Povstanie Imricha Tököliho

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Tököliho povstanie)
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Povstanie Imricha Tököliho alebo Tököliho povstanie bolo uhorské protihabsburské stavovské povstanie. Odohrávalo sa v rokoch 1678 – 1686 a je pomenované podľa Imricha Tököliho.

Situácia v Uhorsku[upraviť | upraviť kód]

Vznik Tököliho povstania sa spája s centralistickými snahami Habsburgovcov v Uhorsku, potlačením Vešeléniho sprisahania, útlakom poddaných a rekatolizáciou.[1][2]

Od roku 1663 Osmani v Uhorsku dobyli Nitru, Levice, Hlohovec, Nové Zámky a podnikli pustošivé výpady na Trenčín, Bojnice, Záhorie a na Moravu. V nasledujúcom roku habsburgský cisár Leopold I. 1. augusta 1664 zvíťazil v bitke pri Svätom Gottharde a 10 augusta 1664 uzavrel mier vo Vašvári, ktorý bol však nevýhodný pre Uhorsko (napríklad Osmanom zostalo územie medzi Váhom a Hronom a strategická pevnosť Nové Zámky). Malý záujem cisárskeho dvora o definitívne vyhnanie Turkov vyvolal medzi uhorskými veľmožmi veľkú nevôľu. Navyše viacerí predstavitelia cisárskeho dvora sa domáhali obmedzenia ich stavovských výsad a slobôd, tak ako sa to stalo v Česku po bitke na Bielej hore v roku 1620. Zámienku na takýto krok bolo Vešeléniho sprisahanie, v ktorom sprisahanci plánovali uniesť cisára na hrad Muráň a donútiť ho aby sa vzdal uhorskej koruny. Štyria hlavní aktéri skončili v roku 1671 na popravisku a Uhorsku bola zrušená autonómia a v roku 1673 bola zavedená guberniálna správa na čele s Gasparom Ampringerom, čím sa Uhorsko stalo priamo podriadené cisárovi. Uskutočnila sa vlna konfiškácií a viac ako 400 protestantských kazateľov a učiteľov bolo pre podozrenie z vlastizrady v mimoriadnych súdoch pod hrozbou trestu smrti nútených vzdať sa svojej viery (alebo utiecť).[3]

Počiatky povstania[upraviť | upraviť kód]

Porazená sprisahanecká šľachta a protihabsbursky naladení vojaci - kuruci ušli kvôli prenasledovaniu do Sedmohradska.[4] Títo utečenci (povstalci) koncom leta 1672 uskutočnili vojenský vpád na východné Slovensko, čím sa začala séria zrážok s labancami (cisárskymi vojskami). Násilie zo strany cisárskych vojakov prispievalo k nárastu počtu kurucov.[2] Hnutie bolo nekoordinované a sedmohradská šľachta sa ho snažila využiť pre svoje ciele.[5]

Istý čas sa boje a snahy kurucov zaobišli bez zásahov zo zahraničia. Po napadnutí Holandska Francúzskom vstúpil Leopold I. do vojny na strane Holandska. Francúzsko intervenovalo u Vysokej porty v prospech utečencov a nadviazalo (cez svojho veľvyslanca vo Varšave) spojenie s vedúcimi osobnosťami kurucov Michalom Apafim, Michalom Telekim a v januári 1677 uzavrelo dohodu o podpore kuruckého hnutia.[5] Vojenská podpora prišla aj od Poľska.[2] О niečo neskôr (máj 1677) uzavreli kuruci dohodu s Francúzskom, Sedmohradskom a Poľskom. Kuruci mali zhromaždiť 15 000 vojakov, Francúzsko sa zaviazalo poskytnúť pomoc 100 000 toliarov ročne a zverbovať ďalších 6 000 vojakov v Poľsku.[6] V októbri dosiahli víťazstvo nad cisárskymi vojskami v Marmarošskej stolici, následne v roku 1678 vpadli na územie kráľovského Uhorska a dobyli východné Slovensko (Prešov, Levoča, Bardejov, Kežmarok). V nasledujúcom roku 1678 dobili Spiš, Liptov, Oravu, Turiec odkiaľ tiahli na horné Považie, horné Ponitrie dobiť banské mestá na strednom Slovensku a Pohronie po Levice.[5] Na čelo povstalcov sa vtedy dostal Imrich Tököli[4] (Až 8. januára 1680 bol zvolený oficiálne za veliteľa.) Na krátky čas (niekoľko mesiacov) povstalci obsadili Kremnicu, Banskú Bystricu (vzdala sa im) aj Banskú Štiavnicu. Na ohrozenie banských miest reagovala viedenská vláda vyslaním armády, ktorá v bitke pri Žiari nad Hronom 1. novembra 1678 porazila kurucov. Ich vojská sa stiahli k Tise, prezimovali a Tököli uzavrel prímerie.[7]

