Časticovo-vlnový dualizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Časticovo-vlnový dualizmus (iné názvy: korpuskulárno-vlnový dualizmus, vlnovo-časticový dualizmus) je vyjadrením skutočnosti, že hmota podľa kvantovej teórie vykazuje tak časticové ako aj vlnové vlastnosti. Prvotná formulácia tohto princípu bola publikovaná Louisom de Brogliem v roku 1924.

Formulácia princípu[upraviť | upraviť zdroj]

Kvantová teória popisuje hmotu spôsobom, ktorý nerozlišuje medzi časticami a vlnami tak, ako ich poznáme v klasickej mechanike. V určitých situáciach ale môžu prevládnuť buď vlnové alebo časticové charakteristiky hmoty. Ako príklad môžeme uviesť elektróny, ktoré tradične opisujeme ako častice. Ak ale necháme elektróny rozptyľovať na periodických štruktúrach s dostatočne malými atomárnymi vzdialenosťami, začnú tieto vykazovať vlnové vlastnosti (pozri aj Davissonov Germerov experiment).

Hypotézu o časticovo-vlnovom dualizme formuloval prvý raz Louis de Broglie v roku 1924. Matematicky ju vyjadril tak, že každej častici pripísal vlnovú dĺžku s hodnotou

\lambda = \frac{h}{p},

pričom h je Planckova konštanta a p je hybnosť častice. Každej častici tak priradil vlnové vlastnosti. Naopak predchádzajúci vzorec umožňuje interpretovať spätne vlnenie ako časticu.