Časticovo-vlnový dualizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Časticovo-vlnový dualizmus (iné názvy: korpuskulárno-vlnový dualizmus, vlnovo-časticový dualizmus) je vyjadrením skutočnosti, že hmota podľa kvantovej teórie vykazuje tak časticové ako aj vlnové vlastnosti. Prvotná formulácia tohto princípu bola publikovaná Louisom de Brogliem v roku 1924.

Formulácia princípu[upraviť | upraviť zdroj]

Kvantová teória popisuje hmotu spôsobom, ktorý nerozlišuje medzi časticami a vlnami tak, ako ich poznáme v klasickej mechanike. V určitých situáciach ale môžu prevládnuť buď vlnové alebo časticové charakteristiky hmoty. Ako príklad môžeme uviesť elektróny, ktoré tradične opisujeme ako častice. Ak ale necháme elektróny rozptyľovať na periodických štruktúrach s dostatočne malými atomárnymi vzdialenosťami, začnú tieto vykazovať vlnové vlastnosti (pozri aj Davissonov Germerov experiment).

Prvý krát bola hypotéza o časticovo-vlnovom dualizme formulovaná de Brogliem v roku 1924. Matematicky vyjadril túto hypotézu tak, že každej častici pripísal vlnovú dĺžku o hodnote

\lambda = \frac{h}{p},

pričom h je Planckova konštanta a p je hybnosť částice. Tým pádom každej častici priradil vlnové vlastnosti. Naopak predchádzajúci vzorec umožňuje intepretovať spätne vlnenie ako časticu.