Veľká turecká vojna

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Veľká turecká vojna (iné názvy: piata rakúsko-turecká vojna, siedma benátsko-turecká vojna) bola séria vojenských stretnutí medzi Osmanskou ríšou a jej nepriateľmi na čele s Rakúskou monarchiou v rokoch 16831699. Vojna začala v roku 1683 druhým obliehaním Viedne štvrťmiliónovou tureckou armádou. Tú sa spojeným európskym vojskám podarilo v bitke pri Viedni poraziť. Rakúskej diplomacii sa potom v roku 1684 spolu s Poľskom a Benátkami podarilo proti Osmanskej ríši ustanoviť Svätú ligu. K nej sa o dva roky neskôr pripojilo i Rusko. Vojna následne prebiehala na viacerých miestach vo východnej Európe i na Balkáne. Habsburgovcom sa v prvej fáze vojny podarilo upevniť si postavenie v Uhorsku, kde dosiahli dedičnosť trónu a víťazstvom v bitke pri Zente dosiahnuť oslobodenie takmer celého Uhorska od tureckej nadvlády.

Boje na Slovensku (ako súčasti Uhorsku)[upraviť | upraviť kód]

Územie Slovenska tvorilo severnú hranicu pokiaľ sa rozšírila Osmanská ríša. V čase jej najväčšieho územného rozmachu turecké vojská postupovali údoliami Váhu, Hrona, Rimavy a Ipľa na sever. Pokiaľ najsevernejšie miesta, kde sa dostali (Hlohovec, Nitra, Žarnovica, Očová, Poníky, Plešivec) hlavne vyrabovali respektívne tieto mestá boli čoskoro dobité nazad (Hlohovec, Nitra, Žarnovica), boli od roku 1663 Nové Zámky a ich okolie (Šurany, Levice) a južná časť východného Slovenska pod správou Osmanskej ríše a jej spojencov.[1]

V roku 1685 začali habsburské vojská pod vedením Karola Lotrinského obliehať pevnosť Nové Zámky. Maršál Caprarom viedol obliehanie veľmi energicky a nestrácal čas. Rozhodujúci útok sa uskutočnil 19. augusta 1685. Cisárske jednotky prerazili do pevnosti a pobili väčšinu tureckej posádky. V októbri 1685 bol dobytý Ostrihom. Pevnosť sa vzadala po chabom odpore. Za pád Ostrihomu bol popravený turecký veliteľ pevnosti paša Ibrahim. Ďalšie oporné body tureckej moci v Uhorsku boli obsadené v rýchlom slede. Cisárske jednotky postupne dobyli Budín, Pécs a Jáger. V roku 1687 dokonca boli turecké jednotky porazené pri Moháči. V roku 1668 bol obsadený stoličný Belehrad a Turci boli donútení opustiť Slavónsko.[1]

Habsburgovcom sa teda v rokoch 16831685 podarilo zvrhnúť „slovenského kráľa“, kniežaťa Imricha Tököliho. Ten sa v roku 1682 stal – ako protivládca Habsburgovcov – kráľom resp. kniežaťom (Osmanská ríša ho titulovala kráľ, sám sa označoval ako knieža) Horného Uhorska, ako vazalského štátu Osmanskej ríše, ktorý pôvodne pokrýval zhruba východné a stredné Slovensko (po Váh), neskôr aj západné Slovensko.

Habsburské víťazstvo v Uhorsku[upraviť | upraviť kód]

V roku 1687 bol sultán Mehmed IV. zosadený janičiarmi, ale ani jeho nástupca Sulejman II. však spočiatku vo vojne nebol príliš úspešný. V roku 1688 padol do rúk Habsburgovcov Belehrad a v roku 1689 aj Skopje. Koncom toho istého roka však veľkovezír Mustafa Köpröli zhromaždil silnú armádu a v roku 1690 zahájil úspešnú protiofenzívu. V októbri 1690 Turci dobyli Belehrad naspäť a v nasledujúcich rokoch sa so striedavými úspechmi

Definitívnu porážku utrpeli Turci v bitke pri Zente, kde princ Eugen Savojský 11. septembra 1697 úplne rozdrvil tureckú armádu. Sultánovi nezostávalo nič iné len uzavrieť Karlovacký mier v Sremski Karlovci (česky Sremských Karloviciach) 26. januára 1699, ktorý potvrdil oslobodenie takmer celého Uhorska od tureckej nadvlády.[1] Habsburgovci na jeho základe získali Sedmohradsko a celé Uhorsko s výnimkou Banátu.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c Turecké vojenské výboje na území dnešného Slovenska III. [online]. valka.cz, [cit. 2020-01-23]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]