Vreckaté huby

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
vreckaté huby
Scarlet elf cap cadnant dingle.jpg
Sarcoscypha austriaca
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Ascomycota
Helvella crispa 031130w.jpg
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Vreckaté huby[1] (iné názvy: huby vreckaté[2], askomycéty[3], vreckatovýtrusné (huby)[4], huby vreckatovýtrusné[5][6], staršie vreckovýtrusné (huby), staršie huby vreckovýtrusné[6][7]; lat. Ascomycota, staršie Ascomycotina, staršie Ascomycetes) sú druhovo najpočetnejší veľký taxón (v závislosti od autora konkrétne: oddelenie, kmeň, trieda a pod.) húb (Fungi).

Obsahuje asi 32 000 známych druhov, čo je 50-60 % známych taxónov húb. Ich spoločným znakom je tvorba tzv. vreciek (ascus), v ktorých sa vytvárajú spóry askospóry, obvykle 8 v jednom vrecku. Ďalším charakteristickým znakom sú perforované priehradky medzi bunkami mycélia, umožňujúce migráciu cytoplazmy a cytoplazmatických štruktúr, vrátane jadier.

Niektoré vreckaté huby majú formu kvasiniek, u väčšiny druhov je však stielka tvorená hýfami. Bičíkaté štádiá u tohto oddelenia už nie sú a mnoho druhov tvorí plodnice. Plodnice sa nazývajú askokarpy alebo askomatá. Rozmnožovanie môže byť pohlavné a nepohlavné, pričom nepohlavný spôsob rozmnožovania prevláda. Vreckaté huby môžu byť saprofytické, môžu žiť v symbióze s drevinami, alebo parazitovať na rastlinách a živočíchoch. Ich využitie je rôznorodé, sú dôležité napríklad pre pekárenský a potravinársky priemysel. Rod Penicilium sa využíva vo farmaceutickom priemysle, pretože vytvára antibiotiká.

Askospóry sú haploidné (obsahujú len 1 chromozómovú sadu) a ich vzniku predchádza meióza a následne mitóza. Spóry sú z vreciek buď vymrštené, alebo sa uvoľnia pasívne. Neskôr vyklíčia a utvoria vlákno - hýfu, ktorá sa rozkonáruje a vzniká väčšinou haploidné mycélium. Mycélium sa môže rozmnožovať nepohlavne fragmentáciou. Za vhodných podmienok sa na mycéliu vytvárajú samčie (antherídium) a samičie (ascogon) gametangiá. Ascogon má výbežok zvaný trichogýn, ktorým prejde obsah anterídia do askogónu. Na konci askogénnych hýf sa utvoria askokarpy. V ich vnútri prebehne karyogamia a následné meiotické a mitotické delenie, čím vzniknú askospóry a celý proces sa začína odznova. Dĺžka tohto cyklu je individuálna a záleží na konkrétnom druhu.

Väčšina známych lichenizovaných húb patrí práve do tohto oddelenia.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  1. huby. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2010. 686 s. ISBN 978-80-970350-0-6. Zväzok 6. (His – Im), s. 268.
  2. rastlina. In: Encyklopédia Zeme. Ed. Juraj Činčura. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1983. 720 s. (Encyklopédie Obzoru.) S. 509.
  3. rastlina. In: Encyklopédia medicíny
  4. Slovenské knihy. [s.l.] : [s.n.], 1954. 252 s. S. 42.
  5. unipo.sk, [cit. 2020-08-26]. Dostupné online.
  6. a b NOVACKÝ, A. Jozef Vido: Huby našich hôr a lúk, Štátne telovýchovné nakladateľstvo, Bratislava 1955, str. 110, Kčs 39,50. In: Slovenské odborné názvoslovie 1956, č. 3 [1] S. 94-95
  7. VIDO, Jozef. Huby našich hôr a lúk. [s.l.] : Štátne telovýchovné nakladateľstvo, 1955. 110 s. S. 7.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]