Vagačov dom (Detva)
| Vagačov dom | |
| Detva | |
 Vagačov dom
| |
| Štát |  Slovensko
|
|---|---|
| Región | Podpoľanie |
| Okres | Detva |
| Mesto | Detva |
| Kraj | Banskobystrický kraj |
| Nadmorská výška | 414 m n. m. |
| Súradnice | 48°33′39″S 19°25′11″V / 48,56083°S 19,41972°V |
| Vznik | 1908 |
| Pre verejnosť | verejnosti prístupný |
   Poloha Vagačovho domu na Slovensku
| |
  Poloha Vagačovho domu v Banskobystrickom kraji
| |
| Wikimedia Commons: Vagačov dom | |
| Webová stránka: http://www.vagacovdom.sk | |
| Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa | |
| Freemap Slovakia: mapa | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Vagačov dom, pôvodne rodinný dom Vagačovcov, zakladateľov prvej bryndziarne na Slovensku, postavený v roku 1908, dominanta mesta Detvy, nachádzajúca sa v historickej časti mesta na Partizánskej ulici.
História[upraviť | upraviť zdroj]
Pôvodne rodinný dom Vagačovcov, zakladateľov prvej bryndziarne na Slovensku. Vznik bryndziarne sa datuje do roku 1787. Jej zakladateľom bol Ján Vagač, rodák zo Starej Turej (* 1759 – † 1835). Bol majiteľom mäsiarstva, obchodník s dobytkom, maslom a syrom a zakladateľ bryndziarskej éry Vagačovcov. Popri obchodovaní s topeným maslom a s dobytkom sa často dostával na stredné Slovensko, aj do mesta Detvy.
Jána Vagača pri opakovaných návštevách spoznávali aj miestni bačovia. Na mnohých salašoch prenocovával a spoznával ich prácu. Hostili ho chlebom a zvláštnym hrudkovitým syrom z ovčieho mlieka. Ten ho svojim vzhľadom a hlavne chuťou zaujal, a keďže nebol trvanlivý, rozmýšľal, čo s ním urobiť. Ján Vagač začal so syrom experimentovať: „Dovtedajší spôsob výroby obohatil o rozvaľkanie v rukách rozdrvenej suroviny na drevenom lopári, čím dosiahol jemnejšiu konzistenciu. Vmiesením soli predĺžil trvanlivosť a bryndzu vytvaroval do kompaktnej hmoty. Získal tuhý, ale masťovitý produkt. Novými výrobnými postupmi smeroval k vytvoreniu špecifickej slovenskej bryndze.“[1]
Objavil technológiu výroby bryndze a práve v Detve, kde sa stretol s prototypom bryndze založil v roku 1787 prvú manufaktúrnu bryndziareň. Počas sezóny, príslušníci rodiny viac ako polovicu roka žili v Detve a v okolí. V tomto období patrili Vagačovci k bohatým katolíckym obyvateľom poddanského pôvodu. Ján Vagač celý život konal čestne a svedomito, keď umieral, zanechal svojmu synovi životné krédo: „S poctivosťou najďalej zájdeš.“
Do začiatku 20. storočia prichádzali Vagačovci do Detvy len na obdobie salašnej sezóny, na zimu odchádzali domov do Starej Turej. Až Alexander Vagač (* 7. 10. 1879 - † 9. 3. 1934), ktorý po smrti svojho otca Michala (* 26. 9. 1844 - † 19. 1. 1905) v roku 1905, prevzal vedenie rodinnej bryndziarne, sa rozhodol so svojou manželkou Antóniou, rod. Valovičovou (* 5. 1. 1887 - † 23. 2. 1976), usadiť sa v Detve natrvalo. Spolu vychovávali štyri deti Štefana, Karola, Júliusa a Máriu. Pre svoju mladú rozrastajúcu sa rodinu, nechal v roku 1908 Alexander Vagač postaviť prízemný dom na vtedajšej Hlavnej ulici (dnešnej Partizánskej ulici) a v roku 1931 pribudla nadstavba. Podľa projektu, mala mať nová budova uzavretý dvor s uličným frontom obytného domu a s kanalizáciou do potoka. „...bude pozostávať z dvoch dvojizbových rodinných bytov so spoločným vchodom (chodbou) na prízemí a z dvoch jednoizbových bytov na podkroví. Ku dvojizbovým rodinným bytom sú projektované v obytnom dome na prízemí aj osobitné kuchyne, komory a pivnice a uzavreté povaly. A dva jednoizbové byty, ku ktorým sú projektované zo spoločného vchodu vedúce pohodlné schody z predizby.“ Staviteľ Ján Cajhán z Banskej Štiavnice vypracoval projektovú dokumentáciu a celkový rozpočet stavby bol ustálený vo výške 203 458 KČS.[2]
Za vedenia Alexandra Vagača podnik dosiahol najväčší rozkvet. Výrobky detvianskej bryndziarne preslávili Detvu doma aj vo svete, najmä v Rakúsku, v Nemecku a v Amerike.Na pohon mlynov začali v roku 1914 používať benzínové motory a v roku 1928 elektrický pohon. Po vypuknutí 1. svetovej vojny musel Alexander Vagač narukovať a zúčastniť sa priamych frontových bojov v rokoch 1916 - 1918. V čase jeho neprítomnosti ho v bryndziarni zastúpila jeho žena Antónia. Bryndziareň v prvým povojnových rokoch trpela ekonomickými ťažkosťami. Príčiny recesie boli rôzne, export výrobkov do bývalých častí monarchie ochromili nové hranice a clá, navyše export podliehal prísnej štátnej regulácií. Druhý základný fundament odbytu – domáca spotreba, bola ochromená socioekonomickými problémami širokých vrstiev spoločnosti. Krízu podniku znásobila aj krátka okupácia Detvy maďarskými boľševikmi v júni 1919. Toto obdobie opisuje vo svojej knihe Bolševická víchrica z roku 1928, spisovateľ, kňaz a politik Anton Šalát. „Boľševickí predáci po vtiahnutí do Detvy obsadili rímskokatolícku faru a Vagáčov dom. – Fara im bola sídlom štábu a u Vagáčov súdili.“ [3]
Rodina sa zachránila útekom z Detvy a dva mesiace sa ukrývali. V dome a v bryndziarni boli napáchané nenahraditeľné škody. Po návrate začali s výrobou odznova. V roku 1933 rozšírili výrobu o taviareň ementálskeho syra, ktorý bol dovážaný z Rakúska výmenou za bryndzu. Alexander Vagač zomrel 9. marca 1934 vo veku 55 rokov.
