Obdobie Muromači

Chrámový pavilón Kinkaku-dži, čo v preklade z japončiny znamená Zlatý pavilón

Obdobie Muromači (jap. 室町時代 – Muromači džidai, iné názvy éra Muromači, obdobie Ašikaga, éra Ašikaga) bolo obdobie dejín Japonska v rokoch 1336 až 1573. Obdobie poznačila vláda šógunátu Muromači, ktorý bol oficiálne vytvorený v roku 1336 prvým muromačijským šógunom Takaudžim Ašikagom. Obdobie sa skončilo v roku 1573, keď pätnásty a posledný šógun Jošiaki Ašikaga, bol vyhnaný Nobunagom Odom z hlavného mesta – Kjóta.

Prvé roky obdobie Muromači od 1336 do 1392 sú známe ako Nanboku-čó alebo Obdobie severného a Južného dvora. Roky od 1467 do konca obdobie Muromači sú tiež známe ako Obdobie Sengoku alebo Obdobie bojujúcich štátov.

Vláda rodu Ašikaga

Vyhlásenie reštaurácie Kemmu cisárom Go-Daigo a následné vládne opatrenia sklamalo z rôznych dôvodov samurajský stav. Takadži Ašikaga, preto získal silnú podporu samurajov a podarilo samu zosadiť cisára Go-Daigo. Priama vláda cisárov sa skončila a bol obnovený šogunát. V roku 1338 Takaudži založil novú vládu v Kjóte. Nasledujúce obdobie vlády Ašikaga (1336 – 1573) bolo nazývané Muromači podľa jedného z obvodov Kjóta, v ktorom si vytvoril svoje hlavné sídlo tretí šógun Jošimicu Ašikaga v roku 1378. To čo odlišuje bakufu Ašikaga od bakufu Kamakura bolo, že šogúnová vláda v období Kamakura existovala v rovnováhe s cisárskym dvorom v Kjóte, naproti tomu v období Ašikaga mal šogún úplnú nadvládu nad cisárskym dvorom. Napriek tomu bakufu Ašikaga nebola tak silná a uspešná ako vláda v období Kamakura a bola značne zamestnaná vnútornými nepokojmi.. Až za vlády Jošimicua Ašikagu (ako tretieho šóguna v rokoch 1368 až 1394 a kancelára v rokoch 1394 až 1408) sa zdá, že začína byť poriadok.

Výzor samurajov v období Muromači (1538)

Vláda šogúnov Ašikaga svojou nerozhodnosťou a vojenskou bezmocnosťou dovolila provinčným vojenským náčelníkom, ktorí mali počas obdobia Kamakura iba obmedzenú moc, stať sa silnými a na centrálnej vláde takmer nezávislými vládcami v provinciách, neskoršie nazývanými daimjó. Po čase sa vytvorila rovnováha medzi mocou šóguna a daimjóv a tri najprominentnejšie rodiny daimjóv sa striedali ako zástupcovia pri šógunovi v Kjóte. Jošimicu v roku 1392 konečne úspešne zjednotil Severný a Južný dvor, ale aj napriek jeho sľubu vytvoriť väčšiu rovnováhu medzi súperiacimi cisárskymi líniami získal na tróne čoskoro prevahu Severný dvor. Sila šógunov, ktorí nastúpili po Jošimicu postupne slabla a zväčšovala sa sila daimjóv a regionálnych silných vládcov. Vplyv šógunov na cisársky dvor slabol a daimjóvia si presadzovali svojich vlastných kandidátov na následníkov trónu. Po čase sa vyskytol v rodine Ašikaga vlastný následnícky spor o nástupníctvo na post šogúna, ktorý viedol k občianskej vojne Ónin (1467 – 1477), ktorá zanechala zdevastované a vypálené Kjóto a ukončila reálnu politickú moc bakufu na celonárodnej úrovni. Mocenské vákuum bolo vyplnené storočím anarchie (pozri Provinčné vojny a kontakty s cudzinou).

Ekonomický a kultúrny vývoj

Loď z obdobia Muromači (1538).

Diplomatické kontakty s čínskou dynastiou Ming (1368 – 1644) boli počas obdobia Muromači opätovne obnovené. Prispel k tomu fakt, že Čína hľadala spojencov pri potlačení japonských pirátov v čínskych pobrežných oblastiach. Japonskí piráti pôsobiaci v tomto období v pobrežných oblastiach južnej Číny boli vtedajšími čínaňmi nazývaní wokou (japonsky wakó). Na druhej strane s úmyslom zlepšiť vzájomné vzťahy s Čínou a zbaviť Japonsko podobnej potencionálnej hrozby útokov zo strany pirátov, šogún Jošimicu súhlasil s obnovením vzájomných diplomatických kontaktov s Čínou, čo vydržalo daľšie pol storočie. V roku 1401 obnovil šogún systém vazalských poplatkov a v liste čínskemu cisárovi sa označil ako „Váš poddaný, kráľ Japonska“. Japonské cédrové drevo, síra, medená ruda, meče a skladané vejáre boli vymieňané za čínsky hodváb, porcelán, knihy. Japonsko v tom videlo výhodný obchod.^{[chýba zdroj]}

