Ilindensko-preobraženské povstanie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Etnické rozdelenie obyvateľstva Balkánskeho polostrova pred vypuknutím povstania.

Ilindensko-preobraženské povstanie bolo povstanie, ktoré vypuklo v Macedónsku a Odrinsku 2. augusta 1903 (20. júl 1903 starý štýl) na sviatok sv. Iľju. Povstanie predstavuje vrchol národoosloboditeľského úsilia Macedónčanov v boji za národnú slobodu. Jeho organizátorom bola Vnútroná macedónska revolučná organizácia, na čele s Goce Delčevom.

Príprava povstania[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom 20. storočia po vypuknutí Blagoevgradského povstania napätie v Macedónsku citeľne vzrástlo. Vláda Osmanskej ríše sa usiluje o hlbšiu represívnu politiku bulharského obyvateľstva v tejto oblasti, narastajú aj vojenské nálady medzi oboma tábormi. V takejto situácii členovia VMRO uskutočnili v Solúne kongres, ktorého výsledkom bola organizácia povstania v oblasti Macedónska a Odrinska. Zahraničná pobočka VMRO v Sofii sa po dlhých diskusiách nakoniec riež pridala na stranu organizátorov povstania. Goce Delčev však nesúhlasil s urýchleným postupom vojenského pochodu, pretože dobre poznal vtedajšiu situáciu a zastával názor, že bez opätovnej podpory Ruska v tomto konflikte môže Bulharsko utrpieť ďalšiu porážku. Po jeho návšteve Macedónska, kde sa stretol s Damianom Gruevom si však uvedomil, že už neexistuje cesta naspäť a povstaniu sa nedá predísť. Goce Delčev sa teda podriadil všeobecnej mienke bulharského národa. Večer pred vypuknutím povstania 1. augusta 1903 bol zavraždený.

Organizácia povstania však mala jednu chybu. Nebola totiž jednotná v organizácii metód revolučného boja. Goce Delčev chcel, aby organizácia povstania nezasiahla bulharské obyvateľstvo a sústredila sa na turecké vojenské a cestné objekty. Georgi Petrov naopak zastával názor tzv. permanentnej revolúcie (tátťo metóda bola neskôr aj schálená), aby nedošlo k úplnému vyčerpaniu síl organizátorov povstania. Aby však povstanie malo zmysel, bolo úspešné a zasiahlo väčšiu časť územia muselo byť masové, čo sa však nestalo.

Koncom apríla roku 1903 vypukla ešte jedna udalosť, ktorá sa pričinila o urýchlenie vypuknutia povstania. Skupina mladých ľudí (tzv. gemidžiovia) vykonala atentát v Solúne, s cieľom prinútiť západné krajiny brániť bulharské obyvateľstvo v povstaní. Väčšina z nich však bola zavraždená.

Priebeh povstania[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé boje v povstaní sa začali už 19. augusta 1903 (starý štýl) na sviatok Premenenia Pána. Oficiálny začiatok bol stanovený na 2. augusta 1903. Od začiatku zasiahlo všetky oblasti Macedónska a Odrinska. Po oslobodení mesta Kuševo tu na 10 dní vznikla tzv. Kuševská republika, v ktorej bola ustanovená dočasná vláda utvorená z bulharského, rumunského a gréckeho obyvateľstva.

Začiatok povstaleckých bojov v Bitolskom okrese sa pričinil o pohnutie udalostí aj vo Východnej Trácii. Na základe dohôd uzatvorených v Solúne, ktoré vyhlásili masové povstanie v Strandžanskom okrese sa účastníci na stretnutí (11. - 13. júl 1903) dohodli na vypracovaní plánu postupu a zvolili si hlavný štáb v zložení Michail Gerdžikov, Lazar Madžarov a Stamat Ikonomov. Povstanie v tejto oblasti vypuklo 18. augusta 1903.

Dňa 19. augusta 1903 bola zvrhnutá vláda Osmanskej ríše a oslobodené mestá pri pobreží Čierneho mora. Následne vypuklo niekoľko krvavých bojov medzi oboma armádami, avšak 26 000 bulharské vojská proti ťažko odetým ozbrojeným tureckým nemali šancu. Tureckí vojaci vypálili desiatky dedín a zavraždili asi 6 000 ľudí. Západné krajiny sa snahe Bulharska získať slobodu od Osmanskej ríše otočili chrbtom.

Vláda Osmanskej ríše vyvinula obrovskú silu na to, aby potlačila povstanie. Podľa údajov z roku 1904 v povstaní zahynulo 994 povstalcov a 4 600 nevinných ľudí a ďalších vyše 25 000 občanov emigrovalo z krajiny. 201 dedín bolo vypálených. Všetky tieto čísla dokazujú nespokojnosť obyvateľstva Macedónska a Odrinska a jeho nezmieriteľnosť so situáciou, ktorá vládla na vtedajšom území Bulharska, ktoré postupne strácalo sily a vojakov.

Turecký sultán 6. septembra 1903 vyhlásil, že zastaví krviprelievanie v prípade, ak Veľké Sily prinútia Bulharsko vzdať sa podpory v povstaní. Zodpovednosti sa ujíma sofijská vláda.

Dňa 17. septembra 1903 hlavný povstalecký štáb poslal sofijskej vláde správu, aby vyhlásila Osmanskej ríši vojnu. Pri vývine vtedajšej medzinárodnej situácie však Bulharsko nemá silu ani možnosti pomôcť. Hlavnou príčinou nemohúcnosti krajiny pomôcť bol jeho ekonomický a vojenský vzostup, ktorý sa okrem iného prejavil aj v organizácii VMRO.

Výsledok povstania[upraviť | upraviť zdroj]

Povstanie malo vážne politické dôsledky pre Bulharské kniežatstvo. Nemohlo ho podporiť, pretože sa obávalo plnej medzinárodnej izolácie. Neúspech tejto veľkej oslobodzovacej akcie prinútil cára Ferdinanda I. a vládu uznať, že jediná nádej ako dosiahnuť slobodu a národné zjednotenie bulharského národa, je vo vojne proti Osmanskej ríši.

Chybou povstania bolo, že vypuklo skôr ako bola na neho krajina a jej obyvateľstvo na to pripravené. Masové povstanie vypuklo iba v dvoch okresoch a preto nebolo úspešné.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]