Vedenie podniku prebral jeho prvorodený syn Ing. Štefan Vagač (* 19. 7. 1905 – † 2.3. 1991). V roku 1937 si pri príležitosti 150. výročia rodinnej bryndziarne, objednal propagačnú brožúru od Gustáva Hladila. Ide o prvé dielo svojho druhu a je nepochybné, že Štefan Vagač si ju objednal nielen z úcty k predkom, ale aj z prestížnych a marketingových dôvodov. Brožúra je základným prameňom rodinnej histórie a poskytuje prvé ucelené informácie o bryndzi – jej pôvode, výrobe a spotrebe. Záver brožúry propaguje konkrétne výrobky bryndziarne.[4] Štefanovi Vagačovi však nebolo dopriate viesť podnik až do konca svojho života tak, ako jeho predkom. Znárodňovanie podnikov po roku 1948 znamenalo likvidáciu rodinnej bryndziarne a v roku 1951 v nej bola výroba zrušená. Vagačovci museli v roku 1953 opustiť nielen bryndziareň, ale aj svoj rodný dom. Štefan Vagač bol preradený do robotníckeho stavu, urobil si kurz konštrukčného zámočníka v Hliníku nad Hronom, kde aj pol roka pracoval. Po prepustení následne pracoval vo vodárňach a kanalizáciách, kde robil výkopové práce a zakladal potrubia. Práve tu utrpel ťažký úraz s doživotnými následkami a musel zmeniť pracovisko. Do odchodu na dôchodok pracoval ako skladník vo Vlkanovej. S rodinou býval v Banskej Bystrici, kde 2. marca 1991 zomrel.
Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]
Vagačov dom dlhé roky chátral. Dnes predstavuje zrekonštruovaný Vagačov dom kultúrne a komunitné centrum. Nachádza sa tam Krčma u Vagača, kaviareň s čitárňou a penzión. Sídli tam Podpoliansky pivovar, kde sa varí domáce nepasterizované a nefiltrované pivo Dobronay. Na prvom poschodí Vagačovho domu je múzeum, venované nielen rodine Vagačovcov, ale ponúka priestory aj na výstavy a kultúrne akcie rôzneho druhu.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ JANTO, Juraj. Detva - monografia mesta, Ovčiarstvo a vznik prvej bryndziarne v Detve. Detva : Mesto Detva, 2018. ISBN 978-80-973011-2-5. S. 349.
- ↑ PAVLOV, Jozef. Bryndziarstvo a syrárstvo Podpoľania a okolia. 1.. vyd. Detva : Mardos s.r.o., 2020. ISBN 978-80-570-1731-8. S. 96.
- ↑ PAVLOV, Jozef. Bryndziarstvo a syrárstvo Podpoľania a okolia. 1.. vyd. Detva : Mardos s.r.o., 2020. ISBN 978-80-570-1731-8. S. 96.
- ↑ PAVLOV, Jozef. Bryndziarstvo a syrárstvo Podpoľania a okolia. 1.. vyd. Detva : Mardos s.r.o., 2020. ISBN 978-80-570-1731-8. S. 96.
Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- HLADIL, Gustáv. 150 ročné jubileum trvania bryndziarne Alexander Vagač Detva. Detva: firma Alexander Vagač, 1937. 32 s. bez ISBN.
- JANTO, Juraj. Ovčiarstvo a vznik prvej bryndziarne v Detve. In: Detva – monografia mesta. Detva: Mesto Detva, 2018. 349 s. ISBN 978-80-9730011-2-5.
- MŰHLBERGEROVÁ, Elena. 230 prvej slovenskej bryndziarne. Detva: Podpolianske múzeum v Detve, 2017. (brožúra.)
- PAVLOV, Jozef. Bryndziarstvo a syrárstvo Podpoľania a okolia. Detva: Mardos s.r.o. 2020. 96 s. ISBN 978-80-570-1731-8.