Počas obdobia vlády rodu Ašikaga sa sformovala nová podoba národnej kultúry, nazývaná kultúra Muromači, ktorá vznikla najskôr v ústredí vlády v Kjóte a neskôr zasiahla všetky úrovne a vrstvy spoločnosti. Zen Budhizmus hral významnú úlohu v šírení tejto kultúry nie len v náboženstve, ale aj umeleckých smeroch, hlavne v maliarstve, ktoré bolo pod výrazným vplyvom maliarstva súdobých čínskych dynastií Song (960 – 1279), Jüan a Ming. Spriaznenosť cisárskeho dvora a šogúnov viedla k miešaniu sa členov cisárskej rodiny, dvoranov, daimjóv, samurajov a kňazov. Umenie všetkých druhov —architektúra, literatúra, dráma Nó, komédia, poézia, čajový obrad, zakladanie záhrad a aranžovanie kvetov —všetko prekvitalo počas obdobia Muromači.

Šintoizmus

Maľba zachytávajúca scénu s hudobníkmi na cisárskom dvore (1538).

Opätovne bol medzi širokými vrstvami obyvateľstva obnovený záujem o Šintoizmus, ktorý pokojne koexistoval počas niekoľkých storočí s Budhizmom, ktorý bol dokonca v období priamej vlády cisárov vyhlásený za štátne náboženstvo. V skutočnosti šintoizmus, ktorý nemal svoje vlastné náboženské knihy a nemal kňazov v pravom náboženskom zmysle slova, vznikol ako výsledok synkretických praktík v období Nara, v značnej miere prevzal rituály Šingon Budhizmu. Medzi ôsmym a štrnástym storočím, šintoizmus bol takmer úplne absorbovaný Budhizmom, začal byť známy ako Rjóbu Šinto (Dvojitý Šinto). Mongolská invázia na konci trinásteho storočia, predsa len vyvolala národné povedomie o význame šintoistickej sily kamikadze v obrane pred nepriateľmi. Ani nie päťdesiat rokov neskôr (1339 – 43), Čikafusa Kitabatake (1293 – 1354), hlavný veliteľ vojsk Južného dvora napísal Džinnó Šótóki. Táto kronika zvýraznila dôležitosť udržania nástupníctva cisárskej línie od Amaterasu po panujúceho cisára, čo dávalo Japonsku špeciálnu národnú politiku (kokutai). Okrem posilnenia predstavy cisára, ako božstva, Džinnóšótóki poskytol šintoistický pohľad na históriu, prízvukoval sa duchovný charakter všetkých Japoncov a spirituálna nadradenosť krajiny nad Čínou a Indiou. Výsledkom bola zmena, ktorá sa postupne objavila v rovnováhe medzi duálnymi budhisticko-šintoistickými náboženskými praktikami. Medzi štrnástym a sedemnástym storočím sa šintoizmus znovuvynoril medzi širokými vrstvami obyvateľstva ako primárna viera, vyvinul si svoju vlastnú filozofiu a posvätnú knihu (založenú na konfucionálnych a budhistických kánonoch) a stal sa veľkou nacionalistickou silou.

Provinčné vojny a kontakty s cudzinou

Vojna Ónin (1467 – 1477) viedla k veľkému roztriešteniu a zničeniu feudálnych panstiev a celej krajiny: veľké úsilie o získanie území a rozhodujúcej moci vzniklo medzi náčelníctvom buši a trvalo až do polovice sedemnásteho storočia. Roľníci povstali proti svojim zemepánom a samuraji proti svojim pánom po tom, ako štát prestal byť riadený centrálne a garantovať právo a poriadok. Cisársky dvor schudobnel a bakufu bolo riadené rozhádanými náčelníkmi v Kjóte. Provinčné panstvá boli po vojne Ónin menšie a ľahšie ovládateľné. Veľa nových daimjóv území sa regrutovalo spomedzi nižšie postavených samurajov, ktorí zvrhli svojich pánov. Hraničné opevnenia boli vylepšené a boli vybudované dobre opevnené hradné mestá na obranu nových panstiev, z ktorých sa dohliadalo na krajinu, stavali cesty a otvárali bane. Nové zákony týchto území poskytli praktické prostriedky na administratívnu správu, vymáhanie daní a pravidiel správania. Dôraz bol dávaný na úspech vo vojne, správu majetku a na financie. Aliancie boli zabezpečené prostredníctvom uzatvárania manželstiev. Aristokratická spoločnosť mala v drvivej väčšine vojenskú povahu. Zvyšok spoločnosti bol riadený systémom nevoľníctva. Šóen (feudálne panstvo) bolo zničené, dvorná šľachta a neprítomní vlastníci pôdy boli vydedení. Noví daimjóvia riadili územia priamo, držali roľníkov v sústavnom otroctve, za čo roľníci dostávali ochranu.

