Sexuálna výchova

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Sexuálna výchova je výchova smerujúca k ziskaniu návykov, zručnosti, znalostí, hodnôt, noriem a postojov v oblasti vzťahov primárne medzi mužom a ženou.

Úloha a dôležitosť sexuálnej výchovy[upraviť | upraviť zdroj]

Problémy sexuálnej výchovy sa často opakujú a bývajú námetom diskusií odborníkov i laikov. Na rozdiel od mnohých iných výchovných disciplín býva táto výchova často posudzovaná z hľadiska politického, náboženského, alebo všeobecne etického. Väčšina odborníkov sa zhoduje v tom, že táto výchova by mala byť vykonávaná v súčinnosti rodiny a školy.

Sexuálna výchova sa však zo všeobecného vzdelávacieho procesu stále akosi vymyká. Stáročia trvajúca tabuizácia vedie k tomu, že i mnohí renomovaní pedagógovia zastávajú názor, že prílišná otvorenosť môže byť škodlivá. Domnievajú sa, že dokonalá informovanosť môže viesť k predčasnému prebudeniu sexuality.

Definícia sexuálnej výchovy[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa jednej z definícií sa sexuálnou výchovou rozumie (v užšom slova zmysle) udeľovanie informácií o sexuálnom správaní a ľudskej reprodukcii. Tieto informácie majú potom pomôcť k ovládaniu vlastnej sexuality. Cieľom sexuálnej výchovy je chrániť zdravie mladých ľudí, pretože hlavnou príčinou nežiadúcich tehotenstiev a z nich plynúcich potratov, pôrodov mladých slobodných matiek, alebo nútených predčasných sobášov, býva neznalosť vo veciach sexuálneho styku. Výuka poskytujúca mládeži vhodné sexuálne informácie je teda úsekom verejnej zdravotnej starostlivosti.

Hlavný význam sexuálnej výchovy spočíva v prospechu pre mladú generáciu, v prevencii nežiadúcich otehotnení, v znížení nebezpečia sexuálne prenosných chorôb vrátane AIDS, v boji proti zneužívaniu detí a sexuálnej kriminalite, v kultivácii medziľudských a partnerských vzťahov a v neposlednej rade tolerancii k sexuálnym menšinám.

Početné výskumy v oblasti sexuálnej výchovy potvrdili, že poučená mládež začína s pohlavnými stykmi neskôr ako nepoučená. Sexuálna výchova má taktiež blahodarný vplyv na zníženie výskytu sexuálne prenosných chorôb a nechcených tehotenstiev. Je však potrebné, aby táto výchova v sebe obsahovala nielen informácie, ale aby tiež u mladých ľudí dokázala vybudovať cieľavedomé postoje.

Právo a sexuálna výchova[upraviť | upraviť zdroj]

Každý človek má právo na poučenie o základných veciach ako sú plánovanie rodiny, vrátane výhodnej a dostupnej antikoncepcie, sexuálne poruchy a problémy, prípadne sexuálne deviácie a sexuálne delikvencie.

Nezastúpiteľnú rolu v sexuálnej výchove má škola, ktorá predovšetkým v predmete rodinná výchova, ale i biológia, poprípade občianska náuka prináša mladej generácii potrebné a odborné poučenie o otázkach, ktoré majú veľký význam nie len sociálny, ale i zdravotný a právny.

I keď neexistuje v žiadnom slovenskom právnom dokumente právo na sexuálnu výchovu, existuje však právo na vzdelanie a toto ústavné právo pokrýva i sexuálnu výchovu. Odporcovia sexuálnej výchovy operujú najčastejšie tvrdením, že sexuálna výchova náleží rodičom a nie škole.

Sexuálna výchova a zdravý sexuálny život[upraviť | upraviť zdroj]

Medzinárodné dokumenty dnes chápu zdravie ako celistvý jav v širokom rozpätí nielen ako nedostatok choroby, ale ako dobrý stav. Sexuálne zdravie tvorí neoddeliteľnú súčasť dobrého duševného, telesného a spoločenského stavu človeka a neznamená iba neprítomnosť chorôb alebo neschopnosti v oblasti pohlavného života a plodnosti. Do takto chápaného zdravia sa zmestí tak právo na poradenstvo a pomoc pri uskutočňovaní úspešného vzťahu a rodičovstva, ako aj právo na ochranu pred nežiaducim tehotenstvom a nákazami prenosnými pohlavnou cestou, čiže zdravotná a antikoncepčná výchova.

