Alexandr Sergejevič Puškin: Rozdiel medzi revíziami
d robot Zmenil: kk:Александр Сергеевич Пушкин |
|||
Riadok 35: | Riadok 35: | ||
== Život a dielo == |
== Život a dielo == |
||
Po otcovi Sergejovi Ľvovičovi pochádzal zo starého [[šľachta|šľachtického]] |
Po otcovi Sergejovi Ľvovičovi pochádzal zo starého [[šľachta|šľachtického]] prosta, matka Anna Osipovna bola vnučkou [[černoch]]a Ibrahima Hannibala, krstného syna a obľúbenca [[cár]]a [[Peter Veľký|Petra Veľkého]]. Už ako dieťa mal rád knihy a zaujímal sa o literatúru. V roku [[1811]] vstúpil do lýcea v Cárskom sele, prestížneho učilištia pre budúcu ruskú elitu. Tam sa začína rozvíjať jeho básnický talent. V roku [[1817]] zložil maturitné skúšky a zamestnal sa na [[Ministerstvo|ministerstve]] zahraničných vecí. |
||
V [[Petrohrad]]e vstupuje do literárneho spolku Arzamas a dostáva sa do víru veľkého sveta, spoznáva [[liberalizmus|liberálne]] myšlienky prichádzajúce z Francúzska. Schádza sa so spolkom Zelená lampa. Od intímnej lyrickej tvorby prechádza k básňam oslavujúcim slobodu ducha a mysle. V roku [[1820]] bol z Petrohradu vypovedaný pre svoje [[satira|satirické]] básne. Istý čas žil na juhu Ruska a na rodinnom statku pri [[Pskov]]e. Cestuje po [[Krym]]e a [[Kaukaz]]e. V [[Kišiňov]]e nadväzuje kontakty s neskoršími [[dekabristi|dekabristami]]. Ešte v ten istý rok vyšla jeho lyrická poéma ''Ruslan a Ľudmila'' a zároveň dokončuje poému ''Kaukazský zajatec''. |
V [[Petrohrad]]e vstupuje do literárneho spolku Arzamas a dostáva sa do víru veľkého sveta, spoznáva [[liberalizmus|liberálne]] myšlienky prichádzajúce z Francúzska. Schádza sa so spolkom Zelená lampa. Od intímnej lyrickej tvorby prechádza k básňam oslavujúcim slobodu ducha a mysle. V roku [[1820]] bol z Petrohradu vypovedaný pre svoje [[satira|satirické]] básne. Istý čas žil na juhu Ruska a na rodinnom statku pri [[Pskov]]e. Cestuje po [[Krym]]e a [[Kaukaz]]e. V [[Kišiňov]]e nadväzuje kontakty s neskoršími [[dekabristi|dekabristami]]. Ešte v ten istý rok vyšla jeho lyrická poéma ''Ruslan a Ľudmila'' a zároveň dokončuje poému ''Kaukazský zajatec''. |
Verzia z 06:26, 17. október 2011
Alexandr Sergejevič Puškin | |
spisovateľ, básnik, dramatik | |
Osobné informácie | |
---|---|
Narodenie | 6. jún 1799 |
Moskva, Ruské impérium | |
Úmrtie | 10. február 1837 (37 rokov) |
Sankt Peterburg, Ruské impérium | |
Ovplyvnený | |
Ovplyvnil | |
Podpis | |
Odkazy | |
Projekt Guttenberg | Alexandr Sergejevič Puškin (plné texty diel autora) |
Alexandr Sergejevič Puškin (multimediálne súbory na commons) | |
Alexandr Sergejevič Puškin (rus. Алекса́ндр Серге́евич Пу́шкин; * 6. jún 1799, Moskva – † 10. február 1837, Petrohrad) bol jedným z najväčších ruských romantických básnikov a prozaikov.
Život a dielo
Po otcovi Sergejovi Ľvovičovi pochádzal zo starého šľachtického prosta, matka Anna Osipovna bola vnučkou černocha Ibrahima Hannibala, krstného syna a obľúbenca cára Petra Veľkého. Už ako dieťa mal rád knihy a zaujímal sa o literatúru. V roku 1811 vstúpil do lýcea v Cárskom sele, prestížneho učilištia pre budúcu ruskú elitu. Tam sa začína rozvíjať jeho básnický talent. V roku 1817 zložil maturitné skúšky a zamestnal sa na ministerstve zahraničných vecí.
V Petrohrade vstupuje do literárneho spolku Arzamas a dostáva sa do víru veľkého sveta, spoznáva liberálne myšlienky prichádzajúce z Francúzska. Schádza sa so spolkom Zelená lampa. Od intímnej lyrickej tvorby prechádza k básňam oslavujúcim slobodu ducha a mysle. V roku 1820 bol z Petrohradu vypovedaný pre svoje satirické básne. Istý čas žil na juhu Ruska a na rodinnom statku pri Pskove. Cestuje po Kryme a Kaukaze. V Kišiňove nadväzuje kontakty s neskoršími dekabristami. Ešte v ten istý rok vyšla jeho lyrická poéma Ruslan a Ľudmila a zároveň dokončuje poému Kaukazský zajatec.
