Poľný Berinčok

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 46°46′46″S 21°06′37″V / 46,77944°S 21,11028°V / 46.77944; 21.11028
Poľný Berinčok
mesto
Mezőberény légifotó1.jpg
HUN Mezőberény COA.jpg
Erb
Štát Maďarsko Maďarsko
Župa Békešská župa
Obvod (Kistérség) Békéssky
Súradnice 46°46′46″S 21°06′37″V / 46,77944°S 21,11028°V / 46.77944; 21.11028
Rozloha 118,53 km² (11 853 ha)
Obyvateľstvo 11 121 (1. január 2011)
Hustota 93,82 obyv./km²
Časové pásmo SEČ (UTC+1)
 - letný čas SELČ (UTC+2)
PSČ 5650
KSH 19628
Hungary physical map.svg
Red pog.svg
Wikimedia Commons: Mezőberény
Štatistika: www.ksh.hu

Poľný Berinčok[1] (maď. Mezőberény) je mesto v Maďarsku v Békešskej župe v Békésskom okrese, vo Veľkej dunajskej kotline. Mesto je na križovatke hlavnej ceste 47 z Debrecenu do Szegedu a železničnej trate z Budapešti do Bukurešti. Má rozlohu 11 853 ha a žije tu 11 121 obyvateľov (1. január 2011), z ktorých viacero má slovenský pôvod.

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Mező znamená pole alebo niva. Pôvod názvu Beren nie je jednoznačný. Najpravdepodobnejšie je to kmeňové meno pečenežského pôvodu. Najstaršia písomná zmienka je z roku 1347 o tom, že Martin a Gregor zdedili dedinu, ktorá sa skladala z dvoch častí a mala kamenný kostol.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Po bitke pri Moháči (1526), sa táto časť Uhorska stala priamou súčasťou Osmanskej ríše a preto z nej ľudia utekali. Obec bola opäť úplne vyľudnená počas Rákóciho protihabsburského stavovské povstania trvajúceho v rokoch 1703 až 1711.

Po vytlačení Osmanov z Maďarska zapožičal kráľ Karol Habsburský bývalému zásobovaciemu komisárovi svojich vojsk Jánovi Jurajovi Harruckernovi 700 000 jutár pôdy v Bekešskej, Čongrádskej a Arándskej župe.[2] Zásluhu na osídľovaní Harruckerovho majetku mal M. Turóczi, ktorý okrem príchodu Slovákov riadil aj kolonizáciu Nemcov a Maďarov. Usiloval sa aby v každej dedine bývali podľa možnosti príslušníci rovnakého náboženstva. Práve z Poľného Berinčoka je popísaná predbežná zmluva medzi zemepánom a poddanými (najmä Slovákmi), ktorých lákal usadiť sa na svojom vtedy vyľudnenom území. Roku 1722 územná správa v Gyule vydala Laurentovi Metheldesovi a Jánovi Grenerstziusovi (neskorší učiteľ) povolenia osídliť neobývanú pustatinu Mezőberény. V roku 1723 sem prichádzali ďalší kolonisti zo žúp Novohrad, Hont, Gemer, najmä z obcí Hrachovo, Príboj a Vrboviec nad Rimavicou. V roku 1973 prichádzajú aj nemecké rodiny z Würtembergu a v roku 1731 aj maďarské.[2]

Slovenské obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1880 žilo v tejto národne zmiešanej obci 39,6 % Slovákov (4 505 z 11 368). Koncom 19. (a začiatkom 20.) storočia bola nemecká a slovenská menšina pomaďarčená[3]. Počet Slovákov bol znížený aj výmenou obyvateľstva medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom (viacerí vysťahovalci smerovali do Kolárova). Stretnutia Slovenského spolku v Poľnom Berinčoku už niekoľko rokov prebiehajú len v maďarčine.

Partnerské mestá[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Exonymá obcí [online]. Bratislava : Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, rev. 2011-06-01, [cit. 2015-08-01]. Dostupné online.
  2. a b Ján Sirácky: Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem v 18. a 19. storočí, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1966 - 297 strán.
  3. Károly Kocsis (DSc, University of Miskolc) – Zsolt Bottlik (PhD, Budapest University) – Patrik Tátrai: Etnikai térfolyamatok a Kárpát-medence határon túli régióiban, Magyar Tudományos Akadémia (Hungarian Academy of Sciences) – Földrajtudományi Kutatóintézet (Academy of Geographical Studies); Budapest; 2006.; ISBN 963-9545-10-4, CD Atlas, maďarsky

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]