Cesta zo Škandinávie do Grécka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Na mape sú zobrazené dve základné cesty Varjagov: Cesta zo Škandinávie do Grécka (fialová) a Cesta zo Škandinávie do Perzie (červená). Ostatné obchodné cesty sú vyznačené oranžovou farbou.

Cesta zo Škandinávie do Grécka bola stredoveká riečna cesta, ktorá viedla zo Škandinávie naprieč východnou Európou do Byzantskej ríše. Prvýkrát sa názov tejto cesty objavil v kronike letopisca Silvestra. Vo 8. - 9. storočí bola jednou z expanzívnych ciest Vikingov (Varjagov, ktorí žili v oblasti úmoria Baltského mora) vedúcich na juh do juhovýchodnej Európy a Malej Ázie. Túto istú cestu využívali aj ruskí kupci, ktorí obchodvali s Konštantínopolom a s obyvateľmi Škandinávie.

K tejto ceste existovala aj paralelná cesta - tzv. Cesta zo Škandinávie do Perzie, - ktorá viedla cez Volgu a Kaspické more a tiež západná cesta, ktorá spájala sever s regiónom Stredozemného mora.

Známa je aj oveľa staršia verzia tejto cesty vedúca priamo z Baltského mora k Západnej Dvine a odtiaľ cez Dneper do Čierneho mora.

Význam[upraviť | upraviť zdroj]

Zo začiatku tak ako táto cesta aj jej podobné využívali Vikingovia na svoje pustošivé nájazdy na ekonomicky a kultúrne rozvinutejšie mestá Európy a Byzantskej ríše. Neskôr sa táto cesta stala dôležitou obchodnou cestou, ktorá spájala Škandináviu (severnú Európu) a bohatú Byzantskú ríšu. Popri ceste Varjagovia kolonizovali priľahlé územia, a tak vznikli varjago-slovanské štátne útvary (kniežatstvá) vikingskej dynastie Rurikovcov v Novgorode (Rurikovo mesto[1], Stará Ladoga[2]) a neskôr aj v Smolensku a Kyjeve.

Časom význam obchodnej cesty upadol a jej definitívny koniec stanovil rozpad Kyjevskej Rusi, centralizácia krajín Škandinávie, pád Byzantskej ríše a, nakoniec, obsadenie území okolo Volgy Tatármi.

V časoch Stenku Razina (1630 - 1671) túto cestu využívali záporožskí kozáci na svoje lúpežnícke výpravy na hlavné mesto Osmanskej ríše - Konštantínopol.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Inštitút dejín materiálnej kultúry - Rurikovo mesto (po rusky)
  2. Inštitút dejín materiálnej kultúry - Stará Ladoga (po rusky)

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]