Vodojem Trnava

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Vodojem Trnava
vodárenská veža
Štát Slovensko Slovensko
Región Trnavský
Okres Trnava
Mesto Trnava
Súradnice 48°23′06″S 17°36′06″V / 48,384932°S 17,601718°V / 48.384932; 17.601718
Výška 50 m
Autori Emil Belluš, Karel Havelka
Vznik 1954
Štátny znak SRNárodná kultúrna pamiatka SR
ÚZPF[1]
 - číslo 207-11101/0
Poloha v rámci Slovenska
Poloha v rámci Slovenska
Poloha v rámci Trnavského kraja
Poloha v rámci Trnavského kraja
Wikimedia Commons: Vodojem Trnava
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Vodojem v Trnave je významné architektonické dielo v Trnave. Autorom projektu (1941) je prof. Ing. arch. Emil Belluš (1899 – 1979). Statiku riešil prof. Karel Havelka. Vodojem bol vybudovaný v rokoch 1942 – 1946. Do prevádzky bol odovzdaný v roku 1954.

Situovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Vodárenská veža s vodojemom, s čerpacou stanicou, bazénom a areálom sa nachádza vo východnej časti mesta Trnava, je zasadená do umelo koncipovanej oázy a je dobrým prejavom autorovej vynaliezavosti. Svojou výškou 50 metrov tvorí jednu z dominánt mesta Trnava. Vstup do areálu je z Bučianskej cesty. Areál je po celom obvode oplotený a má tvar trojuholníka s rozmermi 447 m, 493 m a 208 m. Táto oplotená plocha predstavuje spolu 5,3676 ha a je zároveň ochranným pásmom vodného zdroja.

Konštrukčné riešenie[upraviť | upraviť zdroj]

Šesť železobetónových nosných stĺpov zviazaných skružami nesie plný valec vodnej nádrže. Valec uprostred stĺpov ukrýva technické schodisko a vodovodné potrubia. V plášti valca sú menšie obdĺžnikové okná. Podobný motív sa opakuje aj v hornej časti nádrže, kde okná osvetľujú okružnú chodbu. Vežička na vrchole – laterna slúži na vetranie a osvetlenie. Hornú časť vodojemu sprístupňujú technické rebríky. Objem vodojemu je 1 200 m³ a výška hladiny vody je 8,0 m.

Architektonický výraz[upraviť | upraviť zdroj]

Jednoosová vertikálna kompozícia je nápadito vymodelovaná, založená na optickom dynamizujúcom efekte a gradovanom kontraste plných a perforovaných hmôt a plôch. Plasticitu podčiarkujú typické bellušovské rímsy.

Filozofia[upraviť | upraviť zdroj]

Skulpturálna impozantnosť tohto technického diela spočíva najmä v kontraste plnej hmoty nádrže a odľahčenej zostavy nosnej časti. Emil Belluš dokázal sebaisto formovať aj tie časti konštrukcie, ktorým sa zvykne pripisovať výlučne konštrukčná funkcia. Toto dielo vo svojej kategórii je príkladom brilantnej architektúry.

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Pamiatkový objekt – podrobnosti [online]. Bratislava: Pamiatkový úrad SR. Dostupné online.

Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Dulla M., Moravčíková H.: Architektúra Slovenska v 20. storočí, Bratislava, Slovart 2002
  2. Dulla M. a kol.: Majstri architektúry, Bratislava, Perfekt 2005
  3. Arch. prof. Emil Belluš Bratislava, STU FA, Spolok architektov Slovenska 1999

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]