Slávna revolúcia
Slávna revolúcia (anglicky Glorious Revolution) alebo Revolúcia v roku 1688, viedla k zvrhnutiu kráľa Jakuba II. spojenectvom parlamentaristov a armády vedenej holandským miestodržiteľom Viliamom Oranžským. Ten potom nastúpil na anglický trón ako Viliam III. Táto udalosť je úzko zviazaná s vojnami Veľkej aliancie na kontinentálnej Európe. Odstránenie katolíckeho Jakuba II. ukončilo možnosť obnovenia vplyvu katolíckej cirkvi v Anglicku a viedlo k istej, aj keď obmedzenej, tolerancii nekonformného protestantizmu. Pre katolíkov to znamenalo katastrofu – bolo im na viac než sto rokov odobraté právo voliť do parlamentu alebo sa stať jeho poslancom. Tiež se nemohli stať armádnymi dôstojníkmi a panovník nesmel byť katolíkom alebo sa oženiť s katolíčkou.
Pozadie
[upraviť | upraviť zdroj]
V priebehu svojej tridsaťročnej vlády bol Jakub zapojený do politických sporov medzi katolíkmi a protestantmi a sporov o to, aký vplyv v politike patrí panovníkovi a parlamentu. Jeho najväčším problémom bolo to, že bol katolíkom. Whigovia neuspeli v pokuse o Jakubovo odstránenie z trónu v rokoch 1679 a 1681 a jeho hlavnými spojencami boli Toryovci. Po jeho korunovácii v roku 1685 sa parlament skladal predovšetkým z Toryovcov. Jakubov pokus zmeniť zákony podporujúce postavenie Anglikánskej cirkvi mu jeho spojenci odcudzili. Jakub sa snažil vytvoriť zázemie vznikom kráľovskej strany a v roku 1687 začal politiku náboženskej tolerancie a vydal Deklaráciu slobody vyznania (Declaration of Indulgence). Spolu s katolíkmi, odpadlíkmi od anglikánskej cirkvi a nonkonformistami chcel vytvoriť spojenectvo pro emancipáciu katolicizmu.
V roku 1686 zmenil názor vrchného súdneho dvora na to, že môže zrušiť náboženské obmedzenia pre katolíkov a nonkonformistov. Nechal odvolať protikatolíckeho londýnského biskupa, prepustil protestantských odborných asistentov na Magdalen College v Oxforde a nahradil ich katolíkmi. Vytvoril taktiež silnú armádu, ktorej dôstojníkmi sa stali katolíci. Jeho oponenti v parlamente to považovali za prípravu k despotickej vláde, načo Jakub odročil jednanie parlamentu bez jeho súhlasu.
V apríli 1688 Jakub znovu vydal Deklaráciu slobody vyznania a nariadil, aby ho duchovní čítali na bohoslužbách. Keď mu canterburský arcibiskup a šesť iných biskupov napísali žiadosť o revíziu jeho rozhodnutí, boli uväznení za poburovanie. Udalosti nabrali spád, keď Jakubova druhá manželka porodila syna. Do tej doby bola Jakubovým nástupcom jeho protestantská dcéra Mária, narodením dediča sa však pravdepodobnosť nástupníctva katolíckej dynastie na anglickom trónu stala reálnou. Niektorí vedúci predstavitelia Toryovcov sa zišli s členmi strany Wighov, aby tento problém riešili.
Spiknutie
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1686 sa skupina spiklencov stretla v Charborough House v Dorsete, aby naplánovali zvrhnutie kráľa Jakuba. V júni 1688 sa konala ďalšia schôdzka, na ktorej sa debatovalo o nahradení Jakuba jeho dcérou Máriou a jej manželom Viliamom Oranžským. Obaja boli protestanti a dedom oboch bol Karol I. Pred narodením Jakubovho syna patrili obaja medzi možných nástupcov. Jakub ich však považoval za nástupcov iba pokiaľ by akceptovali jeho prokatolícký postoj, ktorý obaja odmietali obávajúc sa narastajúceho vplyvu Francúzska.
Viliam bol taktiež miestodržiteľom hlavných holandských provincií, ktoré sa vtedy pripravovali na vojnu Veľkej aliancie proti Francúzsku. Bol taktiež hlavným činiteľom protestantskej aliancie proti katolicizmu a francúzskemu absolutizmu. Nie je úplne zrejmé, či bolo spiknutie iniciované Angličanmi alebo Viliamom a jeho manželkou. Viliam sa snažil ovplyvniť anglickú politiku už skôr, keď zverejnil otvorený dopis napádajúcu Jakubovu náboženskú politiku. Zdá sa, že narodenie Jakubovho nasledovníka prinútilo Viliama do rozhodnutia uskutočniť inváziu do Anglicka v lete v roku 1688 a začal pre svoj zámer hľadať finančnú a politickú podporu.
