Staroslovenčina (19. storočie)

Staroslovenčina bola adaptovaná čeština s niektorými znakmi slovenčiny, ktorú na radu Jána Kollára zaviedla Viedeň na území Slovenska roku 1849 ako úradný jazyk do nižších zložiek verejnej správy, súdnictva a školstva (vyučovací jazyk na ľudových a čiastočne stredných školách) ako odmenu Slovákom za pomoc Viedni pri porážke Maďarov v revolúcii 1848 – 1849. Jazyk sa neujal pre svoju umelosť, nezrozumiteľnosť pre Slovákov a nerešpektovanie slovenského jazykového stavu.

Jej jazykovú príručku vypracoval Andrej Radlinský pod názvom Prawopis slowenský s krátkou mluwnicí (1850). Oficiálne sa jazyk používal do roku 1859, ale prakticky sa prestal používať po Hattalovej kodifikácii roku 1852 (hodžovsko-hattalovská jazyková reforma).

Špecifiká

Základnými znakmi, ktorými sa od češtiny používanej v českých krajinách líšila, boli:

predpona naj- namiesto nej-
prípona -stwo namiesto -stwí
čo namiesto co
prípona -ný namiesto -ní v tvaroch prídavných mien typu cirkewný/cirkewní
slovenská infinitívna podoba -ť oproti českej podobe -ti
slovenské zakončenie substantív mäkkou spoluhláskou (hosť, oheň oproti českému host, ohen)
l-ové particípiá majú vkladné -e- (nésel) a toto vkladné -e- je aj v nominatíve singuláru maskulín typu brater
v genitíve plurálu maskulín je koncovka -úv (pánúv)
v pozícii českej dvojhlásky ou je dlhé ú (úřad, súdce), okrem inštrumentálu singuláru feminín (sestrou)
pri slovesách je v 3. osobe plurálu -ú

Ukážka

„	Hojný pramen, z kteréhož nepřátelé národnosti nassí potupu a pomluwu proti nám Slowákům čerpáwali, bylo nessťastné rozkolníctwo w nassí literatuře, od r. 1787 až do 1849 trwawssí, nímžto se smrtedlná rána nassemu národnému žiwotu wtedy najwíce zadáwala, když jsme najwíce potřebowali sily a skwělosti oproti nakažliwému žiwlu maďarského samopanstwa. (...) Půwodný prúd tento, z něhožto i předkowé nassi žiwota a skwělosti nabýwali, i my, potomci jejich nabýwati můžeme, je Staroslowenčina, která po ssestdesát a wíce ročném wyhnanstwě opět se mezi nás do domowiny swé se wrátila a občasných práw dossla. My jsme ji srdečně uwítali a přijali. Přijali ji tisíce a jen sem i tam dajeden se nachází, který křiwo na ni zazerá. Wssak ale i toho hlas oproti wsseobecnému hlasu jednúc zaniknuti musí. Aby ale tím ochotněji přijata byla, jsa požádán od lit. sboru, wydal jsem předběžně toto dílko pod názwem „Prawopis slowenský“, nímžtoby se aspoň do času potřebám wel. obecenstwa wyhowělo.	“
– A. Radlinský , "Předmluwa" ku knihe Prawopis slowenský s krátkou mluwnicí, Viedeň 1850, bez paginácie.

Literatúra

KRAJČOVIČ, Rudolf; ŽIGO, Pavol. Dejiny spisovnej slovenčiny. Bratislava : Univerzita Komenského, 2002. 252 s. ISBN 80-22316326.
STANISLAV, Ján. Dejiny slovenského jazyka I : Úvod a hláskoslovie. 3. dopl. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1967. 712 s.