Historizujúca postmoderna

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Historizujúca postmoderna je jedna z vetiev postmoderny v architetúre.

Postmoderna a jej rozdelenie[upraviť | upraviť zdroj]

Do širšieho povedomia vstúpila postmoderna práve cez oblasť architektúry. Charles Jencks nové hnutie jasne vymedzuje, keď hovorí že termín postmodernisti zahrňuje len tých architektov, ktorí chápu architektúru ako jazyk. Kľúčom k postmodernizmu je teda úsilie obnoviť významovú funkciu architektúry. Postmoderná budova má výrazný vzťah k architektonickej pamäti a k miestnemu kontextu. Architektúru postmodernizmu charakterizuje metaforickosť, využitie lokálnych daností (vernakularizmus) a charakteristické dvojznačné chápanie priestoru. Postmoderna vznikla prudkou reakciou na nedostatky skomercionalizovanej moderny, ktorá sa snažila byť niečím rozhodne iným než pokračovaním klasickej moderny. Postmoderna čerpá z histórie architektúry. Spomienka na históriu a minulosť sa stala kľúčovým prostriedkom postmoderny.

Postmodernu možno rozdeliť na dva hlavné prúdy:

  • retrospektívna – orientovanú naspäť s historizujúcimi tendenciami (historizmus, regionalizmus)
  • perspektívna – orientovaná dopredu a pokúšajúca sa skĺbiť klasické princípy so súčasným tvaroslovím a technikou (racionalizmus)

Formálne rysy postmoderny sú:

  • znovuobjavenie symetrie
  • znovuobjavenie antikizujúceho stĺpa
  • znovuobjavenie dekorácie
  • znovuobjavenie bloku v urbanizme

Do popredia vystupuje kompozícia fasády v čistej forme.

Predstavitelia historizujúcej postmoderny[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný predstavitelia: Robert Venturi, Michael Graves, James Stirling, Charles Moore, Ricardo Bofill

Robert Venturi[upraviť | upraviť zdroj]

Robert Venturi so svojimi stavbami Guild House vo Philadelphii a domom pre svoju matku v Chestnutt Hill predznamenáva historizujúci smer postmoderny. Svoje novátorské názory publikoval v knihe Complexity and Contradiction in Architecture (1966) a Learning from Las Vegas.

Architekt, podľa Venturiho, rovnako vyberá ako tvorí, t. j. z veľkej miery sa musí zmierovať s materiálmi a prvkami, ktoré sú k dispozícii. Tak sa objavujú konvenčné prvky v nekonvenčnom kontexte. Architektúra je zložitý celok, ktorý sa vyznačuje disharmonickou harmóniou – to je jeden z kľúčových princípov, ktoré obnovil postmodernizmus. Architektúra odráža a vytvára atmosféru prirodzenej zložitosti a protikladov reálneho sveta. Venturiho návrhy pôsobia záhadne a ponúkajú viac významových rovín.

V dome pre svoju matku vo Filadelfii sa snažil vytvoriť dom archetypálne – tak ako by ho nakreslilo malé dieťa. Dom vyjadruje autorov odpor nad puristickými tvarmi terajšej módnej americkej architektúry a jej neschopnosti niečo ponúkať. Dom je kompaktný a symetrický, má šikmú strechu, je súmerný a vstup má v strede hlavného priečelia. Jeho symetria je narušená niekoľkými drobnými zámernými posunmi. V strede hlavnej haly je kozub, ktorý akoby zápasil o miesto so schodiskom, ktoré vedie nahor. Ale kozub, ktorý je symbolicky dôležitejší „víťazí“ a rameno schodiska musí byť v jednom úseku užšie. Tu architekt porušil základnú normu funkcionalizmu „forma sleduje funkciu“ a nahradil nad ňu princíp významu.

Venturi bol chválený za to, že obohatil výrazové prostriedky architektúry a kritizovaný za návrat k opovrhovanému eklekticizmu 19. storočia. Samozrejme cituje majstrov minulosti, vrátane Palladia a Le Corbusiera, ale je vecou osobného názoru, či to je krok dopredu alebo naspäť. Jeho používanie mnohých historických prvkov zvyšuje zložitosť jeho budov, čo môže viesť k povrchnému hodnoteniu, v rozpore s hlbšími významovými rovinami, ktoré nie sú tak ľahko čitateľné. Venturiho dielo malo vplyv na vývoj niekoľkých architektov, hlavne Charlesa Moora a Roberta Sterna, ktorých práce kontrastujú s úmyselnou abstraktnosťou Newyorskej päťky.

Charles Moore[upraviť | upraviť zdroj]

O rozšírenie historizujúceho smeru sa zaslúžil aj Charles Moore, hlavne svojou ironickou realizáciou v New Orleanse – urbanistické stredisko pre talianskych emigrantov Piazza d’ Italia. Použil tu ironickú verziu rímskej fontány di Trevi s vrstevnicovou mapou Talianska. Veľa prvkov je tu transponovaných do súčasnej podoby: hlavice stĺpov sú z nerezu, telo stĺpa nahradzujú rovnobežné prúdy vody, používa neónové svetlá, jeden chrlič má podobu tváre samotného architekta.

Moorove stavby sú viac späté s návratom k ľudovejším prvkom klasického tvaroslovia, než u Venturiho. Vidíme to na jeho „dedinskej Akropole“ v súbore Kresge College Kalifornskej univerzity v Santa Cruz (19731974).