Autorom textu dopisu, ktorý vyzval Viliama Oranžského na prevzatie vlády v Anglicku, bol Henry Sydney, dopis potom okrem neho podpísalo šesť lordov, v britské históriografii je toto zoskupenie známe pod názvom Immortal Seven (sedem nesmrteľných). Jediným predstaviteľom cirkvi, ktorý dopis podpísal, bol londýnský biskup Henry Compton, ktorý neskôr v roku 1689 korunoval Viliama anglickým kráľom. Ďalší signatári dopisu dosiahli nejvyšších funkcií v štátnej správe, pri dvore, v armáde a v námorníctve, všetci taktiež postupovali v šľachtickej hierarchii. Delikátnu úlohu dopraviť dopis z Londýna do Haagu bol poverený Arthur Herbert, ktorý tak urobil v prestrojení za prostého námorníka a potom sa stal ministrom námorníctva a vrchným veliteľom anglického loďstva. Signatári dopisu boli:
Viliamova invázia
[upraviť | upraviť zdroj]
Aj keď sa Viliamove prípravy na inváziu odohrávali v rýchlosti, nemohli zostať utajené. Nalodenie bolo začaté 22. septembra a bolo dokončené 8. októbra. V ten istý deň Jakub vydal vyhlásenie k anglickému národu, aby sa pripravil na holandskú inváziu. Viliam 10. októbra vydal Haagsku deklaráciu, ktorá bola v 60 000 exemplároch preložených do angličtiny rozšírená v Anglicku; v nej uisťoval, že jeho snahou je zachovanie protestantského náboženstva, zvolanie slobodného parlamentu a vyšetrenie nástupníctva princa Waleského. Sľúbil rešpektovať Jakubovu pozíciu. 14. októbra vydal ďalší vyhlásenie, v ktorom odmietal úmysel stať sa kráľom a obsadiť Anglicko.
Rýchlosť nalodenia prekvapila všetkých zahraničných pozorovateľov. Francúzsky kráľ odložil svoje prípravy na vojnu s Holanďanmi na september. Holandská armáda zahŕňala asi 5 000 koní a asi 60 000 mužov, vrátane námorníkov. Vylodenia sa malo uskutočniť na sever od Harwiche, potom čo flotila preplávala okolo Doverského hradu a Calais, aby Holanďania demonštrovali svoju silu. Anglické námorníctvo, umiestnené v ústí Temže, zahliadlo holandské loďstvo dvakrát, ale nemohlo proti nemu vyraziť po prvý krát pre silný protivietor a po druhý krát pre nevýhodný príliv. Viliam sa so svojim vojskom vylodil 15. novembra 1688 v Torbay, bol vrelo privítaný a k jeho vojsku sa pripojili niektorí miestni obyvatelia. 17. novembra sa smer vetra obrátil na juhovýchod a znemožnil tak útok anglického vojska na Viliamove sily. Francúzske loďstvo bolo v tej dobe v Stredozemnom mori. Ľudovít otáľal s vyhlásením vojny až do 26. novembra, pretože dúfal, že holandská angažovanosť v Anglicku povedie k zníženiu podpory Holanďanov v Nemecku.
Viliam považoval svoje sily za dostatočne veľké, aby mohol odraziť prípadný Jakubov útok. Chcel sa ale vyhnúť otvorenému stretu a tak zaujal obrannú pozíciu vo veľkej vzdialenosti od Jakubovej armády. Dúfal v to, že sa jeho anglickí spojenci chopia iniciatívy proti Jakubovi a on sa sústredí na obranu svojich síl. Bol pripravený čakať na vhodný okamih, pretože svojim vojakom vyplatil žold na tri mesiace dopredu. Viliam 9. novembra prevzal kontrolu nad Exeterom potom, čo úradníci opustili mesto. Od 12. novembra mnoho šľachticov zo severu krajiny vyjadrovalo Viliamovi, tak ako prisľúbili, podporu. Aj keď spočiatku väčšina ľudí bola opatrná vo vyjadrovaní svojho názoru a skôr pasívne očakávali vývoj udalostí.
