Preskočiť na obsah

Zita z Luccy

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Svätá
Zita z Luccy
slúžka a laička
Sv. Zita z Luccy (Arnould de Vuez, 1696, Hospice Comtesse)
Sv. Zita z Luccy (Arnould de Vuez, 1696, Hospice Comtesse)
Biografické údaje
Narodenieokolo 1212
Monsagrati pri Lucca, (Taliansko)
Úmrtie27. apríl 1272 (59 – 60 rokov)
Lucca (Taliansko)
HrobBazilika svätého Fridiána, Lucca
Uctievanie
Svätorečenie1696
Inocent XII.
Atribútyzväzok kľúčov, bochníky chleba, džbán
Patronátslúžky a sluhovia, pomocnice v domácnosti, gazdiné, kuchári, čašníci, pri hľadaní stratených kľúčov, ľudia vysmievaní pre ich zbožnosť
CirkevKatolícka cirkev
Sviatok27. apríl (spomienka)
Odkazy
Spolupracuj na CommonsZita z Luccy
(multimediálne súbory na commons)

Zita z Luccy (* asi 1212, Lucca, Taliansko – † 27. apríl 1272; známa aj ako Zita alebo Zita slúžka[1]) je talianska svätica, patrónka slúžok a domáceho služobníctva. Veriaci ju často oslovujú, aby im pomohla nájsť stratené kľúče.

Zita vstúpila do domácej služby ako dvanásťročná a takmer päťdesiat rokov slúžila tej istej rodine. Vďaka svojej usilovnosti a vernosti sa stala dôveryhodnou a váženou slúžkou. Svoje dni trávila robením obyčajných vecí mimoriadne dobre. Zita bola známa svojou dobrotou a štedrosťou k chudobným.

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

Zita sa narodila v Monsagrati, asi 15 km v dedine neďaleko od Luccy v regióne Toskánska. Jej rodičmi boli manželia Giovanni a Buonissima Lombardoví. Podľa Rímskeho martyrológia pochádzala zo skromnej rodiny.[2] Jej strýko z matkinej strany, Graziano, bol pustovník[3], ktorý býval na susednej hore, kde postavil kostol a prístrešok pre cestujúcich. Jej staršia sestra sa stala cisterciánkou.[1]

Stvárnenie sv. Zity vo farskom kostole v Althofene

Ako 12-ročná sa Zita stala slúžkou v domácnosti Fatinelliovcov[1], dobre situovanej rodiny obchodníkov s hodvábom.[4] Pani domu Fatinelli dovolila Zite rok navštevovať školu a potom ju dala na výchovu staršej slúžke. Keď táto slúžka videla, ako majú všetci Zitu radi, urobila všetko, čo bolo v jej silách, aby ju zdiskreditovala ako nedbalú a lenivú. Zita sa nikdy nepokúsila brániť. Ostatní sluhovia si jej zbožnosť vysvetľovali ako pózovanie. Rímske martyrológium opisuje, že sa táto panna venovala trpezlivo svojej službe až do smrti.[5]

Zita vstúpila do tretieho rádu sv. Františka.[4] Svojim miernym a pokorným sebaovládaním sa jej konečne podarilo prekonať zlobu svojich spolusluhov. Jednu tretinu mzdy dávala rodičom, tretinu si nechala a zvyšok dávala chudobným. Pani domu dala Zite na starosť domácu almužnu a dovolila jej navštevovať chorých chudobných v ich vlastných domoch a starať sa o ich potreby. Zita mala k dispozícii malú miestnosť izolovanú od zvyšku domu. Po večeroch sa odvážila chodiť von a pozývala na večeru chudobné bezdomovkyne. V izbe mala posteľ a ľuďom v núdzi ponúkala izbu ako bezpečný úkryt počas noci.[6]

Zita vždy vstávala niekoľko hodín pred zvyškom rodiny a postarala sa, aby si každé ráno vypočula omšu predtým, ako začala pracovať. Svojím úlohám sa venovala usilovne a verne. Venovala sa štúdiu vždy, keď to bolo možné, aby predvídala, čo bolo potrebné urobiť. Pani domu Fatinelli si pred smrťou veľmi priala, aby bola Zita poverená vedením domácnosti. Zita pokračovala v službe Fatinellisovcov aj po smrti Guglielma Fatinelliho v roku 1260. Hlavou rodiny sa stal jeho syn Pagano.

Legendy

[upraviť | upraviť zdroj]

Príbeh, ktorý sa niekedy zobrazuje v umení, sa týka Zity, ktorá nosí chlieb v plášti, aby ho priniesla chudobným. Žiarliví sluhovia to oznámili pánovi, ktorý Zitu konfrontoval. Po otvorení plášťa sa však zistilo, že je plný kvetov. (Podobný príbeh sa rozpráva o Alžbete Uhorskej.)