Vpád na východné a stredné Slovensko bol medzník vo vývoji hnutia, tým že sem presunul svoju bázu zo Sedmohradska.[1]

Imrich Tököli na čele povstania[upraviť | upraviť kód]

Úspechy boli dosiahnuté s pomocou poľských oddielov s francúzskou podporou. Po uzavretí mieru medzi Leopoldom I. a Ľudovítom XIV. (súčasť dohôd známych ako mier v Nijmegene) vo februári 1679 sa poľské jednotky museli stiahnuť. Vojenské operácie odvtedy riadil Imrich Tököli, ktorého (8. januára 1680) v Hajdúszoboszló zvolili kuruci za hlavného veliteľa.[7] Na jar sa boje dostali až na Moravu, povstalci mali pod kontrolou takmer celé Slovensko (okrem miest so silnou vojenskou posádkou a pevností).[5]

V roku 1680 bolo v Prešove počas Tököliho povstania pre katolícku vieru zavraždených 22 kňazov a rehoľníkov.[8]

Cisárska vláda sa usilovala narastajúci konflikt s kurucmi v zložitej medzinárodnej situácii zmieriť, a preto v apríli 1681 zvolal Leopold I. do Šoprone uhorský snem, tzv. šopronský snem. Pozvaný bol aj Tököli, ktorý to však odmietol. Povstalci uznesenia snemu neprijali, aj tak však znamenal oslabenie kurucov, pretože šľachtici z Dolného Uhorska, Zadunajska a katolíci stratili záujem o boj a chceli sa s cisárom dohodnúť.[6]

Orientácia na Osmanov[upraviť | upraviť kód]

Po strate poľskej a francúzskej podpory sa Tököli začal postupne viac orientovať na Osmanskú ríšu, s ktorou mali kuruci tradične dobré vzťahy (hoci ešte v roku 1678 tvrdil, že Turci sa snažia spory v Uhorsku využiť vo vlastný prospech[5]).[6] Vzájomné približovanie bolo komplikované, v čase Tököliho nástupu na čelo povstania ich Osmani podporovali cez Sedmohradsko, čo trvalo do polovice roka 1681. Potom však „rozpory medzi Michalom Apafim, Pavlom Telekim a Imrichom Tökölim a špecifické črty kuruckého hnutia viedli k tomu, že Istanbul začal riešiť problematiku osobitne od problematiky Sedmohradska“.[7] Postupne dospeli k dohode a v roku 1682 na povstaleckom území vzniklo Hornouhorské kniežatstvo pod osmanským patronátom.[6] Jeho územie obsahovalo stolice, ktoré spomínal mikulovský mier (Sabolčská, Satumarská, Ugočská, Berežská, Užská, Zemplínska a Abovská stolica) a ďalších 5, ktoré patrili pod Spišskú komoru (Užská, Gemerská, Turnianska, Šarišská a Spišská stolica).[7] Osmanské pomenovanie pre toto územie (od 40. rokov 17. storočia) bolo Orta Madžar (Stredné Uhorsko). Povstalci s pomocou Osmanov ovládli aj prevažnú časť západného Slovenska, a preto Tököliho začali posmešne volať „slovenský kráľ“.[1]

Po dobytí Košíc a Fiľakovského hradu 16. septembra 1682 sultán Mehmed IV. (v zastúpení Ibrahima pašu) korunoval Imricha Tököliho za kráľa Stredného Uhorska, čím sa stal tureckým vazalom (podobný štatút malo Sedmohradsko). Dostal insígnie moci a ahdnáme (zmluvu). V nej sa zaviazal platiť 40 000 toliarov ročne Osmanom za ochranu.[5] Sultán garantoval ochranu obyvateľstva, slobodu vyznania a celistvosť v hraniciach vašvárskeho mieru.[6][7] Tököli získal aj podporu dovtedy váhavej šľachty a manželstvom s vdovou po Františkovi I. Rákocim, Helenou Zrínskou, získal veľké majetky.