Kolaps Jakubovho systému
[upraviť | upraviť zdroj]Jakub odmietol ponuku Francúzov o poskytnutie vojenskej podpory, pretože sa obával, že by tým stratil podporu miestnych obyvateľov. Snažil sa získať podporu pri Toryovcoch, ale neuspel, pretože odmietol zmeniť svoj prístup k vyhláseniu náboženskej slobody. Jeho vojsko sa nachádzalo pri Salisbury a Jakub sa k nemu pripojil 19. novembra. S ohľadom na antikatolícku náladu v Londýne nemala časť vojska veľké nadšenie pre boj a aj časť dôstojníkov nebola voči kráľovi dostatočne lojálna. Pri prvých drobných stretoch dezertovali prví dôstojníci. 23. novembra dezertoval a prešiel na Viliamovu stranu jeden z jeho hlavných veliteľov lord Churchil z Eyemothu a 26. novembra aj jeho vlastná dcéra Anna. Obe tieto udalosti boli pre Jakuba veľkou stratou a sám sa vrátil ten istý deň do Londýna.
Potom, čo 18. novembra kapituloval Plymouth pokračoval Viliam na Salisbury a po troch dňoch dosiahol Hungefordu, kde sa stretol s Jakubovými vyslancami. Kráľ prisľúbil slobodné voľby a všeobecnú amnestiu pre vzbúrencov. V tej dobe ale Jakub hral o čas, pretože sa rozhodol opustiť krajinu, obávajúc sa, že Angličania ho budú chcieť popraviť. V decembri sa konali protikatolícke demonštrácie v mnohých mestách, napríklad v Bristole, Hereforde, York, Cambridge a Shropshire. 8. decembra sa Viliam stretol naposledy s Jakubovými vyslancami a prijal Jakubove návrhy, trval ale aj na tom, že katolíci budú odstránení zo štátnych funkcií a Anglicko uhradí holandské vojnové náklady.
V noci z 9. na 10. decembra utiekla kráľovná so synom do Francúzska. Deň nato sa snažil uniknúť aj Jakub, bol však zajatý rybármi. 11. decembra 27 členov Snemovne lordov vytvorilo dočasnú vládu, rozhodli sa požiadať Viliama o zjednaní poriadku, zároveň však požiadali Jakuba, aby sa vrátil do Londýna a dohodol sa so svojim zaťom. Pri svojom návrate bol Jakub privítaný zdraviacim davom, začal jednanie vlády a predsedal štátnej rade. Poslal lorda Fevershama za Viliamom, aby dojednal ich osobné stretnutie. V tej dobe sa ukázalo, že Viliam nemá záujem, aby si Jakub uchoval svoju moc v Anglicku. Odmietol uväzniť Jakuba, pretože by porušil svoje skoršie vyhlásenie, zároveň sa však rozhodol podporiť Jakubove obavy o život. Jakubovi vyslanci boli poslaní naspäť s odkazom, že Viliam nemôže garantovať Jakubovu bezpečnosť a doporučuje mu odísť do Hamu. Viliam taktiež nariadil všetkým anglickým silám, aby sa vzdialili od Londýna.
Jakub zo svojej vlastnej vôle odišiel pod ochranou holandského oddielu do Rochesteru. Viliam v tej istej dobe vošiel do Londýna, oblečený celý v oranžovom. Holandskí dôstojníci taktiež dostali príkaz, aby nebránili Jakubovi v odchode z krajiny, pokiaľ by sa tak rozhodol. 23. decembra Jakub odišiel, potom čo ho o to požiadala jeho manželka, do Francúzska, kde sa k nej pripojil. To, že Jakubovi bolo umožnené odísť na miesto v blízkosti pobrežia a príkazy k jeho nedbalému stráženiu boli zrejme úmyselné, vypovedá o tom, že Viliam zrejme dúfal, že Jakub utečie z krajiny možno aj preto, že nebude chcieť riskovať osud Karola I. Jakub tak pomohol vyriešiť otázku, či je stále legitímnym kráľom.
Viliam a Mária vymenovaní za panovníkov
[upraviť | upraviť zdroj]Viliam sa 28. decembra postavil do čela dočasnej vlády a na radu spojencov medzi Whighmi zvolal zhromaždenie všetkých poslancov pôvodného parlamentu Karola II. a tým obišiel Toryovcov z parlamentu z roku 1685. Toto zhromaždenie bolo nazvané konventom, pretože parlament mohol zvolať iba kráľ. Aj keď bol Jakub v zahraničí, mal stále mnoho priaznivcov. V konvente boli zástupcovia niekoľkých názorov. Jedni chceli vymenovať Viliama za kráľa, iní chceli, aby boli za panovníkov vymenovaní Viliam a Mária spoločne a Toryovci chceli, aby bol Viliam vymenovaný regentom a Mária královnou. Dolná snemovňa sa uzniesla, že trón je opustený, pretože Jakub odišiel z krajiny, zatiaľ čo Snemovňa lordov vyhlásila, že panovníkom je buď Jakub alebo Mária, ale trón nemôže zostať opustený. Viliam dal Toryovcom najavo, že majú možnosť vymenovať ho za kráľa alebo súperiť s Whighmi bez jeho vojenskej podpory, pretože v tom prípade by opustil Anglicko. Potom Snemovňa lordov odhlasovala, že trón je opustený.
