Ilindensko-preobraženské povstanie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Etnické rozdelenie obyvateľstva Balkánskeho polostrova pred vypuknutím povstania.

Ilindensko-preobraženské povstanie z augusta - októbra 1903 (bulh. Илинденско-Преображенско въстание , Ilindensko-Preobražensko vǎstanie; Macedónčina, Ilindensko vostanie; Grécky, Eksegersi tou Ilinden), bola organizovaná revolta proti Osmanskej ríši, ktorú pripravila a uskutočnila Vnútorná macedónsko-adresárska revolučná organizácia[1][2] s podporou Najvyššieho macedónsko-adresárskeho výboru.[3] Názov povstania odkazuje na Ilinden, názov pre Eliášove dni, a na Preobrazhenie, čo znamená Premenenie . Vzbura trvala od začiatku augusta do konca októbra a zahŕňala rozsiahle územie od východného pobrežia Čierneho mora po brehy Ohridského jazera.

Povstanie v regióne Macedónsko zasiahlo väčšinu strednej a juhozápadnej časti Monastiru Vilayet a získalo podporu hlavne od miestnych bulharských roľníkov[4] [5] [6] [7] [8] a do istej miery aj Arománske obyvateľstvo regiónu.[9] Dočasná vláda bola ustanovená v meste Kruševo, kde povstalci 12. augusta vyhlásili Kruševskú republiku, ktorá bola prekročená už po desiatich dňoch.[10] 19. augusta viedlo úzko súvisiace povstanie bulharských roľníkov v Adrianopple Vilayet[11] k oslobodeniu veľkého územia v pohorí Strandža a k vytvoreniu dočasnej vlády vo Vassiliku v Strandžskej republike. To trvalo asi dvadsať dní, kým ich Turci nepotlačili.[10] Povstanie zachvátilo aj vily v Kosove a Soluni.[12]

V čase, keď sa začalo povstanie, mnoho z jeho najsľubnejších potenciálnych vodcov, vrátane Ivan Garvanov a Gotse Delchev, už bolo Osmanmi zatknutých alebo zabitých a úsilie bolo za pár mesiacov zrušené. Pozostalým sa podarilo udržať partizánsku kampaň proti Turkom v nasledujúcich rokoch, ale jej väčším účinkom bolo, že presvedčila európske mocnosti, aby sa pokúsili presvedčiť osmanského sultána, že musí zaujať zmierlivejší postoj k svojim kresťanským subjektom v Európe.

Príprava povstania[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom 20. storočia po vypuknutí Blagoevgradského povstania napätie v Macedónsku citeľne vzrástlo. Vláda Osmanskej ríše sa usiluje o hlbšiu represívnu politiku bulharského obyvateľstva v tejto oblasti, narastajú aj vojenské nálady medzi oboma tábormi. V takejto situácii členovia VMRO uskutočnili v Solúne kongres, ktorého výsledkom bola organizácia povstania v oblasti Macedónska a Odrinska. Zahraničná pobočka VMRO v Sofii sa po dlhých diskusiách nakoniec riež pridala na stranu organizátorov povstania. Goce Delčev však nesúhlasil s urýchleným postupom vojenského pochodu, pretože dobre poznal vtedajšiu situáciu a zastával názor, že bez opätovnej podpory Ruska v tomto konflikte môže Bulharsko utrpieť ďalšiu porážku. Po jeho návšteve Macedónska, kde sa stretol s Damianom Gruevom si však uvedomil, že už neexistuje cesta naspäť a povstaniu sa nedá predísť. Goce Delčev sa teda podriadil všeobecnej mienke bulharského národa. Večer pred vypuknutím povstania 1. augusta 1903 bol zavraždený.

Organizácia povstania však mala jednu chybu. Nebola totiž jednotná v organizácii metód revolučného boja. Goce Delčev chcel, aby organizácia povstania nezasiahla bulharské obyvateľstvo a sústredila sa na turecké vojenské a cestné objekty. Georgi Petrov naopak zastával názor tzv. permanentnej revolúcie (tátťo metóda bola neskôr aj schálená), aby nedošlo k úplnému vyčerpaniu síl organizátorov povstania. Aby však povstanie malo zmysel, bolo úspešné a zasiahlo väčšiu časť územia muselo byť masové, čo sa však nestalo.

Koncom apríla roku 1903 vypukla ešte jedna udalosť, ktorá sa pričinila o urýchlenie vypuknutia povstania. Skupina mladých ľudí (tzv. gemidžiovia) vykonala atentát v Solúne, s cieľom prinútiť západné krajiny brániť bulharské obyvateľstvo v povstaní. Väčšina z nich však bola zavraždená.

