Dejiny psa

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vyobrazenie psov možno často nájsť na kresbách starovekého Egypta
Stredoveké molosy sprevádzajú jazdcov

Vznik druhu Pes domáci[upraviť | upraviť zdroj]

Pes domáci (canis lupus familiaris alebo canis familiaris) sa niekedy považuje za samostatný druh, inými vedeckými kruhmi zasa za poddruh vlka. Nech je akokoľvek, dnes je už pes domáci natoľko geneticky a povahovo odlišný od vlka, že ho v rámci všeobecného prehľadu môžeme považovať za samostatný živočíšny druh.

Vlk je najbližším príbuzným psa a pravdepodobne jeho predkom. O druhu pes domáci môžeme hovoriť približne od obdobia 15 000 rokov pred Kr. Do tohto obdobia archeológovia kladú prvé odchovy psích šteniat v ľudských príbytkoch, ktoré boli krížené už len medzi sebou a nevyskytovalo sa prekríženie s divo žijúcim vlkom. Pes domáci je teda najstaršie domestikované zviera, ak vôbec možno proces pridruženia sa psa k človeku nazvať domestikáciou. Pes totiž nebol človekom „skrotený“, alebo prinútený zotrvať pri človeku násilím. Pes sa pre súžitie s človekom rozhodol dobrovoľne, na základe obojstranných výhod.

Najskôr pes pomáhal človeku pri love, neskôr sa stal strážcom a ochrancom ľudských obydlí. V neskorších dobách, ako sa postupne vyvíjalo mnoho psích plemien, poskytoval pes človeku čoraz viac užitočných služieb. Zato u ľudí nachádzal dostatok a pravidelný prísun potravy a taktiež ochranu.

Predkovia a príbuzní psa[upraviť | upraviť zdroj]

Všeobecne sa za hlavného predka psa považuje vlk, s ktorým je pes geneticky, anatomicky, výzorovo aj povahovo najviac spriaznený. Nie všetci vedci sú však zajedno v tom, či bol jediným predkom psa domáceho vlk, alebo sa na jeho vývoji podieľali aj iné druhy šeliem psovitých (šakal, kojot, líška,...).

Väčšina odborníkov, napr. renomovaný britský veterinár a kynológ Bruce Fogle, sú toho názoru, že vlka možno považovať za jediného predka psa. Rozdiely v anatómii raných psích plemien spočívajú skôr v rozdieloch rôznych plemien vlkov, z ktorých boli domestikovaný. Dokazujú to príbuzenskými znakmi medzi vlkom a psom a taktiež najväčšou schopnosťou vlka spomedzi všetkých ostatných psovitých šeliem, prispôsobiť sa životu v spoločnosti človeka.

Iní odborníci, ako napr. známy americký psychológ a kynológ Stanley Coren, sa domnievajú, že sa o vznik psa domáceho zaslúžili aj iné psovité šelmy. U niektorých psích plemien možno totiž nájsť niektoré anatomické znaky, ktoré sa nevyskytujú u vlkov, ale napr. u líšok alebo kojotov áno. Coren sa domnieva, že jednotlivé ľudské spoločenstvá boli v praveku príliš oddelené (a výskyt domestikovaných psov príliš častý a roztrúsený) na to, aby mohli pochádzať všetci psi z jedného zdroja. Domnieva sa, že tak ako v mnohých prípadoch mohlo prísť k domestikácii vlčích mláďat, mohla si rovnakým spôsobom iná skupina ľudí na inom konci kontinentu osvojiť opustené mláďatá líšky, kojota, šakala, alebo inej psovitej šelmy. Neskôr sa tieto skupiny navzájom stretávali, a zatiaľ čo si ľudia medzi sebou vymieňali kožušiny, nástroje a potravu, ich svorky psov si vymieňali genetický materiál. Preto sa dnes Coren nazdáva, že genetický základ psa obsahuje určité percento krvi aj iných psovitých šeliem ako vlk - a to v závislosti od psieho plemena. I vedci zastávajúci tento názor však pripúšťajú, že majoritným podielom sa na pôvode psa podieľal vlk.