Viliamovi a Márii bolo navrhnuté spoločné panovanie, čo prijali. 23. februára 1689 boli Márie II. a Viliam III. vymenovaní za spoločných panovníkov Anglicka. Komisia formulovala 23 bodov (neskôr bolo toto ustanovenie nazvané ako Deklarácia práv), ktoré boli prečítané pred Máriou a Viliamom a nimi akceptované. Obaja boli 11. apríla korunovaní.
V Škótsku bola podpora povstania veľmi vlažná, ale potom, čo Jakub utiekol do Francúzska, väčšina členov škótskej štátnej rady odišla do Londýna a ponukla1 Viliamovi svoje služby. 7. januára ho požiadali, aby sa ujal vlády v Škótsku. Škótsky konvent sa 4. apríla uzniesol, že škótsky trón je uvoľnený. Formuloval požiadavky na práva, ktoré Viliam a Mária akceptovali a s tým aj ponuku stať sa škótskymi panovníkmi.
Jakobitske povstanie
[upraviť | upraviť zdroj]Jakub udržoval v niektorých častiach Británie, v katolíckom Írsku a na škótskej vysočine, kontakty so svojimi podporovateľmi. Títo jeho priaznivci, nazývaní Jakobiti, boli pripravení odporovať tomu, čo považovali za nelegálny prevrat. Prvá vzbura v Škótsku vypukla v roku 1689. Bola vedené Johnom Grahamom, ktorý zhromaždil armádu zo škótskych klanov z vysočiny. V Írsku viedol katolíkov, ktorí obsadili všetky pevnosti s výnimkou Derry, Richard Talbot. Samotný Jakub sa vylodil v Írsku s francúzskym vojskom, ktoré malo asi 6 000 mužov. Vojna sa uskutočnila v rokoch 1689 až 1691. Jakub utiekol z Írska po pokorujúcej porážke v bitke na rieke Boyne, ale jakobitský odpor pokračoval až do bitky o Aughrim v roku 1691. Írski jakobiti kapitulovali v súlade s Dohodou v Limericku z 3. októbra 1691. Napriek víťazstve škótskych jakobitov v bitke pri Killiecrankie bolo ich povstanie potlačené, a to pre smrť ich vodcu a vďaka Viliamovmu víťazstvu v bitkách pri Dunkelde a Cromdale. Mnoho ľudí, obzvlášť v Škótsku a v Írsku, považovalo naďalej Jakuba za svojho kráľa a jakobitské vzbury, hlavne v Škótsku, pokračovali aj neskoršie v rokoch 1715, 1719 a 1745.
Dôsledky
[upraviť | upraviť zdroj]Revolúcia v roku 1688 je mnohými považovaná za jednu z najdôležitejších udalostí v dlhodobom vývoji rozloženia síl medzi anglickým parlamentom a panovníkom. Deklarácia práv z roku 1689 zrušila navždy možnosť, aby sa stal anglickým panovníkom katolík a ukončila možnosť vzniku absolutistickej monarchie obmedzením pravomocí panovníka v prospech parlamentu. Panovník nemohol vetovať zákon či daň alebo vytvoriť a udržiavať armádu v dobe mieru bez súhlasu parlamentu. Od roku 1689 je vláda konštitučná monarchia v Anglicku a neskôr vo Velkej Británii kontinuálna. Od tej doby sa právomoci parlamentu na úkor panovníka znateľne posilnily. Na rozdiel od občianskej vojny nezasiahla táto revolúcia bežné obyvateľstvo Anglicka (hlavné vojnové strety sa uskutočňovali v Írsku). Niektorými historikmi je tak nazývána skôr prevratom než revolúciou.
Aj keď sa Viliam vo vyhlásení z októbra 1688 zaviazal tolerovať katolíkov, nebol vzhľadom k vplyvu Toryovcov v novom parlamente úspešný. Tolerančný zákon z roku 1689 zaistil slobodu vyznania pre nonkonformistov, nie však pre katolíkov.
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Slavná revoluce na českej Wikipédii.