Výchova k budúcemu rodičovstvu[upraviť | upraviť zdroj]

Život dieťaťa v rodine kladie veľmi prirodzeným spôsobom základy k jeho vlastnému budúcemu rodičovstvu. Ide o výchovný proces, ktorý je potrebné pozorne sledovať a ktorého pozitívnemu výsledku je potrebné napomáhať.

V sexuálnej výchove a príprave na rodičovstvo môžeme rozlíšiť tri podstatné zložky, ktoré na seba vo vývoji dieťaťa nadväzujú, ale ktoré sa takisto prelínajú a rôzne doplňujú (Prof. PhDr. Zdeněk Matějček):
1. Rovina vzťahu – znamená základné citové naladenie dieťaťa. Na vrodených základoch dieťaťa sa rozvíja a kultivuje schopnosť dieťaťa prijímať druhých, mať k nim dôveru, primeraným spôsobom reagovať na ich citové priblíženie. Znamená to súčasne potrebu sexuálne dieťa vychovávať v tejto rovine.
2. Rovina vzorov – dieťa už od druhého roku života celkom prirodzene prijíma ľudí vo svojom domove ako modely dospelosti. Pritom však už v tomto veku dieťa vníma, že títo ľudia nie sú rovnakí a že i jeho sociálny svet je v podstate “ženský” a “mužský”. Rozlíšenie mužškého a ženského sveta nie je však dané len správaním matky a otca k dieťaťu, ale takisto ich konaním k sebe navzájom. Od preškolského veku vyššie pristupuje k tomuto i všetko to, čo dospelí v rodine hovoria o sexuálnom chovaní druhých ľudí mimo rodinu. Je takisto viac ako samozrejmé, že deti postrehnú, ako je dávaná najavo sexuálna identita matky a otca a ostatných členov rodiny. Je možné pokladať za preukázateľné, že deti v rodine preberajú modely ich správania bez uváženia, a teda iracionálne. Netreba však zabúdať na to, že v strednom školskom veku (8 – 9 rokov a viac) k rodinným vzorom sexuálneho správania pristupujú i vzory mimo rodiny, najmä z televíznej obrazovky, časopisov alebo školy.
3. Rovina poučenia – v tejto rovine sa naskytá otázka, čo, kedy a ako sa má dieťa dozvedieť. Ak sú dve predchádzajúce roviny predovšetkým záležitosťou rodiny, je táto tretia rovina skôr doménou celospoločenských vzdelávacích inštitúcií, teda predovšetkým školy.

Sexuálne prenášané choroby[upraviť | upraviť zdroj]

Mimo tohto najnovšieho označenia sa používajú ešte aj iné výrazy, ako venerické infekcie, čiže choroby bohyne lásky Venuše, a v anglosasštine „Sexually Transmissible Diseases“ (STD). Medzičasom je skratka STD pre tieto choroby stále viac používaná aj v nemeckom jazyku. Pri STD ide o ochorenia, ktoré sú vyvolávané baktériami, parazitmi, plesňami, protozoami, alebo vírusmi. Prenos nastáva prevažne alebo výlučne pohlavným stykom alebo úzkym telesným kontaktom. Príležitostne je môžný aj dodatočný nepohlavný prenos, napr. transfúziou krvi.

Pohlavne prenášané choroby sa síce v biologickom zmysle neodlišujú od iných infekčných chorôb, predsa sú však ešte i dnes poznačené pocitmi odporu, trápnosti, či nepríjemnosti. Hoci sa filozofi a teológovia zaoberali otázkami ľudskej sexuality už v minulosti, boli tieto vedomosti stáročia buď zabúdané, alebo boli veľmi malé, či potláčané štátom a cirkvou.

