pravdepodobne niekedy po roku 1353.[4]

Legenda[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa najznámejšej legendy získal Sargis prezývku Pitsak (v preklade: včela alebo čmeľ), keď počas toho, ako tvoril ilumináciu kvetov, vletela do miestnosti cez okno včela. Prítomní sa snažili včelu z kvetov odohnať, až kým si neuvedomili, že ju namaľoval Sargis. Legenda bola pravdepodobne vytvorená na zdôraznenie jeho osobitého umeleckého talentu.[9][10]

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Sargis Pitsak patrí k posledným predstaviteľom kilikijskej maliarskej školy, keď v roku 1292 po vyplienení rezidencie katolika Arménskej apoštolskej cirkvi mamlúkmi v Hromkle (dnešné Rum Kalesi) nastal praktický úpadok kilikíjskeho umenia, ale aj samotného Arménskeho kráľovstva v Kilikii. To spôsobilo zánik obdobia tzv. honosného palácového štýlu kilíkijských rukopisov. Tvorba Sargisa Pitsaka sa spája s jednoduchším a schematickejším smerom kilíkijskej miniatúry, a do určitej miery predstavuje návrat k starším vzorom. Vo svojej tvorbe sa orientoval na všetky typy náboženských motívov. Postavy sú menšie a málo výrazne. Naopak farby sú svetlé, ale chýba im rafinovaná kresba a výraz postav. Sargis využíval rôzne formy, ornamenty, farby alebo spôsoby zobrazovania, ktoré sa naučil pravdepodobne od svojho otca. Jeho diela majú osobité čaro a originalitu s charakteristickým plochou až geometrickou kompozíciou so svetlými a jasnými farbami.[11][7]

Miniatúra zobrazujúca scénu Snímania z kríža v tzv. Evanjeliár kráľovnej Márii (manuskript č. 1973), fol. 258v, 1346, dnes Arménsky patriarchát Jeruzalemu, Jeruzalem

Medzi rokmi 1319 – 1353 vytvoril niekoľko desiatok rukopisov, pričom vo väčšine z nich je uvedené miesto a dátum vzniku. Objednávateľmi bol okrem biskupa Stephana zo Sebaste[7] aj jeromonach (mních kňaz) Andreas. Významný rukopis zvaný aj ako Kráľovský evanjeliár (manuskript č. 5786; dnes Matedadaran, Jerevan) z roku 1336 v provincii Ararat sa považuje za dielo Sargisa Pitsaka, ktorý na ňom spolupracoval s neznámym arménskym miniaturistom. Iluminácie evanjelistov z taronského evanjeliára (dnes kláštor San Lazzaro degli Armeni, Benátky) dopĺňa nápis: „Kiež Kristus Boh zachová bezúhonné správanie kňaza Sargisa na tomto svete, a ozdobí nevädnúcou krásou evanjeliá...“[9] Ďalším dielom je tzv. Biblia z Jerevanu z roku 1338 (manuskript č. 2627; dnes Matenadaran, Jerevan), ktorej objednávateľom bol katolikos Hakob II.[12] Prípadne evanjeliár z roku 1335 (manuskript č. 6504; dnes Matenadaran, Jerevan) pre kňaza Martirosa.[9]

Jeho objednávateľmi okrem duchovenstva bola aj vysoko postavená šľachta. Jedným z nich bol arménsky kráľ Levon IV., pre ktorého vytvoril tzv. Antiochijský kódex (dnes kláštor San Lazzaro degli Armeni, Benátky).[9] Ďalším donátorom bola kráľovná Mária, manželka arménskeho kráľa Konštantína V., ktorá nechala vyhotoviť tzv. Evanjeliár kráľovnej Márie z roku 1346 (manuskript č. 1973; dnes Arménsky patriarchát Jeruzalemu, Jeruzalem). Evanjeliár má tradičnú ikonografickú schému, ale kompozícia scén vykazuje autorov osobitý štýl. Sargis vo väčšine miniatúr zahrnul aj postavu korunovanej kráľovnej, ktorá je niekedy aktívne zapojená do vyobrazenej scény. Motív Snímania z kríža je rozdelený do dvoch farebne odlišných častí, Jozef z Arimatie drží Kristovo telo, zatiaľ čo kráľovná Mária je oddelená od zvyšku scény. V jednej časti miniatúry tohto evanjeliára Sargis napísal svoje meno.[13] Posledný rukopis, ktorý sa spája s menom Sargisa Pitsaka je z tzv. Evanjeliár uzdravenia z roku 1353 (manuskript č. 6796; dnes Matenadaran, Jerevan). Evanjelium vzniklo počas epidémie týfusu a bolo určené na liečenie chorých.[7][9]