V roku 1823 je po intervenciách priateľov preložený do Odesy pod kuratelu kniežaťa Voroncova. Píše poému Bachčisarajská fontána a Cigáni. Začína písať svoje vrcholné dielo - Eugena Onegina. V roku 1825 dokončil tragédiu Boris Godunov, žartovnú poému Gróf Nulin a ďalej pokračuje v písaní Eugena Onegina.
V decembri 1825 umrie cár Alexander I. a v Petrohrade vypukne povstanie dekabristov, zhodou náhod sa ho však Puškin nemôže zúčastniť. V roku 1826 mu nový cár Mikuláš I. povolil pobyt v Moskve, kde Puškin žil pod dohľadom polície a pracoval ako cárov osobný cenzor. Cár odmieta Puškinovu stať O ľudovej výchove, v ktorej sa Puškin snažil pomôcť svojim uväzneným a vyhnaným priateľom - dekabristom; a taktiež cár nepovolí vydať Borisa Godunova.
Neskôr, v roku 1827, sa púšťa do písania románu o svojom pradedovi - Černoch Petra Veľkého. O dva roky na to vydáva poému Poltava a vydáva sa na svoju druhú cestu po Kauzake. V apríli 1830 žiada o ruku vtedy osemnásťročnú Natáliu Gončarovovú, ktorá bola považovaná za jednu z najoslnivejších petrohradských krásavíc. Odchádza na jej statok Boldino. Medzitým v Rusku vypukne cholera a Puškin je nútený ostať v Boldine a čakať niekoľko mesiacov. Nastáva povestná „boldinská jeseň“ - obdobie najväčšej Puškinovej kreativity. Okrem 40 lyrických básní sa z Boldina vracia s poviedkami, štyrmi malými tragédiami: Skúpy rytier, Mozart a Salieri, Kamenný hosť a Hostina v čase moru, ale najmä s dokončeným románom vo veršoch - Eugen Onegin.
Vo februári 1831 sa žení s Gončarovovou a definitívne sa sťahuje do Petrohradu. Opäť pracuje ako ministerský úradník a študuje v cárskych archívoch materiály k historickej práci o Petrovi Veľkom. Nasledujúci rok sa stáva otcom - narodila sa mu dcéra Mária, nasleduje dcéra Natália a synovia Alexander a Grigorij. V roku 1833 udelil cár Puškinovi najnižšiu dvorskú hodnosť, aby Puškinova manželka, ktorej sa otvorene dvoril, mala prístup na všetky dvorské plesy. Medzitým Puškin odchádza na Ural zbierať informácie k dejinám Pugačevovej vzbury. Dokončuje novelu Piková dáma a svoju vrcholnú poému Medený jazdec.
Zomiera 10. februára 1837 po zranení, ktoré utŕžil v súboji s Georgesom d'Anthèsom dva dni predtým.
Ukážky
Kto žil a myslel, tomu v duši | Vy ešte môžte v zlatých dňoch |
sú ukradnutí ľudia, svet. | a v zlatých nociach šalieť, zmierať, |
Kto citlivý bol, toho dusí | vám dosial žičí dobrý boh |
vidina dní, čo nejdú späť: | žíznivé oči vábnych dievčat. |
ten si viac s krásou nepripíja, | Spievajte, mňa to nemrzí, |
ten vie, že uštipla ho zmija | a vychutnajte večer do dna. |
spomínania i ľútosti. | Ja vašim slastiam plným ohňa, |
- Eugen Onegin (1823-1831) | len usmejem sa cez slzy. |
- Priateľom (1816) |
Výberová bibliografia
- 1820: Ruslan a Ľudmila (Руслан и Людмила); poéma
- 1822: Kaukazský väzeň (Кавказский пленник); poéma
- 1824: Bachčisarajská fontána (Бахчисарайский фонтан); poéma
- 1825: Boris Godunov (Борис Годунов); dráma
- 1827: Cigáni (Цыганы)
- 1832: Eugen Onegin (Евгений Онегин); veršovaný román
- 1833: Piková dáma (Пиковая дама); novela´
- 1833: Medený jazdec (Медный всадник); poéma
- 1836: Kapitánová dcéra (Капитанская дочка); novela
Iné projekty
- Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Alexandr Sergejevič Puškin
- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Alexandr Sergejevič Puškin
Externé odkazy
- Pushkin.ru: Всероссийский музей А.С.Пушкина; stránka Puškinovho múzea (po rusky)
- Slovanské múzeum A. S. Puškina v Brodzanoch na Slovensku; stránka Puškinovho slovanského múzea v Brozdanoch (po slovensky)