Tirpáci

Tirpáci (po maďarsky tirpák, mn.č. tirpákok) bola a je slovenská komunita v Níreďháze a okolí. Prisťahovali sa sem v druhej polovici 18. storočia.^[1]

Gyula Simkó píše: "Z békešskej župy do Níreďházy presťahované obyvateľstvo, zmiešané so slovenským obyvateľstvom z ďalších žúp Uhorska sú Tirpáci."

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Po povstaní vedenom Rákocim bola Níreďháza vyľudnená, a preto vtedajší majiteľ mesta gróf František Károlyi 16. mája 1753 pozval do mesta slovenských usadlíkov. Výsady zaručené v zachovanej listine:

Náboženská sloboda každej rodiny.^[2]
Drevo na stavbu domov.^[2]
Trojročné oslobodenie od daní.^[2]
Vnútorná autonómia

V rámci týchto výhod sa na vyčlenenom území usadilo 331 slovenských rodín. Usadili sa v Níreďháze na slovenskej ulici - Sarvašská - tak sa volá aj dnes. Tolerančný patent panovníka Jozefa II. im umožnil roku 1784 stavať veľký evanjelický kostol (1784-1786) na Lutherovom námestí; je to najstaršia umelecká pamiatka mesta. Kostol bol postavený podľa návrhov talianskeho architekta Giuseppeho Aprilisa. Posledné slovenské bohoslužby sa v ňom konali roku 1952.

Počet rodín	Pôvod
214	Békešská Čaba, Gyula, Poľný Berinčok, Orosháza, Slovenský Komlóš, Sarvaš
117	Župy: Boršodská, Gemerská, Hontianská, Novohradská, Zvolenská

Na vyhradenom území vybudovali osadníci samoty - majere (po maďarsky bokor, mn.č. bokrok) v čom im pomáhal Ján Petríkovič. Vtedy vznikla sieť majerov obklopujúca mesto aj v súčasnosti:

Salamonbokor
Antalbokor

Benkőbokor
Vajdabokor

Tamásbokor
Verbőczibokor

Sulyánbokor
Kazárbokor

Rókabokor
Mandabokor

Po druhej svetovej vojne sa presťahovalo 4506 Tirpákov dobrovoľne späť na Slovensko, prevažne do okresu Levice do okresného sídla a do nasledovných dedín: Hontianska Vrbica, Sikenica, Kalná nad Hronom, Lok, Starý Hrádok, Dolná Seč, Horná Seč a Jur nad Hronom^[3].