V novembri 1682 uzavreli povstalci a cisárske vojská prímerie. Na začiatku roka 1683 sa v Košiciach uskutočnil snem 20 stolíc.[5] Schválil 50 000 zlatých na vojsko, ďalšie rozšírenie armády a náboženské slobody. Tököli odmietol zverejniť zmluvu s Osmanskou ríšou, čím vznikol spor medzi Tökölim a časťou šľachty v sneme. Tököliho pozície podporili vyslanci kráľovských miest a vojenské vedenie povstania.[6]

Bitka pri Viedni[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka pri Viedni

Začiatkom roku 1683 vyhlásili Osmani vojnu habsburskej monarchii. Cisárske odiely sa stiahli zo Slovenska a toto územie obsadili povstalci.[4] Pod cisársku vládu na Slovensku patrila iba Bratislavská a časť Nitrianskej a Trenčianskej stolice, ostatné patrilo Tökölimu.[5] Svoj postup povstalci koordinovali s Osmanmi, postupne obsadzovali Bratislavskú stolicu a aj samotnú Bratislavu (hrad sa nevzdal). Výzvy veľkovezíra na podporu osmanského boja pri Viedni Tököli ignoroval; v zmysle zmluvy so sultánom tam mal poslať 15 000 vojakov.[6] Kuruci začali rabovať, velenie malo problém udržať disciplínu a aj v dôsledku osmanskej prehry v bitke pri Viedni sa Tököli stiahol k Trnave (ktorú spolu s Osmanmi vyplienili). Vyčkával na vhodné pozície, pokusy (prostredníctvom Jána Sobieskeho) nadviazať kontakty s víťazmi sa ukázali ako neúspešné.[7]

Porážka (ústup povstania)[upraviť | upraviť kód]

cisársky leták s karikatúrou Tököliho

Po prvej bitke pri Štúrove 9. októbra 1683 povstalecké vojská už do bojov zasahovali iba málo a sústredili sa na organizovaný ústup. Časť povstaleckého územia vyplienili poľské vojská, dobyli mestá Sečany, Kežmarok a Sabinov, Prešov sa ubránil.[6] V súvislosti s postupom vojsk protitureckej koalície Tököli strácal prívržencov, najprv dolnozemské stolice a mestá a o niečo neskôr aj stoličnú šľachtu. Začiatkom roka 1684 vyhlásil Leopold I. všeobecnú amnestiu. Vtedy zložili zbrane a sľúbili vernosť zástupcovia 17 stolíc, 12 miest a viacero vysokých šľachticov, ktorí dovtedy podporovali povstalcov.[5] Územie Tököli Stredného Uhorska už tvorilo iba Horné Uhorsko.[6] Silnejší odpor kuruci kládli na východnom Slovensku, odkiaľ podnikali menšie výpady aj na územie stredného Slovenska.[7]

Tököli sa opätovne snažil o prijatie do protitureckej koalície, získal podporu poľského kráľa Jána III. a pápeža Inocenta XI. Cisár Leopold I. vyžadoval úplné podriadenie sa, a teda k dohode nedošlo.[6] Po vzniku Svätej ligy v roku 1684 Osmani strácali pozície a klesala aj moc Tököliho.[7] Po víťazstve cisárskych vojsk nad kurucami pri Prešove 17. septembra 1684 už povstalecké vojská neboli schopné samostatných akcií a stiahli sa do pevností.[6]