Počiatky psa a prvé psie plemená[upraviť | upraviť zdroj]

Doberman - potomok prapsa Canis familiaris palustris
Sibírsky hasky - potomok prapsa Canis familiaris inostranzewi
Nemecký boxer - potomok prapsa Canis familiaris decumanus
Nemecký ovčiak - potomok prapsa Canis familiaris matris optimae
Dalmatínsky pes - potomok prapsa Canis familiaris intermedius
Afganský chrt - potomok prapsa Canis familiaris Leineri

Pes nevznikol ako jedno rovnako vyzerajúce plemeno, ktoré by sa neskôr rozdelilo na dnešnú širokú škálu psích plemien. Vzhľadom na pôvod psa, ktorý vznikol domestikáciou v rôznych kútoch našej planéty približne v rovnakom čase, musíme predpokladať, že už v prvopočiatkoch sa psi odlišovali. Najskôr samozrejme len mierne a to podľa toho, z akého druhu vlka (alebo inej psovitej šelmy) vznikli, resp. ktorý podiel v ich krvi prevažoval.

Základné pra-plemená psov, objavené a identifikované archeológmi:

Canis familiaris palustris alebo Canis familiaris palustris Riitimeyer (pes bahenný) – odvodzuje sa od neho pôvod špicov, pinčov, bradáčov a teriérov
Canis familiaris inostranzewi - odvodzujú sa od neho severské, pastierske a niekedy i molosoidné plemená
Canis familiaris decumanus - odvodzuje sa od neho pôvod dogovitých psov
Canis familiaris matris optimae – predpokladaným potomkom sú ovčiaky
Canis familiaris intermedius – jeho dedičstvo nesú klasické lovecké plemená (napr. duriče) a pudle
Canis familiaris Leineri – pravdepodobne sa od neho odvíja vývoj chrtovitých plemien

Neskôr sa rôzne kultúry stretávali, vymieňali si svojich psov a začínali experimentovať so šľachtením. Pes sa už nekrížil s divo žijúcimi príbuznými, ale jeho vývoj bol ľuďmi dokonca cieľavedomo usmerňovaný. Zo šteniat boli pre ďalší chov vyberané predovšetkým tie, ktoré najviac vyhovovali ľuďom. A keďže ľudia mali rôznorodé potreby, pozorujeme z archeologických nálezov, historických zdrojov, ale aj súčasného stavu psích plemien viacero trendov:

Prispôsobenie veľkosti psa[upraviť | upraviť zdroj]

Je zrejmé, že najskôr sa veľkosť psa účelne zmenšovala, aby boli psi ovládateľnejší človekom a aby boli aj ich nároky na stravu menšie. Najskôr teda vznikli menšie plemená. Až neskôr boli z týchto menších plemien miniaturizáciou vyšľachtené extrémne malé plemená a naopak z tých istých plemien boli opačným procesom (výberom vysokých jedincov) spätne vyšľachtené veľké a obrie plemená.

Zachovanie šteňacieho výzoru[upraviť | upraviť zdroj]

Človeku sa páčil výzor tváre šteňaťa a preto sa snažil cieľavedomým výberom tieto rysy zachovať. Preto vzniklo mnoho psích plemien, ktoré majú na pohľad výzor šteňaťa po celý život. A to neraz aj pri pracovných, nielen pri spoločenských plemenách. Príkladom môžu byť bígl, čau-čau, európske špice alebo takmer všetky druhy španielov.

Zdokonaľovanie povahových vlastností[upraviť | upraviť zdroj]

Rozdiely medzi povahovými vlastnosťami moderných psov a ich príbuzných z rodiny psovitých šeliem pripisujeme predovšetkým cieľavedomému výberu človekom. Každý chovateľ psov (i v praveku) si radšej ponechal jedince prispôsobivé, ovládateľné a majúce radosť zo spoločnosti človeka, ako jedince dominantné, samotárske alebo agresívne. Naopak - aj samotné takéto psy radšej spoločnosť človeka dobrovoľne opustili. Tým sa genetický základ psa posúval smerom k spoločenskému a priateľskému jedincovi.

Extrémne anatomické vlastnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Človeku sa vždy páči to, čo je zvláštne, iné. Preto boli vždy cieľavedomo vyberané zvláštne šteňatá alebo neobvyklé mutácie a tieto ďalej šľachtené. Taktiež sa neustále robili pokusy skrížiť rôzne typy psov odlišných plemien a zvýrazniť tak jednu žiadanú vlastnosť, alebo vytvoriť novú zaujímavú charakteristiku. Takto vznikli rôzne anatomicky extrémne plemená, ako napríklad nemecká doga, pekinský palácový psík, írsky vlkodav alebo šarpej.