Vysvetlenie príčin a existencie sexuálne prenášaných chorôb je preto ešte stále dôležité. Najlepšiu možnú ochranu pred infekciou predstavuje síce zdržanlivosť, tá však nezodpovedá dnešnej životnej skutočnosti väčšiny krajín na svete. Používanie kondómov je preto najdôležitejším prostriedkom na zabránenie infekcií. Ak existuje podozrenie nákazy pohlavne prenášanou chorobou, nevyhnutné sú bezodkladné konzultácie s lekárom. Včasná návšteva lekára totiž neuľahčí len diagnózu a rýchly začiatok liečby, ale pomôže zabrániť aj eventuálnym neskorším poškodeniam. Aby sa prerušila reťaz infekcií, musí byť liečený aj príslušný partner.

Predsudky v oblasti sexuálnej výchovy a sexuality[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 17281797 žijúci August André David Tissot propagoval škodlivosť sebaukájania, masturbácie. V 18. storočí začalo svoje výchovné pôsobenie hnutie pre reguláciu počatia. Plánované rodičovstvo sa začalo propagovať koncom 19. a začiatkom 20. storočia v Európe aj v USA. V roku 1928 vznikla Svetová liga pre sexuálnu reformu, ktorá si okrem iného stanovila za cieľ plánovanú a cieľavedomú výchovu a osvetu.

V slovenskej kultúre má tradíciu výchova k manželstvu a rodičovstvu, v čom sa skrýva aj sexuálna výchova. Na Slovensku pôsobí Slovenská spoločnosť pre plánované rodičovstvo. Celkovo je však zatiaľ sexuálna výchova na Slovensku na úrovni osvety bez jasnej koncepcie.

Sexuológovia zastávajú názor, že je jednoznačne správne o sexe hovoriť v rámci výchovy a vzdelávania. Týka sa to rodiny i školy. V rodine by mala začať prirodzenou, nenútenou formou. “Prirodzené správanie rodičov – správanie sa bez zbytočnej prudérie – využívanie prirodzených každodenných situácií na vysvetľovanie rozdielov medzi pohlaviami – brať nahotu ako prirodzenú záležitosť – jasne a zrozumiteľne odpovedať na otázky detí, nezavádzať ich nepravdivými informáciami... A priebežne môže potom nastúpiť aj literatúra, prednášky a podobne... Keď sa o sexe otvorene hovorí, prestáva byť „zakázaným ovocím“, či tabu a nevzbudzuje preexponovanú zvedavosť.“ hovorí PhDr. Robert Máthé, psychológ a sexuológ, člen výboru Slovenskej sexuologickej spoločnosti.

Napriek relatívnej sexuálnej slobode pretrváva u mnohých ľudí potreba tabuizovania sexuality. Podľa psychológov a sexuológov však tabuizovanie pôsobí v konečnom dôsledku negatívne, a odráža sa aj na problémoch v sexuálnom živote.

Spôsobov, ako začať systematickú a efektívnu osvetu v oblasti sexuálnej výchovy je podľa sexuológov viac. Šírením kvalitnej osvety, poskytovaním informácií rodičom, školením pedagógov na zvládanie sexuálnych problémov, poskytovaním poradenských služieb prostredníctvom médií ale aj prostredníctvom telefonických liniek a internetu je možné postupne dosiahnuť potrebnú vzdelanostnú úroveň a odtabuizovanie intímnych tém a zakorenených mýtov. Jeden z mýtov a prežitkov, ktorý sexuológovia výrazne spochybňujú, je oddelená sexuálna výchova chlapcov a dievčat.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Lukšík,I., Bianchi, G.: Prečo sexuálna výchova - argumenty z výskumov. In: E.Poliaková, P.Konečný (Eds): Učiteľ a sexuálna výchova. Zborník z medzinárodného seminára Učiteľ a sexuálna výchova, Nitra, Slovdidac, 1996, str. 69-73.
  • Supeková, M., Bianchi, G.,: Sexuálna výchova a spokojnosť sexuálne aktívnejších mladých ľudí (kvalitatívny prístup). Československá psychológia, 44, 1, 2000, 56-76.
  • Reiss,M.J.: Conflicting philosophies of school sex education. J. Moral Educ., 24, 4, 1995, 371-382.
  • Valent, M.: Výchova k rodičovstvu. In: Molčán, J.(Ed.): Vybrané kapitoly zo sexuológie a hraničných odborov. Martin, Osveta, 1989, pp. 124-143.
  • http://www.iwannaknow.org
  • http://www.sieccan.org
  • http://www.teachingsexualhealth.ca

Externé zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.