Thomas Gordon[upraviť | upraviť zdroj]

Typickým predstaviteľom je aj americký architekt Thomas Gordon Smith so svojim toskánskym a lauretánskym domom. Používa tu skutočný aj keď trochu zjednodušený rád v kontexte historickej architektúry. Pre európskych architektov je ale takýto priamy návrat k eklekticizmu 19. storočia v tejto dobe ešte neprijateľný, iní architekti používajú prvky klasického monumentálneho kameňorezu, oblúkové zaklenuté osové vstupy, netektonicky, dekoratívne obložené fasády a podobné historizujúce motívy.

Robert Stern[upraviť | upraviť zdroj]

Robert Stern vo svojej realizácii prístavby krytého bazénu k existujúcej symetrickej rezidencii v Llevellyn park, New Jersey používa monumentálne, falošné klenáky, nechávajúc sa inšpirovať monumentálnym kameňorezom Ledouxovej Saliny v Chaux. V interiéri si požičiava plechové palmy od Johna Nasha, tak ako aj iní jeho kolegovia. Cez tento eklekticizmus tu dochádza k zaujímavému spojeniu starého objektu s jednoznačne novým.

James Stirling[upraviť | upraviť zdroj]

James Stirling sa stal známy na začiatku 60. rokov fakultou v Leicestri. Postupne sa dostal aj on do pozície postmoderny, ale vnášal sem okrem štandardných narážok na historické komponovanie aj svoje high tech sklony. Príkladom je Nová štátna galéria v Stuttgarte. Kompozícia budovy pozostáva zo série rozčlenených objemov, dominuje otvorená rotunda a hmota hlavného vstupu so zvlnenou zasklenou stenou. Vodorovne pásovaný kamenný obklad svojou prirodzenou farebnosťou kontrastuje s ostrými farbami doplnkových kovových konštrukcií. Galéria sa so svojimi terasami a priechodmi stala integrálnou súčasťou mesta. Stirling bol jedným z najvýraznejších svojbytných reprezentantov postmoderny, do ktorej vložil integrovane svoju osobnú vývojovú trajektóriu.

Michael Graves[upraviť | upraviť zdroj]

Michael Graves (1934) používal motívy, ktoré si možno všimnúť na jeho dvoch známych budovách. Prvou je Portland building, v ktorej sformoval fasády do podoby sýto farebných symetrických kompozícií alebo až priamo historizujúcich motívov vysokého stĺporadia s girlandami. Aj v abstraktnom tvarovaní sa objavuje niečo ako klenák – odkaz na históriu v štylizovanej podobe. Hmotne členitejšia je budova Humana building v Louisville, sú na nej aj ďalšie neskôr napodobňované prvky a kompozičné schémy: symetrická “ťažká“ výstavba a plochá šikmá rímsa.

Ricardo Bofill[upraviť | upraviť zdroj]

Omnoho monumentálnejšie historizujúce sú urbanistické komplexy španielskeho architekta Richarda Bofilla. Stal sa známy svojimi komplexmi sociálneho bývania, ktoré sú tvarované v monumentálnom historizujúcom duchu. Usiluje sa vrátiť novým mestským štvrtiam uzavretosť a historické zakotvenie. Jeho diela sú produktom prefabrikácie. Jeho kancelária Taller de Arquitectura sa najprv preslávila sympatickou prestavbou starej cementárne na architektonický ateliér. Keď dostal rozsiahle zákazky sociálnej výstavby obrátil sa k historizmu ako v urbanistickom koncepte, tak aj v architektúre. Na sídlisku Les Arcades du Lac v St.Quentin – En – Yvelines, 1975-1981, ožíva bloková zástavba s uličnými osami a guľatým námestím v centre. Kompozícia vybieha osovo do umelého jazera (požiarne nádrže), domy vo forme oblúkového akvaduktu, podľa ktorého ho pomenoval. V blokoch sú parkové dvory s detskými ihriskami, celá výstavba je prefabrikovaná v zjednodušených, klasicistických formách. V skupine Arena v Marne – La – Vallée (198084) používa vysoké rády, kanelované stĺpy obsahujúce schodisko na vnútornej strane a sklenené stĺpy s balkónmi ako hlavicami obsahujúcimi obytné izby na vnútornej strane. Jeho idea, podporovaná francúzskou vládou, bola postaviť Versailles pre chudobných. Jednotlivý byt sa stráca v nadradenom ráde prefabrikovanej palácovej architektúry. Pozorovateľovi z východnej Európy sa vtiera paralela s architektúrou stalinistického obdobia, a to aj v ideológii palácov pre prostých ľudí. Napriek tomu nemožno Bofillovi odoprieť, že sa mu darí stavať fungujúce, prekompované oázy uprostred druhoradej, predmestskej desurbanizácie sa zdá, že historizujúcej moderne dochádza dych podobne ako eklektickej architektúre 19. storočia, keď vyčerpala všetky dostupné slohy.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Dr. Mary Hollingsworthová - Architektúra 20. storočia, vyd. Columbus, 1993
  • Ján Čejka - Tendence současné architektúry, vyd. ČVUT Praha, 1991
  • Prof. Ing. arch. Matúš Dulla - Dejiny architektúry 20. storočia, CSc., vyd. STU, 2002