Dafné

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Carlo Maratti, Apolón prenasleduje Dafné, 1681, olej na plátne, Kráľovské múzeá výtvarných umení, Brusel

Dafné alebo Dafna alebo zastarano Dafne (starogr. Δάφνη – Dafné, lat. Daphne) bola dcéra riečneho boha Péneia, jedna z najkrajších nýmf.

Svojou krásou učarovala každému a zaľúbil sa do nej aj boh svetla a slnka Apolón. Napriek tomu, že bol mladý a príťažlivý, Dafné jeho dvorenie neopätovala. Spôsobil to šíp zo zlatého luku boha lásky Erota. Ten sa chcel Apolónovi pomstiť za to, že sa z jeho luku vysmieval tvrdiac, že je lepší strelec ako on. Pretože Eros mal moc svojimi šípmi lásku roznecovať ale aj hubiť, vystrelil z luku na Apolóna šíp, ktorý vzbudzoval lásku a nymfu Dafné postrelil šípom, ktorý lásku zabíjal.

Dafné Apolónovi neustále unikala a priala si radšej smrť ako by sa mala stať jeho milenkou. Vidiac, že jeho túžobným chúťkam neunikne, požiadala otca aby jej pomohol. Priala si zmeniť podobu, kedy by sa jej krása premenila na niečo nepríťažlivé. Otec jej prianiu vyhovel a pri najbližšej príležitosti, keď Apolón Dafné opäť prenasledoval a zdalo sa, že ju už-už chytí, zmenil ju na vavrínový strom: jej hladkú kožu pokryl zvráskavenou kôrou, ruky jej premenil na konáre a vlasy na listy.

Vavrínový strom, z ktorého si Apolón potom uvil veniec na hlavu, bol v antickom svete považovaný za posvätnú rastlinu. Vencami z jeho listov sa ozdobovali olympijskí víťazi, rovnako ako sa nimi v starovekom Ríme dekorovali cisári či vojvodcovia, vracajúci sa z víťazných bojov.

Tragický príbeh Dafné sa stal často námetom umeleckého spracovania; pozoruhodne sa však častejšie objavuje v novodobom umení. Z antiky sa zrejme najslávnejšie spracovanie objavilo u básnika Ovidia v epickej skladbe Metamorfózy. Okrem toho z tohto obdobia pochádza pozoruhodná mozaika Apolón a Dafné z 3. stor. po Kr., umiestnená v Archeologickom múzeu v Solúne.

Zo starokresťanských čias pochádza kláštor Dafni neďaleko Atén, postavený v 5. – 6. storočí na mieste niekdajšieho Apolónovho chrámu, ktorý padol v roku 395 za obeť nariadeniu vydaného cisárom Thedosiom I. o ničení pohanských kultov. Tento chrám vznikol na mieste, kde vraj došlo k zázračnej premene nymfy Dafné. Dnešný kláštor je pozoruhodný mozaikovou výzdobou z 11. storočia vytvorenou v byzantskom štýle.

Apolón a Dafné, 1622 - 1625, mramor, Galleria Borghese, Rím

Z novodobých čias je zrejme najznámejším výtvarným spracovaním Berniniho súsošie Apolón a Dafné, vytvorené v rokoch 1622 – 1625 a umiestnené v rímskej galérii Borghese. Umelec týmto dielom zanechal divákom takmer živý obraz, divadelný výjav zachytávajúci okamih premenenia krásnej ženy na nevzhľadný strom.

Viacero umelcov obdobia renesancie či baroka (napr. Antonio del Pollaiolo, Veronese či Giambattista Tiepolo) sa nechalo vo svojich dielach inšpirovať námetom nymfy. Z moderných diel je známych niekoľko sochárskych prác, napr. Dafné od anglického maliara a sochára Georga Frederica Wattsa v londýnskej galérii Tate Modern.

Okrem výtvarného umenia motív Dafné nachádzame aj v hudbe; historicky prvá opera z roku 1597 od skladateľa Jacopa Periho nesie názov Dafné. Okrem viacerých ďalších hudobných spracovaní je známa Straussova opera Dafné z roku 1937.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • V. Zamarovský, Bohovia a hrdinovia antických bájí, Mladé letá, Bratislava 1980
  • J. Parandowski, Mytológia, Tatran, Bratislava, 1980