Poľný Berinčok

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Mezőberény)
Poľný Berinčok
mesto
Vlajka
Erb
Štát Maďarsko Maďarsko
Župa Békešská župa
Obvod (Kistérség) Békéssky
Súradnice 46°46′46″S 21°06′37″V / 46,77944°S 21,11028°V / 46.77944; 21.11028
Rozloha 118,53 km² (11 853 ha)
Obyvateľstvo 11 121 (1. január 2011)
Hustota 93,82 obyv./km²
Časové pásmo SEČ (UTC+1)
 - letný čas SELČ (UTC+2)
PSČ 5650
KSH 19628
Wikimedia Commons: Mezőberény
Štatistika: www.ksh.hu
Webová stránka: http://www.mezobereny.hu
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Poľný Berinčok[1] (maď. Mezőberény, nem. Maisbrünn) je mesto v Maďarsku v Békešskej župe v Békésskom okrese, vo Veľkej dunajskej kotline. Mesto je na križovatke hlavnej cesty 47 z Debrecínu do Szegedu a železničnej trate z Budapešti do Bukurešti. Má rozlohu 11 853 ha a žije tu 11 121 obyvateľov (1. január 2011), z ktorých viacero má slovenský pôvod.

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Mező znamená pole alebo niva. Pôvod názvu Beren nie je jednoznačný. Najpravdepodobnejšie je to kmeňové meno pečenežského pôvodu. Najstaršia písomná zmienka je z roku 1347 o tom, že Martin a Gregor zdedili dedinu, ktorá sa skladala z dvoch častí a mala kamenný kostol (ecclesia lapidea). V súčasnom Maďarsku celkovo 13 osád nesie meno súvisiace s Beren.

História znovuosídlenia[upraviť | upraviť zdroj]

Po bitke pri Moháči (1526), sa aj táto časť Uhorska stala súčasťou Osmanskej ríše a preto z nej ľudia utekali (obyvatelia boli v tom čase poddanským majetkom). Obec bola opäť úplne vyľudnená počas Rákóciho protihabsburského stavovské povstania trvajúceho v rokoch 1703 až 1711.

Po porážke v roku 1683 pri Viedni boli Osmani definitívne vytlačení z Rakúska a okolo roku 1700 po Veľkej tureckej vojne aj z väčšiny územia Uhorska. Po vytlačení Osmanov sa víťazným Habsburgovcom a Jagelovcom podarilo na území Uhorska odstrániť moc uhorskej šľachty a poraziť povstalcov. (Pozri 1708 - bitka pri Trenčíne, v auguste 1711 kapitulovala kurucká armády pri Satu Mare, kde bol podpísaný Satmársky mier, ktorý zabezpečil Habsburgovcom vládu nad Uhorskom).

V roku 1719 zapožičal kráľ Karol Habsburský bývalému zásobovaciemu komisárovi svojich vojsk Jánovi Jurajovi Harruckernovi[2] 700 000 jutár (400 000 ha alebo 4 000 km², čo zodpovedá približne ploche jednej dvanástiny súčasného Slovenska) pôdy v Bekešskej, Čongrádskej a Arándskej župe.[3]:127 Zásluhu na osídľovaní Harruckerovho majetku mal M. Turóczi (impopulátor[4] = agent osídľovateľ[5]), ktorý okrem príchodu Slovákov riadil aj kolonizáciu Nemcov a Maďarov. Usiloval sa aby v každej dedine bývali podľa možnosti príslušníci rovnakého náboženstva.

Práve z Poľného Berinčoka sa zachovala popísaná predbežná zmluva medzi zemepánom a poddanými (najmä Slovákmi), ktorých lákal usadiť sa na svojom vtedy vyľudnenom území. Roku 1722 územná správa v Gyule vydala Laurentovi Metheldesovi a Jánovi Grenerstziusovi (neskorší učiteľ) povolenia osídliť neobývanú pustatinu Mezőberény. V roku 1723 sem prichádzali ďalší kolonisti zo žúp Novohrad, Hont, Gemer, najmä z obcí Hrachovo, Príboj a Vrboviec nad Rimavicou. V roku 1729 prichádzajú aj nemecké rodiny z Würtembergu a v roku 1731 aj maďarské.[3]:134 V roku 1729 získal Harruckern barónsky titul a vtedy už bol vlastníkom 95 sídiel (nemecky Ortschaften).

Slovenské obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1880 žilo v tejto národne zmiešanej obci 39,6 % Slovákov (4 505 z 11 368). Koncom 19. (a začiatkom 20.) storočia bola nemecká a slovenská menšina pomaďarčená.[6] Počet Slovákov bol znížený aj výmenou obyvateľstva medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom (viacerí vysťahovalci smerovali do Kolárova). Stretnutia Slovenského spolku v Poľnom Berinčoku už niekoľko rokov prebiehajú len v maďarčine.

Medzi slovenských významných obyvateľov patril evanjelický kňaz Samuel Tešedík st. (1710 – 1749) otec známejšieho Samuela Tešedíka (1742 – 1820).[4]

Starostovia[upraviť | upraviť zdroj]

Slávni rodáci a obyvatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Partnerské mestá[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Exonymá obcí [online]. Bratislava: Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, rev. 2011-06-01, [cit. 2015-08-01]. Dostupné online.
  2. Spomienka na Jána Juraja Harruckerna v Békešskej Čabe [online]. www.slovenskezahranicie.sk, [cit. 2018-11-07]. Dostupné online. Archivované 2020-09-24 z originálu.
  3. a b SIRÁCKY, Ján. Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem v 18. a 19. storočí. 1. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1966. 297 s. (Edícia Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV; zv. 11.)
  4. a b Osídľovanie Uhorska po vytlačení Osmanskej ríše (Hosťom relácie bol historik Miroslav Kmeť z FF UMB). rtvs.sk. Dostupné online [cit. 2018-11-07].
  5. Časopis Frfľoš. docslide.net. Dostupné online [cit. 2018-11-07].
  6. Károly Kocsis (DSc, University of Miskolc) – Zsolt Bottlik (PhD, Budapest University) – Patrik Tátrai: Etnikai térfolyamatok a Kárpát-medence határon túli régióiban, Magyar Tudományos Akadémia (Hungarian Academy of Sciences) – Földrajtudományi Kutatóintézet (Academy of Geographical Studies); Budapest; 2006.; ISBN 963-9545-10-4, CD Atlas, maďarsky

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]