Tachometer

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Tachometer v automobile

Tachometer je prístroj na meranie rýchlosti. Býva inštalovaný na prístrojovej alebo palubnej doske dopravného prostriedku. Jeho súčasťou býva počítadlo prejdenej vzdialenosti. Tachometer je v súčasnosti k dispozícii v analógovej aj digitálnej podobe.

Rýchlomer so zabudovaným záznamovým zariadením charakteristiky a doby jazdy, používaný najmä v kamiónoch a autobusoch sa nazýva tachograf.

Použitie[upraviť | upraviť zdroj]

Tachometer sa používa v mechanizmoch, kde je potrebné presne sledovať otáčky, aby sa predišlo negatívnym dôsledkom preťaženia. V prípade napríklad motorového vozidla s manuálnou prevodovkou slúži na to, aby vodič vedel, kedy má preradiť rýchlostné stupne, čím kontroluje zaťaženia motora, a teda zvyšuje životnosť svojho vozidla. V cyklistike sa tachometre takisto zvyknú používať, no poznáme ich skôr pod výrazom cyklistický počítač, keďže takýto prístroj zvyčajne ponúka okrem merania rýchlosti aj ďalšie funkcie.

Príbeh vzniku a vývoj tachometra[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé čisto mechanické tachometre boli založené na odstredivej sile. Diedrich Uhlhorn ich prvýkrát otestoval v roku 1817 na textilných strojoch. Od roku 1844 sa tento merací princíp používal v rušňoch - tachometer pre lokomotívy nemal okrúhly displej, ale kartónový kotúč s čapom.

V tachometri na vírivý prúd, ktorý si v roku 1888 patentoval Chorvát Josip Belušić pod názvom „Velocimeter“, sa permanentný magnet otáča a vytvára vírivé prúdy v kovovom kotúči alebo hliníkovom zvone pripevnenom pred ním. Dodatočnej energii poľa vírivých prúdov by sa zabránilo, ak by sa otáčal aj otočne uložený disk. Bráni mu v tom ale vratná pružina. Magnetické pole rastie lineárne s rýchlosťou, energia poľa kvadraticky, silový efekt ako jeho derivácia opäť lineárne, rovnako ako vratná sila pružiny s jej uhlovým vychýlením. To znamená, že vychýlenie kotúča, ktorý je vybavený ukazovateľom, je úmerné rýchlosti. Ukazovateľ je uložený s kalibrovanou stupnicou. Použitý materiál magnetu má vysokú Curieovu teplotu, aby sa udržali malé teplotné odchýlky chyby merania.

V roku 1902 vyvinul nemecký vynálezca Otto Schulze rýchlomer s vírivým prúdom, dizajn pre cestné vozidlá. Schulze sa spoliehal na ohybný hriadeľ (hriadeľ rýchlomera), ktorým sa rýchlosť kolesa alebo ozubeného kolesa prenáša na rýchlomer a tam sa uvádza magnet do rotačného pohybu. Tento kábel rýchlomera bol náchylný na opotrebovanie a ak došlo k príliš veľkému treniu, spôsobil, že údaj nebol presný.

Odchýlka od skutočnej rýchlosti[upraviť | upraviť zdroj]

Väčšina tachometrov má toleranciu približne ±10%, hlavne kvôli zmenám v priemere pneumatík. Zdrojmi chýb v dôsledku zmien priemeru pneumatík sú opotrebovanie, teplota, tlak, zaťaženie vozidla a nominálna veľkosť pneumatík. Výrobcovia vozidiel zvyčajne kalibrujú tachometre tak, aby ukazovali o niečo vyššiu hodnotu, aby sa zaistilo, že nikdy neukazujú nižšiu rýchlosť, ako je skutočná rýchlosť vozidla. Nadmerné chyby tachometra po výrobe môžu pochádzať z niekoľkých príčin, ale najčastejšie sú spôsobené neštandardným priemerom pneumatiky.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tachometer