Karol I. (Anglicko)

	Karol I.
	kráľ Anglicka, Škótska a Írska
	; kráľ Anglicka, Škótska a Írska
Panovanie
Dynastia	Stuartovci
Panovanie	27. marec 1625 - 30. január 1649
Predchodca	Jakub I.
Nástupca	Karol II.
Biografické údaje
Narodenie	19. november 1600; Dunfermline, Škótsko
Úmrtie	30. január 1649 (48 rokov); Londýn, Anglicko
Rodina
Manželka	Henrietta Mária Bourbonská
Potomstvo	Karol Jakub, Karol II., Mária Henrietta, Jakub II., Alžbeta, Anna, Katarína, Henrich Stuart, Henrietta Anna Stuartová
Otec	Jakub I.
Matka	Anna Dánska
Odkazy
Projekt; Guttenberg	Karol I.; (plné texty diel autora)
	Karol I.; (multimediálne súbory na commons)
	Historický portál; Biografický portál

Karol I. (* 19. november 1600, Dunfermline, Škótsko – † 30. január 1649, Londýn, Anglicko) bol kráľ Anglicka, Škótska a Írska od 27. marca 1625.

Mladosť

Narodil sa ako druhý syn Jakuba I. a Anny Dánskej. Ako dieťa zaostával vo vývoji, chodiť a rozprávať sa naučil až ako trojročný. Keď sa Jakub stal anglickým kráľom, Karol bol ponechaný v opatere v Škótsku pre jeho chatrné zdravie. Aj ako dospelý meral len 162 cm.

Bol vychovávaný v tieni svojho brata Henricha, princa z Walesu, ktorého však mal rád, a snažil sa mu vyrovnať. Karol bol vymenovaný za vojvodu z Yorku. Po smrti Henricha roku 1612 získal nástupnícke právo aj titul waleského princa. V roku 1623 odišiel do Španielska dohodnúť svoj sobáš s Máriou Annou, dcérou španielskeho kráľa Filipa III. Toto manželstvo malo potvrdiť spojenectvo medzi dvoma krajinami. Napokon však stroskotalo, lebo Španieli žiadali, aby Karol ostal v Španielsku až do svadby a prestúpil na katolícku vieru. Jakub naliehal na parlament, ktorý napokon manželstvo schválil, aj keď nesúhlasil so spojenectvom. Karol bol známy svojou vášňou pre umenie. Pozýval na svoj dvor rôznych umelcov, aby tvorili a obohacovali jeho zbierku. Jedným z nich bol aj architekt Indigo Jones, ktorý priniesol do Anglicka renesančnú architektúru. Do Londýna pozval aj slávneho Flámskeho maliara Anthonyho van Dycka. Karol mal rád obrazy, dala sa v nich zobraziť veľkoleposť a majestátnosť monarchie. Časté boli najmä portréty jeho samého, jeho ženy a detí, ktoré dával do daru svojim sympatizantom.

Vláda

Karol nastúpil na trón po smrti svojho otca v roku 1625. Parlament nesúhlasil s jeho manželstvom s Máriou Henrietou, lebo sa bál, že bude zvýhodňovať katolíkov pred protestantmi (väčšina členov parlamentu boli protestanti). Karol sa zaviazal, že nebude konať proti protestantom, aj keď s Ľudovítom XIV. sa tajne dohodli inak. Korunovácia prebehla vo Westminsteri. Na začiatku svojej vlády sa Karol orientoval najmä na zahraničnú politiku. Nechal sa zatiahnuť do tridsaťročnej vojny, konfliktu, kde proti sebe stáli katolíci a protestanti v Európe. Pomáhal svojmu bratancovi Frederikovi III. získať naspäť územia od cisára Svätej rímskej ríše Ferdinanda II. Karol vyhlásil vojnu Španielsku s cieľom prinútiť Filipa IV. pomôcť Frederikovi. Parlament navrhoval zaútočiť na španielske kolónie v Novom svete, čím mohli získať peniaze na financovanie vojny. Karol radšej bojoval na kontinente. Parlament mu preto dal len obmedzenú sumu peňazí. Aj keď to s vojnou nevyzeralo dobre, Karol odmietal odvolať veliteľa, vojvodu z Buckinghamu, a radšej rozpustil parlament. Vzápätí zaviedol vyššie dane. Hoci sa mu podarilo nejaké peniaze získať, zakrátko ich opäť minul na neúspešné vojny. Nakoniec musel akceptovať zákon vydaný parlamentom v roku 1628 (tzv. Petition of right), ktorý mu neumožňoval zvýšiť dane bez súhlasu parlamentu. O rok po ďalších nezhodách s členmi snemovne reprezentantov parlament opäť rozpustil. Uzavrel mier s Francúzskom a Španielskom (keďže by nemohol financovať vojny) a ďalších 11 rokov vládol bez parlamentu. Toto obdobie je známe ako 11 rokov tyranie. Podobne ako jeho otec zastával názor, že kráľovská moc pochádza od Boha, preto by sa kráľ mal zodpovedať len jemu. Peniaze získaval rôznymi spôsobmi, najmä prostredníctvom pokút. Tieto pokuty boli udeľované väčšinou za neuposlúchnutie zákonov, ktoré zaviedol taktiež Karol.

