Scharnhorst (bojová loď)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Scharnhorst
Bundesarchiv DVM 10 Bild-23-63-07, Schlachtschiff "Scharnhorst".jpg
Základná charakteristika
Štát Tretia ríša Tretia ríša
Druh bojová loď
Staviteľ Kriegsmarinewerft vo Wilhemshavene
Začiatok výstavby 30. jún 1934, znovupoložený 15. júna 1935
Dátum spustenia na vodu 3. september 1936
Dátum prevzatia námorníctvom 7. december 1939
Dátum potopenia (vyradenia) 26. december 1943
Dĺžka 235 m
Šírka 30 m
Ponor 9,9 m
Štandardný výtlak 31 800 ton
Bojový výtlak 38 900 ton
Posádka 1 840
Pancierovanie a výzbroj
Pancierovanie stred 320-350 mm
Pancierovanie paluba 48,3 + 150 mm
Hlavná výzbroj 9 x 280 mm (3 x 3)
Pomocná výzbroj 12 x 150 mm (6 x 2), 6 x 533 mm torpédomety
Protilietadlová výzbroj 14 x 105 mm, 16 x 37 mm, 32 x 20 mm
Lietadlá 3 x Arado AR 196?
Pohon a pohyb
Pohon 12 vysokotlakových kotlov Wagner, 3 parné turbíny Brown-Boveri
165 000 hp (123 000 kW)
Palivo nafta?
6 200 ton
Maximálna rýchlosť 32 uzlov
Maximálny dosah 9 020 námorných míľ (15 u.)

Scharnhorst bola prvá jednotka (v konečnom poradí druhá) z dvoch jednotiek triedy Scharnhorst, bojových lodí Tretej ríše. Bola to prvá trieda bojových lodí, ktorá sa dala považovať za (skoro) plnohodnotného súpera protivníkových bojových plavidiel. Scharnhorst bol pomenovaný po bojovom krížniku Scharnhorst nemeckého námorníctva potopeného v I. svetovej vojne v Falklandskej bitke v roku 1914.

Stavba[upraviť | upraviť zdroj]

Sharnhorst.

Kýl lode bol položený v lodenici vo Wilhemshavene, 30. júla 1934 po zistení drobných nedostatkov rozobraný a znovupoložený 15. júla 1935. Spustenie na vodu prebehlo 3. septembra 1936. Odovzdaný nemeckej Kriegsmarine bol Scharnhorst 7. decembra 1939. Keďže kvôli sklzu spôsobenému nedostatkami na počiatku stavby sa dokončenie oneskorilo, bola skôr spustená, dokončená a námorníctvo prevzatá Scharnhorstova sesterská loď Gneisenau. Vzhľadom na to býva trieda Scharnhorst označovaná (hlavne v anglosaských krajinách) aj ako trieda Gneisenau.

Pohon a pancierovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Schéma Scharnhorstu, (údaje sú v stopách a yardoch).

Vzhľadom na rozvinutý Nemecký priemysel, so skúsenosťami z I. svetovej vojny, a následným rozvojom v dobe nástupu nacizmu bolo pancierovanie veľmi kvalitné. Hrúbka trupu, bola v rozmedzí 170 až 320 mm. Menej dôležité časti boli pancierované slabšie, no strojovne, veliteľské stanovištia a muničné sklady boli pancierované veľmi kvalitne. Veže hlavného delostrelectva dosahovali hrúbku panciera až 350 mm. Trup sa zužoval z hrúbky 320 mm na hrúbku 170 mm. Klinovité zúženie spolu so zužovaním trupu spôsobovalo, že delostrelecké granáty sa po pancieri skôr kĺzali, ako ho prerážali. Nevýhoda bola na strane Scharnhorstu ak bola delostrelecká paľba vedená z menšej vzdialenosti, kedy granáty dopadali pod ostrejším uhlom, a mohlo dôjsť k prerazeniu panciera, avšak vzhľadom na maximálnu rýchlosť bol Scharnhorst schopný určovať si vzdialenosť delostreleckého súboja. Paluba bola chránená 48,3 mm pancierom, pod ktorým bol umiestnený (znova na najcitlivejších miestach lode) ďalší pancier o hrúbke 150 mm. V prednej časti mal prvý predel hrúbku rovnako 150 mm. Ako ostatné lode tej doby malo čelo lode skosenie pod uhlom 90°, ktoré bolo neskôr (kvôli hydrodynamike) zmenená na tzv. atlantický typ, s nižším skosením.

Scharnhorst bol ako jedna z prvých lodí vybavená rádiolokátorom (radarom) FuMO 22 s frekvenciou 368 MHz neskôr nahradený FuMO 26 alebo 27.

Na pohon bolo využitých dieselových motorov MAN a 12 kotlov Wagner, poháňajúcich tri Brown-Boveri turbíny s výkonom 165 000 ks, Motory a turbíny prenášali svoj výkon cez tri lodné vrtule ktoré ho mohli premeniť až na rýchlosť 32 uzlov, pričom by zásoba paliva s hmotnosťou 6 200 t. vydržala na vzdialenosť 2 200 námorných míľ. Najväčší dosah 9 020 míľ loď dosahovala pri rýchlosti 15 uzlov.

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

Scharnhorst ešte s pôvodnou kolmou provou.

Hlavná výzbroj bola od začiatku plánovaná na 15 palcové kanóny, avšak nakoniec boli namontované 11 palcové (280 mm) s predpokladom, že predsa len dôjde ku zmene na vyšší kaliber 15 palcov (405 mm). Do konca kariéry sa ani Scharnhorst ani Gneisenau tejto výzbroje nedočkali. Zostalo tak pri troch vežiach Dreh C/34 jedna vzadu, a dve vpredu po troch hlavniach dela SK/LC28 kalibru 280mm/54,5 cal. ktoré dodali Kruppove závody. Munícia hlavného delostrelectva bola AP (protipancierová) a HE (bombardovacia). Dostrel bol na hranici 41 km, pričom granát AP dokázal ešte na vzdialenosť 27 km preraziť pancier s hrúbkou 205 mm (pri kolmom dopade na pancier).

12 diel SKC/28 kalibru 150mm (5,9"/55) z toho osem diel v štyroch dvojdelových vežiach Dreh LC/34 a štyri v jednodelových vežiach MPL C/35 tvorili pomocné delostrelectvo, ako proti menším hladinovým cieľom, tak proti lietadlám. Zaujímavé boli osvetľovacie granáty, ktoré mohli byť použité.

Proti lietadlám boli nainštalované kanóny SKC/33 kalibru 105 mm v počte 14 kusov v dvojvežiach LC/31. Kanón 37 mm bol v počte 16 kusov a 32 kanónov kalibru 20 mm.

Na lodi mohli byť umiestnené až tri lietadlá (pravdepodobne Arado Ar 196), pre ktoré boli namontované dva katapulty.

Prestavba[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1939 Kriegsmarine vykonala rekonštrukciu, ktorej sa podrobil hlavný stožiar a vyššie spomenuté čelo.

Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Potopený Scharnhorst objavila v roku 2000 nórska expedícia.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Stránka o bojovej lodi Scharnhorst - v českom jazyku

Článok o poslednej akcii a potopení bojovej lode Scharnhorst - v slovenskom jazyku

Bojové lode: Trieda Scharnhorst
War Ensign of Germany 1938-1945.svg
Predchádzajúca trieda: Trieda Bayern (Nemecké cisárstvo) Nasledujúca trieda: Trieda Bismarck
Scharnhorst · Gneisenau