Sargis Pitsak zrejme nepracoval sám, pretože inak by bolo zložité vysvetliť veľké množstvo rukopisov s jeho menom. Pravdepodobne si založil dielňu, kde na miniatúrach a ilumináciách pracovali aj jeho žiaci.[9] Sargisova tvorba mala neskôr dopad aj na miniaturistov vaspurankanskej školy v priebehu 15. a 16. storočia. Diela Sargisa Pitsaka a Torosa Roslina sa neskôr stali inšpiračným zdrojom pre moderných arménskych maliarov ako Arshile Gorky alebo Minas Avetisjan.[14]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ BRENTJES, Burchard. Arménie: tři tisíce let dějin a kultury. Preklad Milada Kouřimská. Praha : Vyšehrad, 1976. S. 136. (po česky)
  2. ↑ ŘOUTIL, Michal. S Kristem na štítu proti strázním osudu. Universum: revue Českej kresťanskej akadémie (Brno: Cesta), 2019, roč. 29, čís. 4, s. 41. ISSN 0862-8238. (po česky)
  3. ↑ KRIS, Ernst; KURZ, Otto. Legenda o umělci: historický pokus. Praha : Arbor vitae, 2008. ISBN 978-80-87164-06-8. S. 69. (po česky)
  4. ↑ a b c Lucy Der Manuelian. SARGIS PICAK. In: Dictionary of the Middle Ages. Ed. Joseph R. Strayer. Vol. 10. POLEMICS – SCANDINAVIA. New York : Charles Scribner's Sons, 1987. ISBN 0-684-18276-9. S. 652. (po anglicky)
  5. ↑ STONE, Nira; STONE, Michael E. The Armenians: Art, Culture and Religion. Dublin, London : Chester Beatty Library, 2007. ISBN 978-1-904832-37-9. S. 87. (po anglicky)
  6. ↑ AKOPIAN, Aram. Armenians and the World: Yesterday and Today. Yerevan : Noyan Tapan, 2001. ISBN 978-99930-51-29-9. S. 130. (po anglicky)
  7. ↑ a b c d e f MELKOŇAN, Lusine. Sarkis Picak - poslednij master kilikijskoj miniaťury [online]. Moskva: Armjanskij muzej Moskvy i kuľtury nacij, 2017-07-26, [cit. 2023-09-24]. Dostupné online. (po rusky)
  8. ↑ Sarkis Picak [online]. Moskva: Armjanskij muzej Moskvy i kuľtury nacij, [cit. 2023-09-24]. Dostupné online. (po rusky)
  9. ↑ a b c d e f g h V. Lazarjan. SARGIS PICAK. In: Hajkakan sovetakan hanragitaran. Tom. 10. Rstam – Sshm. Erevan : Hajkakan SSH gitoitjoinneri akademia, 1984. S. 217 – 218. (po arménsky)
  10. ↑ GRIGORYEVA, Tamara A. Matenadaran. Moscow : Novosti Press Agency Publishing House, 1970. S. 9. (po anglicky)
  11. ↑ GENNADIEVIČ, Gudkov Alexej. Knižnaja miniaťura Kilikijskoj Armenii [online]. portal-slovo.ru, [cit. 2023-10-01]. Dostupné online. (po rusky)
  12. ↑ Armenia: Art, Religion, and Trade in the Middle Ages. Ed. Helen C. Evans. New York : The Metropolitan Museum of Art, 2018. ISBN 978-1-58839-660-0. S. 163. (po anglicky)
  13. ↑ DONABÉDIAN, Patrick; THIERRY, Jean-Michel. Les arts arméniens. Paris : Citadelles et Mazenod, 1987. ISBN 978-2-85088-022-3. S. 288. (po francúzsky)
  14. ↑ KORKHMAZIAN, Emma; DRAMPIAN, Irina; AKOPIAN, Gravard. La miniature arménienne XIIIe-XIVe siècles: collection du Maténadaran, Erévan. Leningrad : Editions d'Art Aurora, 1984. S. 79 – 80. (po francúzsky)

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • DER NERSESSIAN, Sirarpie. The Armenians: Ancient Peoples and Places. Ed. Glyn Daniel. London : Thames & Hudson, 1969. 220 s. (po anglicky)
  • MARANCI, Christina. The art of Armenia: an introduction. New York : Oxford University Press, 2018. ISBN 978-0-19-026900-5. Kapitola The Art of Armenian Cilicia, s. 92 – 124. (po anglicky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sargis_Pitsak&oldid=7722603“