Cirkev

Snažil sa urobiť zmeny v anglikánskej cirkvi. Chcel obmedziť vplyv kalvinizmu a orientovať ju viac na tradičné ideály. V tomto mu pomáhal jeho poradca William Laud, ktorého roku 1633 vymenoval za arcibiskupa v Canterbury. Ten zrušil puritánov a zaviedol nové reformy, ktoré sa stretli s veľkou dávkou nevôle. Na potrestanie tých, čo odmietali jeho reformy, využíval najvyššie súdy v krajine: Súd najvyššej komisie a Súdny dvor. Počas Karlovej vlády boli tieto súdy ešte viac skorumpované ako v predchádzajúcich obdobiach. Tieto praktiky sa snažili zaviesť do cirkvi aj v Škótsku. Škóti však nechceli dovoliť, aby ich ovládli anglikáni, preto vypukla vzbura. Karol neuspel, a tak Škótom udelil náboženskú slobodu. Tento neúspech znamenal koniec Karlovej absolutistickej vlády kvôli finančným ťažkostiam. Roku 1640 musel preto znovu zvolať parlament.

Parlament

Karol potreboval peniaze na ovládnutie Škótska. Preto žiadal od parlamentu, aby začal vyberať dane na účel vojen. Parlament súhlasil, ale pod podmienkou, že bude mať právo zúčastňovať sa na štátnej politike. Ani jedna strana nechcela ustúpiť, preto Karol tento tzv. krátky parlament, ktorý fungoval len tri týždne, rozpustil. So Škótmi však prehral a musel im platiť odškodné. Zvolal nový parlament, ktorý mohol byť rozpustený, len ak to odsúhlasili jeho členovia. Preto sa aj volal dlhý parlament. No tento, vedený Johnom Pymom, spôsoboval rovnaké problémy ako predošlé. Aby predišiel absolutistickej vláde, parlament vydal vyhlásenie, podľa ktorého musí zasadať aspoň raz za tri roky. Ďalej parlament prinútil Karola urobiť viacero ústupkov vrátane zrušenia oboch súdov. Roku 1641 sa Íri vzbúrili proti nadvláde anglických protestantov a ohrozovali parlament. Bolo potrebné zvolať armádu, aby si poradila s rebelmi. Poslanci sa však báli, že Karol by ju neskôr mohol použiť proti nim. Preto prijali zákon, v ktorom kráľa zbavili kontroly nad armádou. Karol ho odmietol akceptovať. Takisto sa začali šíriť reči proti jeho katolíckej manželke Márii Henriete. Karol dal zatknúť piatich členov snemovne reprezentantov, ktorí spôsobovali najviac problémov. Hovorilo sa aj o zrade. No im sa podarilo ujsť. Táto zahanbujúca udalosť znamenala politickú katastrofu. Karol odišiel z Londýna, kde sa už necítil bezpečne, a cestoval po krajine zostavujúc armádu proti parlamentu.

Občianska vojna

Obe strany sa v roku 1642 začali pripravovať na občiansku vojnu. Karol sa usídlil v Oxforde a mal pod kontrolou sever a západ Anglicka. Jeho priaznivci sa nazývali cavalieri. Parlament kontroloval Londýn a juhovýchod, kde boli najbohatšie oblasti. Preto aj neskôr nemuseli zápasiť s nedostatkom financií ako cavalieri. Na čele parlamentariánov stál Oliver Cromwell, pochádzajúci z nižšej šľachty. Vytvoril nový typ armády zloženej prevažne zo schopných, vzdelaných mužov. Vojna začala 25. októbra 1642 bitkou pri Edgehille a pokračovala do roku 1644, keď parlament získal definitívnu prevahu. Karol ušiel do Škótska, kde hľadal útočisko u presbyteriánov. Tí ho však vydali parlamentariánom, ktorí ho uväznili v Northamptonshire. Neskôr bol presunutý do Hampton Court. Podarilo sa mu ujsť a ukryl sa na zámku Carisbrooke. Odtiaľ sa snažil dohodnúť so Škótmi, súhlasil, aby v Anglicku nastolili presbyterianizmus, ak by to pomohlo poraziť parlament. V júli 1648 preto vypukla druhá občianska vojna, keď Škóti zaútočili na Anglicko. No ich porážka pri Prestone znamenala koniec akýmkoľvek snahám cavalierov. Karol bol prevezený do zámku Hurst a neskôr do Windsoru. Roku 1649 sa proti nemu začal súdny proces. Ešte nikdy sa nestalo, aby súdili kráľa. Proces viedol generál John Cook. Karol bol obvinený z velezrady a iných zločinov. Stále veril v kráľovskú moc danú od boha, preto ho vraj nemôžu súdiť. Odmietal sa aj obhajovať. Súd ho však uznal vinným a odsúdil ho na smrť sťatím. Bol popravený 30. januára 1649. Ľudia si mysleli, že sa bojí, lebo sa triasol, no v skutočnosti to bolo len od zimy. Hlavu mu oddelili jedným seknutím.^{[chýba zdroj]}