Valerius Maximus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Valerius Maximus (* ?, Rím – † ?, Rím) bol starorímsky prozaik, autor zbierky historických exempiel, žijúci a pôsobiaci za vlády cisára Tiberia.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Valerius Maximus pochádzal z chudobnej, nijako významnej rodiny. Z týchto príčin o jeho živote vieme len veľmi málo. Objavuje sa v družine významného politika a patróna umelcov Sexta Pompeia (zastával úrad konzula v roku 14), ktorému, ako sa zdá, vďačí za svoj celý literárny vzostup. Maximus nasledoval Sexta Pompeia pri jeho výprave do východných provincii roku 27 po Kr. Ďalšie životopisné údaje nám chýbajú.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Prvotlač diela Valeria Maxima z roku 1471

Okolo roku 31 alebo 32 uverejnil Valerius Maximus svoje jediné dielo Factorum ac dictorum memorabilium libri IX (Deväť kníh pamätihodných činov a výrokov). Hoci býva Maximova tvorba považovaná mylne za historiografickú, nejde o skutočné dejepisné dielo v duchu Livia alebo Tacita, ale o zbierku poučných anekdot a historiek (exempla), ktoré mali slúžiť ako učebnica pre školy. Z toho možno usudzovať, že i Valerius Maximus sa pohyboval v týchto kruhoch a mohol byť gramatik alebo učiteľ rétoriky. Maximova zbierka sa viac ako k historickému dielu blíži k zbierkam anekdot používaných rečníkmi. Krátke príbehy o významných osobnostiach v nich boli radené tematicky, takže si z nich rečníci mohli bez ťažkostí vyberať vhodné kúsky, ktorými by skrášlili svoju reč.

Valerius Maximus sa pri uvádzaní historických príkladov zameriava na vykreslenie tých hodnôt rímskej spoločnosti, ktoré súhlasili s politikou Augusta a ešte viac Maximovho súčasníka Tiberia, ale v skutočnom živote mohli byť považované nanajvýš za skostnatené a staromódne. Ich historická pravdivosť alebo relevantnosť nie je vôbec braná v úvahu, prvoradým Maximovym zámerom je ukázať cnosti osobností rímskych, a v menšej miere i nerímskych, dejín a podať tak príklad svojim súčasníkom. Obzvlášť jeho lipnutie na mravoch predkov (''mos maiorum''), ktorého pôvod leží v diele Marca Porcia Catona, je až smiešne a dodáva Maximiovi na neprirodzenosti. Jednotlivé kapitoly diela nesú názvy podľa tém, ktorými sa zaoberajú: De religione (O úcte k bohom), De patientia (O pevnosti ducha), De humanitate et clementia (O ľudskosti a miernosti), De severitate (O prísnosti), De mutatione morum ac fortunae (O zvratoch mravov a šťastia) a pod.

Najdôležitejšími zdrojmi Valeria Maxima sú Marcus Tullius Cicero, Titus Livius, Sallustius a Pompeius Trogus.

Problematika tendenčnosti v diele Valeria Maxima[upraviť | upraviť zdroj]

Z diela Valeria Maxima vyžaruje predovšetkým veľká miera tendenčnosti. Podobne ako jeho súčasník, historik Velleius Paterculus, aj Maximus neprestáva vychvaľovať cisársky režim a hlavne osobu cisára Tiberia, ktorý od neho dostáva titul princeps salutis (Prvý, ktorý dbá o záchranu štátu). Ide o epiteton súvisiace s postavou Tiberiovho prétorianskeho prefekta Seiana, ktorého zlovoľný vplyv na cisárskom dvore, jeho odhalenie a tragický pád, samozrejme výsledok Tiberiovej prezieravosti, tvoria významnú pasáž jeho zbierky. V tomto sa Valerius Maximus výrazne líši od Patercula, ktorý podľa tónu svojho diela patril k Seianovej strane a pravdepodobne v súvislosti s jeho pádom prišiel o život.

Maximovi kritici zvyknú tohto autora porovnávať s historikmi pochádzajúcimi zo senátorskej, proticisársky ladenej vrstvy. V svetle ich kritického posudzovania režimu, portrétov cisárov-tyranov a pesimizmu pôsobí Valeriova oslava cisárstva a cisára ako smiešna propaganda. Dlho bola prijímaná domnienka, že Maximus, a s ním i Paterculus, patrili k skupine dvorských historikov platiacich za hlasnú a neobjektívnu trúbu režimu. Dnes sa takýto jednostranný pohľad na diela dvoch spisovateľov nepovažuje za postačujúci. Pokiaľ ide o neobjektívnosť, tú možno vyčítať obom skupinám autorov, tak tým, ktorí sa o cisárstve vyjadrovali priaznivo, ako aj tým, ktorí ho hanili. Dielo Valeria Maxima zaiste prestupuje ideológia principátu, tak ako všetkých autorov cisárskeho obdobia, ale miera skreslenia historickej pravdy nie je taká vysoká, ako sa dlho predpokladalo. Popis cisárskej administratívy aj Tiberiových úspechov nepôsobí príliš prehnane alebo nedôveryhodne a jeho dvom predchodcom, Caesarovi a Augustovi, sa dostáva toľko priestoru, koľko u iných autorov toho istého obdobia. Hoci Maximov jednoduchý, patetický štýl pôsobí popri senátorskej literatúre diletantsky, po obsahovej stránke ho možno považovať za dôležitú protiváhu voči autorom aristokratického pôvodu, ktorí prirodzene v cisárskej moci, ktorou boli pripravení o politický vplyv, videli zlo.

Iný prvok tendenčnosti sa v diele Valeria Maxima prejavuje v hodnotení rímskych a nerímskych príkladných činov. Hoci Maximus uvádza oba typy historiek, rímske zreteľne prevažuje. Navyše z Valeriovho popisu vyplýva, že Rím je morálne nadradený ostatným národom. Tento postoj má v rímskej literatúre dlhú tradíciu a spochybnilo ho len niekoľko rímskych spisovateľov. Výberom príkladov z minulosti Valerius Maximus opakuje ešte jeden motív často sa objavujúci v literatúre cisárskeho obdobia, a to domnienku, že rímsky človek cisárstva žije v morálnom úpadku. Hrdinské skutky rímskych legendárnych postáv sú dávané do súvisu s ich striedmosťou a pridržiavaním sa tradičných hodnôt prevzatých od predkov (''mos maiorum''). Za príčinu úpadku Valerius Maximus pokladá prepych (luxus) a prenikanie cudzích kultúrnych vplyvov, ktoré „rozriedili“ prirodzenú rímsku cnosť.

Ohlas Valeria Maxima[upraviť | upraviť zdroj]

Valerius si získal v neskorej antike obľubu medzi spisovateľmi aj medzi učiteľmi, ktorí ho často používali ako učebnice. V 4. storočí vznikli dve kompendia Valeria Maxima. Prvý výťah vytvoril Iulius Paris a je dochovaný celý, z druhého vytvoreného Ianuariom Nepotianom sa dochovali len prvé tri knihy.

Valeriova obľuba neklesala ani počas stredoveku, ako to dokazuje veľký počet dochovaných rukopisov. Podľa jeho vzoru napísal Francesco Petrarca Libri rerum memorandum (Knihy pametihodných udalostí).

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]