Voda a práca

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Voda a práca
Žáner dokumentárny / krátkometrážny
Námet Martin Slivka
Dĺžka 10 minút
Štát Československo
Rok 1963
Filmový štáb
Réžia Martin Slivka
Scenár Martin Slivka

Film reel.svg Pozri aj Filmový portál

Voda a práca je krátkometrážny dokumentárny film režiséra Martina Slivku z roku 1963. Slivka je aj autorom námetu a scenára. Vo svojom filme sa zameriava na oslavu ľudí, ktorí si dokázali podmaniť vodu vďaka rôznym nástrojom a využívať ju v svoj prospech.

Stručne o Slivkovi[upraviť | upraviť zdroj]

Martin Slivka sa narodil 1. novembra 1929 v Spišskom Štiavniku. Tam študoval aj ľudovú školu a v roku 1950 ukončil stredoškolské vzdelanie na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi. Už v roku 1948 zakladá amatérsky divadelný súbor "Hviezdoslav". Aj preto sa túži stať hercom, no na prijímačkách na FAMU neuspeje. Zamestná sa ako brigádnik v magnezitových baniach vo Švábovciach, neskôr asistuje Prof. Konštantínovi Hudecovi pri etnologickom výskume v spišskom regióne. V roku 1951 je úspešne prijatý na FAMU v odbore dramaturgia. Absolvuje mnohé konzultácie s Karolom Plickom, ktorý mal na jeho tvorbu veľký vplyv. Medzi jeho spolužiakov patrí aj Štefan Uher,Eduard Grečner alebo Ivan Stadtrucker. Štúdium končí prácou o Plickovi (Karol Plicka, fotograf a filmár) a scenárom k filmu Jaroslava Pograna Dolina, Dolina. Od roku 1955 pracuje v Štúdiu krátkych filmov, pôsobí aj v Redakcii ľudovej hudby Slovenského Rozhlasu. Rovnako je aj členom vedenia Filmového a televízneho zväzu, konkrétne krátkometrážnej sekcie. Svoje vzdelanie si na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov dopĺňa externým štúdiom etnografie a folkloristiky v Prahe. Za svoj film Voda a práca získava množstvo ocenení. Podieľa sa na natáčaní filmu Drak sa vracia od Eduarda Grečnera ako pomocný režisér. Normalizácia ho zatlačila do úzadia, čo využil na dokončenie teoretickej práce o Karolovi Plickovi. Tá je hotová v roku 1981. Dovtedy je však Slivka autorom mnohých európsky úspešných dokumentov - Posledná večera (1967), Odchádza človek (1968), Národný umelec prof. Karol Plicka (1970), Ľudovít Fulla (1972). Od roku 1990 pôsobí na FTF VŠMU, od roku 1993 je členom Umeleckej rady VŠMU v Bratislave. Až do svojej smrti v roku 2002 pracuje na svojom celoživotnom diele Slovenské ľudové divadlo.[1]

Charakteristika filmu[upraviť | upraviť zdroj]

Voda a práca je film takmer experimentálny. Ide o obrazovú báseň, kde ako slová používa zábery strojov na vodný pohon, tie sa skladajú do veršov a strof za pomoci doprovodnej hudby od Ilju Zeljenku. Film má len 9 minút, no aj na takom malom priestore dokázal Slivka vtesnať svoj obdiv k ľudskému umu a kráse práce. Vo filme sú zreteľné inšpirácie, ktoré sprevádzajú celú Slivkovu tvorbu - odkazuje najmä na Karola Plicku. Svojou hudobnosťou zas pripomína klasické dielo dokumentaristiky - Nočnú poštu Harryho Watta. Ako píše trojica autorov diela Ostáva človek. Martin Slivka. Rudolf Urc, Ingrid Mayerová a René Lužica: „Voda a práca je dôkazom, že Slivku zaujímajú širšie kontexty etnografických tém. Popis fungovania starých mlynov je dôsledný a naratívne významný. Slivka zachytil tieto zariadenia v poslednom štádiu ich využívania. Motív záchrany pre budúce generácie bol nemenej závažný ako snaha „zapamätať“ si ich vizuálnu podobu, tvary a činnosť. Len nepozornému percipientovi unikne, že Slivka dodáva ešte motív človeka, nielen ako konštruktéra týchto vodných stavieb, ale aj ako ich každodenného používateľa a v blízkej budúcnosti aj ochrancu.“[2] Ivan Stadtrucker, ktorý sa na filme podieľal ako zvukový spolupracovník hovorí o prispení hudby Zeljenku k Slivkovmu filmu toto: „Slivkov film bol predsa zvláštny - bola to obrazová symfónia pohybu vody, krútiacich sa vodných kolies a dopadajúcich mechanických kladív. Iľjovi bolo jasné, že buchot bucharov bude určovať rytmus a vôbec rytmickú štruktúru filmovej hudby. Problém bol s melodickou líniou. Ponúkol som mu, že aká-taká melódia dala by sa vytvoriť v náznaku a to zo šumenia vody, keby sme vodu ilustrovali pomocou bieleho šumu, v jednotlivých pásmách odfiltrovaného pomocou úzkopásmových priepustí. Vo chvíli, keď Iľja mal k dispozícii tucet šumení, už nebolo pre neho nijakým problémom skomponovať skladbu v duchu konkrétnej hudby. Zeljenkova kompozícia ideálnym spôsobom doplnila Slivkov film, ktorý potom pod názvom Voda a práca získal hlavnú cenu na medzinárodnom festivale krátkych filmov v Krakove (1964).“[3] Zeljenka si zas na proces tvorby hudby spomína: „...dospel som k názoru, že veľa hudby netreba. Nechal som si nahrať ruchy, zaujímavé klepoty a buchoty vodných stavieb. Boli to rytmické, krásne, drevené bicie nástroje. Spravili sme z toho rytmický podklad a ja som do toho na flaute hral melódie.“[4]