Jedna anekdota rozpráva príbeh o Zite, ktorá počas hladomoru rozdávala svoje jedlo (najčastejšie sa spomína fazuľa) a potom aj jedlo svojho pána. Keď sa pán domu hneval, že čerpá zo zdrojov pre rodinu, modlila sa k Bohu a majitelia našli špajzu plne zásobenú.[3][4][7]

Svätá Zita (Leon Biedroński, 1889)
Nájdené telo svätej Zity bolo neporušené.[8]

Existujú rôzne verzie zázraku s chlebom. V jedno ráno Zita zanechala svoju prácu s pečením chleba, aby sa postarala o niekoho v núdzi, alebo sa hlboko modlila vo svojej izbe. Vrátila sa a našla v koryte bochníky, ktoré boli pripravené na pečenie alebo už upečené. Keďže ani sluhovia, ani páni nevedeli, kto chlieb pripravil, bežne sa pripisoval anjelom.[7][9]

Pri inej príležitosti sa Zita vracala z rozdávania almužny, keď narazila na žobráka. Keďže mu už nemala čo dať, odprevadila ho do dedinskej studne, aby mu načapovala vychladený nápoj. Do studne pustila medený džbán a keď mu ho podávala, urobila nad vodou znak kríža a modlila sa, aby bol tento nápoj požehnaním pre chudobného pocestného. Keď sa žobrák napil, zistil, že sa voda zmenila na víno.

Smrť a kanonizácia

[upraviť | upraviť zdroj]

V 60. rokoch Zita ochorela na zimnicu.[7] Zita vo veku 60 rokov a po 48 rokoch služby[4] zomrela pokojne v dome Fatinelliovcov 27. apríla 1272.[1] Hovorí sa, že nad povalou, kde spala, sa vo chvíli smrti objavila hviezda.[4] V čase jej smrti ju rodina už prakticky uctievala.

Po 150 zázrakoch pripísaných Zitiným príhovorom a uznaných cirkvou bola v roku 1696 kanonizovaná pápežom Inocentom XII.[10] V roku 1748 pápež Benedikt XIV. pridal jej meno do Rímskeho martyrológia.[11] Pápež Pius XI. ju v septembri 1935 vyhlásil za patrónku pomocníc v domácnosti.[12]

Jej telo bolo exhumované v roku 1580 a zistilo sa, že je neporušené. Telo svätej Zity je v súčasnosti vystavené verejnej úcte v Bazilike svätého Fridiána v Lucce.

Uctievanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Na počesť Zity vznikli cechy, ktoré poskytovali domovy služobníctvu, ktoré bolo dočasne bez práce, starali sa o starých alebo nevyliečiteľne chorých a poskytovali služby.

Čoskoro po Zitinej smrti sa vytvoril silný kult, hlavne v oblasti Luccy.[13]

Počas neskorého stredoveku sa jej populárny kult rozšíril po celej Európe. V Anglicku ju s obľubou vzývali slúžky a ženy v domácnosti, najmä v prípade straty kľúčov alebo pri prekračovaní riek alebo mostov.

Vychádzajúc z legendy o zázraku s chlebom sa na jej pamiatku zvykne 27. apríla v mnohých oblastiach piecť olivový chlebík.[4]

Svätá Zita je patrónkou domácich robotníkov, gazdiniek, čašníčok a domácich prác. Niektoré zdroje uvádzajú aj patronát kuchárov.

Filmy

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. 1 2 3 4 Zita, slúžka : Životopisy svätých [online]. [Cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
  2. ↑ CATHOLIC CHURCH. Martyrologium Romanum (2004). [s.l.] : [s.n.], 2004. Dostupné online.
  3. 1 2 Životopisy [online]. www.abcsvatych.com, [cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
  4. 1 2 3 4 5 6 Upečte si chlieb sv. Zity [online]. Katolícke noviny, 2021-04-27, [cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
  5. ↑ CATHOLIC CHURCH. Martyrologium Romanum (2004). [s.l.] : [s.n.], 2004. Dostupné online.
  6. ↑ The Rosary Magazine. [s.l.] : Rosary Press, 1905. Google-Books-ID: 8ToPAAAAIAAJ. Dostupné online. (po anglicky)
  7. 1 2 3 Životopisy [online]. www.abcsvatych.com, [cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
  8. ↑ The Incorruptible St. Zita [online]. Atlas Obscura, [cit. 2023-02-28]. Dostupné online. (po anglicky)
  9. ↑ St. Zita [online]. faith.nd.edu, [cit. 2023-02-28]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
  10. ↑ [s.l.] : [s.n.]. Dostupné online. ISBN 978-1-5017-4021-3. (po anglicky)
  11. ↑ [s.l.] : [s.n.], 1997. ISBN 978-0-19-280058-9.
  12. ↑ SV. ZITA (zomr. r. 1278) [online]. katolici.szm.com, [cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
  13. ↑ aleteia.org, [cit. 2023-02-28]. Dostupné online.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Zita z Luccy

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Zita na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Zita_z_Luccy&oldid=8203252“