Ekonomické efekty vojen medzi štátmi

Väčšina vojen tohto obdobia boli krátke a lokálne, hoci sa vyskytovali na území celého Japonska. Po roku 1500 bola celá krajina pohltená nepretržitými občianskymi vojnami. Miesto zničenia lokálnych ekonomík, častý pohyb armád skôr stimuloval rast dopravy a komunikácií, čo poskytlo dodatočné príjmy z clá a mýtneho. Aby sa zabránilo takýmto poplatkom, obchod sa posunul do centrálnej oblasti, ktorú nebol schopný riadiť žiaden daimjó a k Vnútrozemnému moru. Ekonomický vývoj a snaha ochrániť obchodné výsledky doviedli k založeniu obchodníckych a remeselníckych cechov.

Vplyv západu

Lode portugalských obchodníkov prichádzali, kvôi obchodu a šíreniu kresťanstva do Japonska už od polovice 16. storočia. Maľba zo šestnásteho storočia.

Ku koncu obdobia Muromači prišli do Japonska prví Európania. Portugalci pristáli na južnom Kjúšú v roku 1543 a priebehu dvoch rokov vybudovali stálu obchodnú základňu, čím sa začalo storočie trvajúce obdobie obchodu Nanban. Španieli prišli v roku 1587 nasledovaní Holanďanmi v roku 1609. Japonci sa začali pokúšať študovať Európsku civilizáciu do hĺbky, nové možnosti, ktoré boli poskytnuté ekonomike boli vážnou politickou výzvou. Európske paľné zbrane, výrobky, sklársky tovar, hodiny, tabak a ďalšie západné novinky boli obchodované s Japonskom za zlato a striebro. Významné bohatstvo bolo akumulované prostredníctvom obchodu a menším daimjóm, hlavne na Kjúšú, výrazne vzrástla ich moc. Provinčné vojny sa stali vražednejšími po zavedení palných zbraní, ako boli muškety a kanóny a väčšom využívaní pechoty.

Kresťanstvo

Náboženský obetný oltár používaný japonskými kresťanmi na konci 16. storočia. Múzeum Guimet.

Kresťanstvo malo vplyv na Japonsko prevažne cez pokusy Jezuitov vedených španielskym svätým Františkom Xavérskym (1506 – 1552), ktorý prišiel do Kagošimy v južnom Kjúšú v roku 1549. Daimjóvia aj obchodníci, očakávajúc lepšie obchodné podmienky, rovnako ako aj roľníci boli medzi konvertujúcimi. Okolo 1560 sa stalo Kjóto ďalšou veľkou oblasťou misionárskej aktivity v Japonsku. V roku 1569 bol na severozápadnom Kjúšú založený kresťanským daimjóm prístav Nagasaki a v roku 1579 bol daný pod správu Jezuitov. V roku 1582 tu bolo okolo 150000 konvertovaných Japoncov (2% z celkovej populácie) a 200 kostolov. Ale tolerancia bakufu k týmto cudzím vplyvom klesala ako sa krajina stávala jednotnejšou a uzatvárala sa. Postavenie kresťanstva mimo zákon začalo v roku 1587 a úplne bolo zakázané v roku 1597. Hoci obchod s cudzinou bol stále podporovaný, čoskoro bol regulovaný a po roku 1640 sa stalo vylúčenie a potlačenie kresťanstva národnou politikou (pozri obdobie Tokugawa).

Udalosti

• 1336: Takaudži Ašikaga sa zmocnil Kjóta a vojská cisára Go-Daigo sa presunuli na Južný dvor (Jošino, južné Kjóto).
• 1338: Takaudži Ašikaga sa vyhlásil za šóguna a preniesol svoje hlavné mesto do okresu Muromači v Kjóte a podporoval Severný dvor.
• 1392: Južný dvor sa vzdal šógunovi Jošimicuovi Ašikagovi a cisárstvo sa znovu zjednotilo.
• 1397: Jošimicu Ašikaga postavil Kinkaku-dži.
• 1467: Vojna Ónin vniesla rozkol medzi feudálnych pánov (daimjóv).
• 1489: Jošimicu Ašikaga postavil Ginkaku-dži.
• 1542: Paľné zbrane sú predstavené stroskotanými Portugalcami.
• 1546: Udžijasu Hódžó, ktorý vyhral Bitku pri Kawagoe sa stal vládcom regiónu Kantó.
• 1549: Kresťanský misionár Fratišek Xaverský prichádza do Japonska.
• 1555: Motonari Móri, ktorý vyhral Bitku pri Mijadžime sa stal vládcom regiónu Čúgoku.
• 1560: Bitka pri Okehazame
• 1568: Daimjó Nobunaga Oda vstupuje do Kjóta a ukončuje občiansku vojnu.
• 1570: Je založené arcibiskupstvo Edo a sú vysvätení prvý japonskí jezuiti.
• 1570: Bitka pri Anegawe
• 1573: Daimjó Nobunaga Oda zvrhol bakufu Muromači a rozšíril svoju vládu na celé Japonsko.
• 1573: Bitka pri Mikata ga Hare
• 1573: Bitka pri Nagašino

Referencie

• Japonsko

Zdroje

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Muromachi period na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Obdobie Muromači