Filmoví publicisti o filme Voda a práca[upraviť | upraviť zdroj]

Václav Macek v Dejinách slovenskej kinematografie 1896 - 1969 o filme píše: „Výnimočná hodnota diela pramení z poetickej symbiózy filmových prvkov (kameraman Jozef Grussmann). Fakt, že staré, schátrané drevené nástroje sa znovu krútia a pracujú, je zdrojom obdivu. Ten dáva objektom z dávnoveku techniky - hoci sa už uvažovalo o lete na Mesiac - rozmer neprestajnej ľudskej perfekcie a vynachádzavosti. Slivka sa spoľahol len na ruchy a montáž záberov, aby bez slov komentára nenásilne, a pritom sugestívne vyzdvihol zabudnuté či obchádzané hodnoty.“[5] Pavel Branko v zborníku Ostáva človek. Martin Slivka. hovorí: „Slivkov debut filmovým jazykom prekračuje rámec pamiatkárskeho poslania - jeho zvuková stopa zakotvená vo sfére konkrétnej hudby a reálneho zvuku ho v súčinnosti s nekomentovaným obrazom povyšuje na rýdzo filmovú symfóniu. Zrodil sa dokumentarista obdarený zmyslom pre orchestráciu a syntézu.“[6] Peter Michalovič si zas o film o myslí: „Vo filme Voda a práca možno za leitmotív považovať premenu chaosu na kozmos. Kvapalné skupenstvo vody spôsobuje jej amorfnú povahu... Rieka je veľmi dobrý reprezentant chaosu, pretože to, čo robí, nikto nevie. Všetko sa to začína tým, že človek „odkrojí“ a presmeruje kus vodného toku do umelého koryta.....Divoká voda bola takto nútená pracovať, uvádzať do pohybu rôzne stroje, ktoré sa nelíšia len tým, že plnili rôzne funkcie a pozostávali z rôznych súčastí, ale pre Slivku aj tým, že vydávali rôzne typy zvukov....A práve tieto industriálne zvuky majstrovsky využil skladateľ filmovej hudby Iľja Zeljenka.“[7]

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1963 - Zlatý drak, Festival krátkych filmov Krakov
  • 1964 - čestné uznanie na prehliadke Dni krátkeho filmu v Karlových Varoch
  • 1966 - Igric za dokumentárny film

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. FRLIČKA, Branislav. Martin Slivka. Životopis a filmografia. 2011. Bratislava: Asociácia slovenských filmových klubov.
  2. URC, Rudolf - MAYEROVÁ, Ingrid - LUŽICA, René. 2009. Ostáva človek - Martin Slivka. In: URC, Rudolf - MAYEROVÁ, Ingrid - LUŽICA, René (ed.) Ostáva človek. Martin Slivka. Bratislava: Trigon Production, 2009. s.15.
  3. STADTRUCKER, Ivan. 2009. In: URC, Rudolf - MAYEROVÁ, Ingrid - LUŽICA, René (ed.). Ostáva človek. Martin Slivka. Bratislava: Trigon Production, 2009. s.65-66
  4. ZELJENKA, Iľja. 2009. In: URC, Rudolf - MAYEROVÁ, Ingrid - LUŽICA, René (ed.). Ostáva človek. Martin Slivka. Bratislava: Trigon Production, 2009. s.136
  5. MACEK, Václav - PAŠTÉKOVÁ, Jelena. Dejiny slovenskej kinematografie 1896 - 1969. 2016. Bratislava: Slovenský filmový ústav. s.426
  6. BRANKO, Pavel. 2009. In: URC, Rudolf - MAYEROVÁ, Ingrid - LUŽICA, René (ed.). Ostáva človek. Martin Slivka. Bratislava: Trigon Production, 2009. s. 155
  7. MICHALOVIČ, Peter. 2009. In: URC, Rudolf - MAYEROVÁ, Ingrid - LUŽICA, René (ed.). Ostáva človek. Martin Slivka. Bratislava: Trigon Production, 2009. s.149

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]