Eduard I. (Anglicko)

	Eduard I.
	; anglický kráľ
Narodenie	17. jún 1239; Londýn, Anglicko
Úmrtie	7. júl 1307 (68 rokov); Burgh by Sands, Anglicko
Odkazy
Commons	Eduard I.
	Biografický portál

Eduard I. (* 17. jún 1239, Londýn, Anglicko – † 7. júl 1307, Burgh by Sands, Anglicko) zvaný Kladivo na Škótov (angl. Hammer of the Scots) bol kráľ Anglicka, pán Írska a vojvoda akvitánsky (1272 – 1307).

Išlo o úspešného panovníka, ktorý prechodne posilnil kráľovskú moc, definitívne si podmanil Wales ale nedokázal ovládnuť Škótsko. Väčšinu jeho úspechov (okrem otázky Walesu) však celkom znehodnotila vláda jeho syna Eduarda II.

Manželstvo a potomkovia[upraviť | upraviť zdroj]

Eduard I. sa oženil dvakrát. Jeho prvé manželstvo v októbri 1254 bolo s Eleonórou Kastílskou, ktorá mu porodila šestnásť detí. Jej smrť v roku 1290 ho hlboko zasiahla. Jeho druhé manželstvo v septembri 1299 bolo s Margarétou Francúzskou, dcérou francúzskeho kráľa Filipa III. Mal s ňou tri deti.

Vojenské ťaženia[upraviť | upraviť zdroj]

Križiacke výpravy[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1269 splnomocnenec pápeža apeloval v tom čase na princa Eduarda, aby sa podieľal na križiackej výprave po boku francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. Na financovanie výpravy si Eduard veľa požičal, aj keď veľkosť jeho skupiny bola malá. Cieľom tejto ôsmej križiackej výpravy bolo udržať kresťanskú vieru v pevnosti Akko (Acre). Keď Ľudovít IX. počas výpravy skonal v Tunise, väčšina francúzskych síl sa vrátila domov, ale malý počet sa pridal k Eduardovi. Ten sa rozhodol pokračovať ďalej do Akko v deviatej križiackej výprave.

Po krátkej zastávke na Cypre dorazil Eduard do cieľa s trinástimi loďami. Počas tohto pobytu sa snažil o diplomaciu s Mongolmi v nádeji, že vytvorí alianciu proti sultánovi Bajbarsovi z Egypta, ale k spojenectvu nakoniec nedošlo. V roku 1271 za ním prišiel cyperský kráľ Hugo III. s početnou armádou. Tieto nové vojenské sily povzbudili Eduarda, aby prepadol mesto Ququn. Čoskoro potom Eduard podpísal desaťročnú mierovú zmluvu s Bajbarsom. Následne opustil Svätú zem a vrátil sa späť do Anglicka v roku 1272.

Wales[upraviť | upraviť zdroj]

Jedným z prvých Eduardových úspechov ako kráľa bolo dobytie Walesu. Waleský princ Llywelyn ap Gruffydd rozšíril svoje územia, ktoré patrili anglickým šľachticom tzv. Marcher Lordom (dozorcovia anglicko-waleskej hranice). Eduard naliehal o zrušenie Zmluvy z Montgomery (z angl. Treaty Of Montgomery), ktorú uzavrel jeho otec Henrich III. v septembri 1267 s princom z Walesu. Potom, čo Llywelyn v rokoch 1274-75 opakovane odmietol uznať anglického kráľa, spustil Eduard svoje prvé ťaženie proti Walesu v rokoch 1276-77. Po porážke bol Llywelyn nútený vzdať hold Eduardovi. Stratil všetky svoje pozemky okrem malej oblasti Gwynedd na severozápade Walesu. Kráľ mu však dovolil ponechať si titul "princ z Walesu".

Llywelynov mladší brat Dafydd ap Gruffydd začal ďalšie povstanie v roku 1282. Počas boja bol zabitý Llywelyn a po zajatí a mučení bol popravený aj Dafydd. Aby Eduard I. upevnil hranice, postavil okolo pobrežia Walesu rad masívnych kamenných hradieb. Wales bol začlenený do Anglicka tzv. štatútom Statute of Rhuddlan v roku 1284, ktorý poskytoval ústavný zákon pre vládu Waleského kniežatstva. V roku 1301 Eduard I. vymenoval svojho najstaršieho syna za nového princa z Walesu. Odvtedy má najstarší syn každého anglického panovníka rovnaký titul.

Škótsko[upraviť | upraviť zdroj]

Po úspešnom ťažení obrátil Eduard I. svoju pozornosť na Škótsko, ktoré uznalo jeho kráľovskú autoritu 10. mája 1291. Mal v pláne oženiť svojho syna Eduarda II. za Margarétu, dedičkou škótskeho trónu a dcérou nórskeho kráľa Erika II. Tá však zomrela ako sedemročná a preto škótski šľachtici súhlasili, aby Eduard I. vybral jej nástupcu Jána I. Kráľ Eduard I. si ho predvolal do Westminsteru v roku 1293, a dal mu najavo aby ho podporil v ťažení proti Francúzsku. Ján I. to však neprijal, uzavrel pakt s Francúzskom a pripravil armádu na inváziu do Anglicka. Eduard I. zhromaždil svoju dovtedy najväčšiu armádu a dobyl postupne škótske mestá Berwick, Dunbar a Edinburgh. Tzv. Stone of Destiny, na ktorom boli korunovaní škótski panovníci, bol odstránený z paláca Scone Palace a prevezený do Westminsterského opátstva, kde zostal až do roku 1996.

Ján I. sa vzdal škótskej koruny a bol tri roky väznený v Tower of London, než odišiel na svoje panstvá do Francúzska. Všetci slobodní majitelia pozemkov v Škótsku museli zložiť prísahu Eduardovi I., ktorý vládol Škótsku ako provinčný miestodržiteľ. Vznikla škótska opozícia na čele s Williamom Wallaceom, ktorú Eduard I. v roku 1305 zničil. Nikdy však nedokázal dobyť celé Škótsko.

Úmrtie[upraviť | upraviť zdroj]

Eduard I. zomrel v roku 1307 v Burgh by Sands v Cumberlande pri škótskych hraniciach, keď bol na ceste viesť ďalšie ťaženie proti Škótom, ktorých viedol Róbert I. Je pochovaný vo Westminsterskom opátstve.

Genealógia[upraviť | upraviť zdroj]

**Tri generácie predkov Eduarda I.**
Eduard I.	Otec: Henrich III.	Starý otec: Ján Bezzemok	Prastarý otec: Henrich II.
			Prastará matka: Eleonóra Akvitánska
		Stará matka: Izabela z Angoulême	Prastarý otec: Aymer z Angoulême
			Prastará matka: Alica z Courtenay
	Matka: Eleonóra Provensalská	Starý otec: Ramon Berenguer V. Provensálsky	Prastarý otec: Alfonz II.
			Prastará matka: Garsende z Forcalquier
		Stará matka: Beatrix Savojská	Prastarý otec: Tomáš I.
			Prastará matka: Margaréta zo Ženevy