Gneisenau (bojová loď)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Gneisenau
Bundesarchiv DVM 10 Bild-23-63-01, Schlachtschiff "Gneisenau".jpg
Základná charakteristika
Štát Tretia ríša Tretia ríša
Druh bojová loď
Staviteľ Deutsche Werke
Začiatok výstavby 8. december 1934
Dátum spustenia na vodu 8. december 1936
Dátum prevzatia námorníctvom 21. máj 1938
Dátum potopenia (vyradenia) 27. marec 1945
Dĺžka 235 m
Šírka 30 m
Ponor 9,9 m
Štandardný výtlak 31 800 ton
Bojový výtlak 38 900 ton
Posádka 1 840
Pancierovanie a výzbroj
Pancierovanie stred 320-350 mm
Pancierovanie paluba 48,3 + 150 mm
Hlavná výzbroj 9 x 280 mm (3 x 3)
Pomocná výzbroj 12 x 150 mm (6 x 2), 6 x 533 mm toprédomety
Protilietadlová výzbroj 14 x 105 mm, 16 x 37 mm, 38 x 20 mm
Lietadlá 3 x Arado AR 196?
Pohon a pohyb
Pohon kombinovaný: 12 vysokotlakových kotlov Wagner a 3 parné turbíny Brown-Boveri, dieselový motor MAN
165 000 hp (123 000 kW)
Palivo nafta?
 ? ton
Maximálna rýchlosť 31,5 uzlov
Maximálny dosah 6 214 námorných míľ (15 u.)

Gneisenau bola druhá jednotka (v konečnom poradí prvá) z dvoch jednotiek triedy Scharnhorst, bojových lodí Tretej ríše. Bola to prvá trieda bojových lodí, ktorá sa mohla postaviť nepriateľským bojovým plavidlám. Scharnhorst bol pomenovaný po bojovom krížniku Gneisenau nemeckého námorníctva potopeného v I. svetovej vojne v Falklandskej bitke v roku 1914.

Stavba[upraviť | upraviť zdroj]

Sharnhorst, sesterská loď Gneisenau.

Stavba kýlu lode sa začala v Deutsche Werke, 8. decembra 1934. Spustenie na vodu prebehlo 8. decembra 1936 a loď bola odovzdaná nemeckej Kriegsmarine 21. máj 1938. Keďže kvôli sklzu spôsobenému nedostatkami na začiatku stavby lode sa dokončenie Sharnhorstu oneskorilo, bola na hladinu skôr spustená Scharnhorstova sesterská loď Gneisenau. Vzhľadom na to býva trieda Scharnhorst označovaná (hlavne v anglosaských krajinách) aj ako trieda Gneisenau.

Pohon a pancierovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Schéma Scharnhorstu, (údaje sú v stopách a yardoch).

Vzhľadom na rozvinutý nemecký priemysel, so skúsenosťami z I. svetovej vojny, a následným rozvojom v dobe nástupu nacizmu bolo pancierovanie veľmi kvalitné. Hrúbka pancierovania trupu, bola v rozmedzí 170 až 320 mm. Menej dôležité časti boli pancierované slabšie, no strojovne, veliteľské stanovištia a muničné sklady boli pancierované veľmi kvalitne. Hrúbku panciera hlavných delostreleckých veží dosahovali až 350 mm. Pancierovanie trupu lode sa zužovalo z hrúbky 320 mm na hrúbku 170 mm. Klinovité zúženie spolu so zužovaním trupu spôsobovalo, že delostrelecké granáty sa po pancieri skôr kĺzali, ako ho prerážali. Pri delostreleckej paľbe vedenej z menšej vzdialenosti bol však Gneisenau v nevýhode. V takomto prípade dopadali granáty pod ostrejším uhlom, a mohlo dôjsť k prerazeniu panciera. Vďaka vysokej maximálnej rýchlosti si však Gneisenau mohol určiť vhodnú vzdialenosť delostreleckého súboja. Paluba bola chránená 50 mm pancierom, pod ktorým bol umiestnený (znova na najcitlivejších miestach lode) ďalší pancier o hrúbke 150 mm. V prednej časti mal prvý predel hrúbku rovnako 150 mm. Ako na podobných lodiach tej doby bolo čelo lode skosené pod uhlom 90°, ktoré bolo neskôr (kvôli hydrodynamike) zmenené na tzv. Atlantický typ, s nižším skosením.

Gneisenau bol ako jedna z prvých lodí vybavená rádiolokátorom (radarom) FuMO 22 s frekvenciou 368 MHz neskôr nahradený FuMO 26 alebo 27.

Na pohon bolo využitých niekoľko dieselových motorov MAN a 12 kotlov Wagner, poháňajúcich tri Brown-Boveri turbíny s výkonom 165 000 ks, Motory a turbíny prenášali svoj výkon cez tri lodné skrutky ktoré ho mohli premeniť až na rýchlosť 32 uzlov. Zásoba paliva vydržala na vzdialenosť 6 214 míľ.

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

Delová veža C z Gneisenau ako súčasť pobrežnej obrany v Nórsku v roku 2004.

Od začiatku boli ako hlavná výzbroj plánované 15 palcové kanóny, avšak nakoniec boli namontované 11 palcové (280 mm) s predpokladom, že predsa len dôjde ku zmene na vyšší kaliber 15 palcov (405 mm). Do konca kariéry sa ani Scharnhorst ani Gneisenau tejto výzbroje nedočkali. Zostalo tak pri troch vežiach Dreh C/34 jedna vzadu, a dve vpredu po troch hlavniach dela SK/LC28 kalibru 280mm/54,5 cal., ktoré dodali Kruppove závody. Munícia hlavného delostrelectva bola AP (protipancierová) a HE (bombardovacia). Dostrel bol na hranici 41 km, pričom granát AP dokázal ešte na vzdialenosť 27 km preraziť pancier s hrúbkou 205 mm (pri kolmom dopade na pancier).

Zvyšok výzbroje tvorilo 12 diel SKC/28 kalibru 150 mm (5,9"/55) z toho osem diel v štyroch dvojdelových vežiach Dreh LC/34 a štyri v jednodelových vežiach MPL C/35 tvorili pomocné delostrelectvo, ako proti menším hladinovým cieľom, tak proti lietadlám. Zaujímavé boli osvetľovacie granáty, ktoré mohli byť použité.

Proti lietadlám boli nainštalované kanóny SKC/33 kalibru 105 mm v počte 14 kusov v dvojvežiach LC/31. Protilietadlovú obranu doplňovalo 16 kusov 37 mm a 38 kusov 20 mm kanónov.

Na lodi mohli byť umiestnené až tri lietadlá (pravdepodobne Arado Ar 196), pre ktoré boli namontované dva katapulty.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Bojové lode: Trieda Scharnhorst
War Ensign of Germany 1938-1945.svg
Predchádzajúca trieda: Trieda Bayern (Nemecké cisárstvo) Nasledujúca trieda: Trieda Bismarck
Scharnhorst · Gneisenau