Čelesta

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Čelesta.

Čelesta (z tal. celesta - nebeská < lat. caelestis) je bicí hudobný nástroj. Podľa Sachsovho a Hornbostelovho delenia patrí čelesta medzi úderové idiofóny. Na jeho ovládanie sa používa klávesnica. Klávesy sú spojené s kladivkami, ktoré udierajú na sústavu kovových platničiek (najčastejšie oceľových), pod ktorými sa nachádzajú drevené rezonátory. Pedál sa používa na modifikáciu zvuku.

Nástroj vynašiel v roku 1886 parížsky výrobca harmónií Auguste Mustel. Prvý model však namiesto plechových platničiek mal kovové ladičky. Jej zvuk bol však príliš jemný na orchestrálne použitie.

Čelesta má podobný zvuk ako zvonkohra, no farba zvuku je omnoho jemnejšia. Kvalita zvuku teda dala nástroju aj meno, talianske slovo celesta znamená v slovenčine „nebeská“. V súčasnosti používané čelesty majú rozsah štyri oktávy (francúzske) alebo päť oktáv (nemecké). Čelesta sa notuje vždy o jednu oktávu nižšie ako jej skutočný zvuk.

Je súčasťou symfonického orchestra. Napriek tomu, že je považovaná za bicí nástroj, hrá na ňu väčšinou pianista.

Čelesta v hudobných dielach[upraviť | upraviť zdroj]

Ruský skladateľ Piotr Iľjič Čajkovskij hovoril o čeleste ako o svojom obľúbenom hudobnom nástroji. Je použitá v jeho poslednej symfonickej básni Vojvoda (1891) i v balete Luskáčik (1892). Čelesta sa objavuje aj v dielach iných skladateľov, ako sú Nikolaj Rimskij-Korsakov, Gustav Mahler, Dmitrij Šostakovič, Béla Bartók, Maurice Ravel a iní.

V súčasnej hudbe sa čelesta vyskytla v piesňach takých interprétov ako sú The Velvet Underground (skladba „Sunday Morning“), The Stooges, Björk (albumy Selmasongs, Vespertine a Drawing Restraint 9) a Sigur Rós (album Takk).

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]