Koniec povstania urýchlilo, keď v v októbri 1685 varadínsky paša zajal Tököliho. Obvinil ho z porážky pri Viedni a chcel ho využiť pri rokovaniach s Leopoldom I. Tomu, aby ho vydal cisárovi, zabránila zmena veľkovezíra.[6][5] Po rozšírení správy o zajatí sa vzdali kurucké pevnosti (Košice, Užhorod, Sárospatak, Regéc). Nevzdala sa iba posádka v Mukačeve na čele s Helenou Zrínskou. Rady povstalcov opustilo 12 000 vojakov.[7] Tököliho Osmani prepustili, ale nepodarilo sa mu dostať na územie Uhorska, povstalecká moc a podpora sa rozpadla. Mukačevo sa vzdalo v roku 1688, ale bolo skôr symbolom povstania ako ohrozením moci cisára. V roku 1694 Tököli rozpustil posledné kurucké vojsko a dožil v Malej Ázii.[7]

Dôsledky[upraviť | upraviť kód]

Po potlačení Tököliho povstania zavládol na Slovensku vojenský teror. Na zasadnutí uhorského snemu v Bratislave v roku 1687 nechal cisár Leopold I. potvrdiť dedičstvo uhorskej koruny v rámci dynastie Habsburgovcov a silno oklieštil náboženské slobody, zrušil 31. článok Zlatej buly Ondreja II. (o práve šľachty na odpor), mnohým cudzincom udelil inkolát.[1][5] So zvyškom Tököliho prívržencov na východnom Slovensku sa tvrdo vysporiadal v januári a februári 1687, pozri tzv. prešovské jatky.

Hodnotenie[upraviť | upraviť kód]

Od predošlých stavovských povstaní sa Tököliho povstanie odlišovalo v základni. Výraznú časť povstalcov tvorilo meštianstvo, poddaní, vojaci a iné nešľachtické skupiny. Tököli bol na krátky čas v pozícii, že bol budovateľom štátu. Budoval ho centralisticky, s využitým prvkov habsburgskej politiky. Toto oslabovalo pôvodný stavovský charakter povstania (pôvodne malo povstanie len dve požiadavky: obnovenie uhorskej stavovskej ústavy a náboženskú slobodu) a záujem aristokracie na jeho pokračovaní.[6] Na Slovensku umožnili dočasné úspechy povstania rozvoj prešovskej školy.[9]

Mnoho kurucov si myslelo, že ak sa sami nevedia ubrániť absolutizmu Viedne a cisár nevie vyhnať Osmanov z Uhorska, tak je lepšie spojiť sa s Osmanskou ríšou, čo sa ukázalo ako chybný krok.[7]

Zdroje[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c d Thökölyho povstanie. In: Encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok VI. T – Ž. Bratislava : Veda, 1982. 776 s. S. 74 – 75.
  2. a b c Thökölyho povstanie. Pyramída (Bratislava: Slovenský ústredný výbor Socialistickej akadémie ČSSR vo Vydavateľstve Obzor), január 1986, roč. XV, čís. 175, s. 5595 – 5596. ISSN 0231-9047.
  3. SEGEŠ, V. a kol.: Kniha kráľov. Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov. 2. dopl. vyd. Bratislava : SPN – Mladé letá, 2003, 299 s., ISBN 80-1000324-7, strany 235 - 237
  4. a b c TÖKÖLIHO POVSTANIE. In: ŠKVARNA, Dušan, et al. Lexikón slovenských dejín. 3. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, 2006. 381 s. ISBN 80-10-00872-9. S. 335 – 336.
  5. a b c d e f g h i j k Dejiny Slovenska. Ed. Samuel Cambel. Vyd. 1. Zväzok II : (1526 – 1848). Bratislava : Veda, 1987. 856 s. S. 174 – 182.
  6. a b c d e f g h i j k l m KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). [2. vyd.] [Bratislava] : Citadella, 2014. 787 s. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 310 – 317.
  7. a b c d e f g h i j k DANGL, Vojtech; KOPČAN, Vojtech. Vojenské dejiny Slovenska. Zväzok II. 1526 – 1711. Bratislava : Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, 1995. 224 s. ISBN 80-967113-0-X. S. 171 – 175.
  8. Ďurica, M. S.: Dejiny Slovenska a Slovákov. SPN, 1996, str. 59
  9. Dejiny filozofického myslenia na Slovensku. Ed. Ján Bodnár. 1. vyd. Zväzok I. Bratislava : Veda, 1987. 490 s. S. 104.

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť kód]

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]