Orientácia na pracovné upotrebenie[upraviť | upraviť zdroj]

Už od začiatku šľachtenia psích plemien badať orientáciu na pracovné upotrebenie. Vytvárajú sa špecializované plemená na lov, ochranu majetku, ochranu stáda, ťažné upotrebenie, vojnové upotrebenie a podobne. Na tieto účely boli jedince vyberané a cvičené. Pracovne úspešné jedince sa ďalej chovali a dostali príležitosť mať potomstvo. Hoci sa o genetike v historických dobách veľa nevedelo, už len z praktických dôvodov sa nechovali pracovne neupotrebiteľné psy a preto sa ani ďalej nerozmnožovali. Až v neskorších dobách (19. a 20. storočie - skôr iba vo výnimočných prípadoch - šľachta) sa šľachtia psie plemená výlučne na spoločenské, sprievodné a športové účely.

Jednoduchá názorná schéma približného vývoja psích plemien tak, ako ho dnes vyvodzujeme z dostupných poznatkov: Schema-psy-vyvoj.gif

Plemená staroveku[upraviť | upraviť zdroj]

V staroveku sa už stretávame s pomerne rozsiahlym chovom psov. Taktiež psie plemená už viac pripomínajú dnešné - moderné - plemená. Keby sme sa preniesli do obdobia Rímskej ríše alebo starovekého Egypta, stretli by sme tam určite mnohých psov na nerozoznanie podobných dnešným plemenám.

Rímska ríša[upraviť | upraviť zdroj]

Rímska ríša dala svetu molosov. Ak aj pôvodné molosoidné plemená nevznikli v Itálii, určite možno pripísať zásluhu rímskym légiám o ich rozšírenie po celom vtedajšom svete. Rimania používali molosov ako strážne a vojnové psy. Typickým molosom pripomínajúcim staré rímske plemená je napríklad dnešný cane corso. Spolu s pochodujúcou rímskou armádou sa tak tieto psy rozšírili po celej Európe i ostatných dobytých územiach a po skrížení s miestnymi psami položili základ mnohým dnešným molosoidným plemenám.

Staroveký Egypt[upraviť | upraviť zdroj]

Tak ako si Rím spájame s molosmi, starovekému Egyptu zasa môžme ďakovať za početné plemená chrtov. Na kresbách z hrobiek egyptských faraónov môžeme neraz nájsť vysokonohé štíhle psy s pretiahnutou papuľou, ktoré akoby z oka vypadli dnešným chrtom. I dnes sa stretávame s plemenami, ktoré s hrdosťou svoj pôvod odvodzujú od egyptských pra-chrtov (greyhound, faraónsky pes).

Staroveká Čína[upraviť | upraviť zdroj]

Starovekí Číňania vyšľachtili veľa zaujímavých plemien. Plemená starej Číny sú charakteristické a nezameniteľné. Medzi najzaujímavejšie „dizajnérske kúsky“ patria napríklad šarpej, čau-čau, pekinský palácový psík, či mops.

Nordické krajiny[upraviť | upraviť zdroj]

Nordické národy ale i ďalšie severne umiestnené národy dali svetu zasa rozmanitú paletu špicov a severských plemien. Dnes medzi nimi nájdeme saňové psy, strážne špice, poľovné špice ale napríklad aj severské pastierske psy.

Európa[upraviť | upraviť zdroj]

Európa je domovom predovšetkým poľovných a pastierskych plemien. Nespočetné varianty poľovných duričov a tiež pastierskych psov a ovčiakov sa tu šľachtili, ale aj kombinovali s molosmi a chrtmi a tým položili základ celej palety dnešných európskych plemien. Napríklad Francúzsko a Nemecko sú preslávené svojimi duričmi, farbiarmi a stavačmi.

Amerika[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodné obyvateľstvo Ameriky zasa dalo svetu povestných naháčov. Inkský, peruánsky či mexický naháč sú jedinečné plemená vyšľachtené domorodými americkými indiánmi, bez kontaktu so svetom kynológie v Európe, Afrike a Ázii.

Stredný východ a Afrika[upraviť | upraviť zdroj]

Stredný východ, hlavne arabské krajiny, Perzia a Turecko sú domovom rôznych typov východných chrtov. Z páriov (divých psov), väčšinou chrtovitého typu, sa v jednotlivých krajinách (spoločenstvách, kmeňoch) vyvinuli predkovia dnešných psov saluki, azavak, afganský chrt či iných typov chrtov.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Bruce Fogle: Veľká encyklopédia psov, 2004
  • Bruce Fogle: Pes, 2006
  • Stanley Coren: Inteligencia psov, 2000
  • iné zdroje (internet)