Priebeh povstania[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé boje v povstaní sa začali už 19. augusta 1903 (starý štýl) na sviatok Premenenia Pána. Oficiálny začiatok bol stanovený na 2. augusta 1903. Od začiatku zasiahlo všetky oblasti Macedónska a Odrinska. Po oslobodení mesta Kuševo tu na 10 dní vznikla tzv. Kuševská republika, v ktorej bola ustanovená dočasná vláda utvorená z bulharského, rumunského a gréckeho obyvateľstva.

Začiatok povstaleckých bojov v Bitolskom okrese sa pričinil o pohnutie udalostí aj vo Východnej Trácii. Na základe dohôd uzatvorených v Solúne, ktoré vyhlásili masové povstanie v Strandžanskom okrese sa účastníci na stretnutí (11. - 13. júl 1903) dohodli na vypracovaní plánu postupu a zvolili si hlavný štáb v zložení Michail Gerdžikov, Lazar Madžarov a Stamat Ikonomov. Povstanie v tejto oblasti vypuklo 18. augusta 1903.

Dňa 19. augusta 1903 bola zvrhnutá vláda Osmanskej ríše a oslobodené mestá pri pobreží Čierneho mora. Následne vypuklo niekoľko krvavých bojov medzi oboma armádami, avšak 26 000 bulharské vojská proti ťažko odetým ozbrojeným tureckým nemali šancu. Tureckí vojaci vypálili desiatky dedín a zavraždili asi 6 000 ľudí. Západné krajiny sa snahe Bulharska získať slobodu od Osmanskej ríše otočili chrbtom.

Vláda Osmanskej ríše vyvinula obrovskú silu na to, aby potlačila povstanie. Podľa údajov z roku 1904 v povstaní zahynulo 994 povstalcov a 4 600 nevinných ľudí a ďalších vyše 25 000 občanov emigrovalo z krajiny. 201 dedín bolo vypálených. Všetky tieto čísla dokazujú nespokojnosť obyvateľstva Macedónska a Odrinska a jeho nezmieriteľnosť so situáciou, ktorá vládla na vtedajšom území Bulharska, ktoré postupne strácalo sily a vojakov.

Turecký sultán 6. septembra 1903 vyhlásil, že zastaví krviprelievanie v prípade, ak Veľké Sily prinútia Bulharsko vzdať sa podpory v povstaní. Zodpovednosti sa ujíma sofijská vláda.

Dňa 17. septembra 1903 hlavný povstalecký štáb poslal sofijskej vláde správu, aby vyhlásila Osmanskej ríši vojnu. Pri vývine vtedajšej medzinárodnej situácie však Bulharsko nemá silu ani možnosti pomôcť. Hlavnou príčinou nemohúcnosti krajiny pomôcť bol jeho ekonomický a vojenský vzostup, ktorý sa okrem iného prejavil aj v organizácii VMRO.

Výsledok povstania[upraviť | upraviť zdroj]

Povstanie malo vážne politické dôsledky pre Bulharské kniežatstvo. Nemohlo ho podporiť, pretože sa obávalo plnej medzinárodnej izolácie. Neúspech tejto veľkej oslobodzovacej akcie prinútil cára Ferdinanda I. a vládu uznať, že jediná nádej ako dosiahnuť slobodu a národné zjednotenie bulharského národa, je vo vojne proti Osmanskej ríši.

Chybou povstania bolo, že vypuklo skôr ako bola na neho krajina a jej obyvateľstvo na to pripravené. Masové povstanie vypuklo iba v dvoch okresoch a preto nebolo úspešné.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ J. D. B. (1911). „Macedónsko (bulharské povstanie z roku 1903)“. Encyclopaedia Britannica; Slovník umenia, vied, literatúry a všeobecných informácií. XVII (LORD CHAMBERLAIN do MECKLENBURGU) (11. vyd.). Cambridge, Anglicko: Na University Press. p. 221. Získané 18. júla 2018 - prostredníctvom internetového archívu.
  2. ↑ Založenie balkánskych národných štátov, 1804–1920, C. & B. Jelavich, 1977, s. 211–212
  3. ↑ Victor. Roudometof, macedónska otázka od konfliktu po spoluprácu? in Constantine Panos Danopoulos, Dhirendra K. Vajpeyi, Amir Bar-Or as ed., Civil-military Relations, Nation Building, and National Identity: Comparative Perspectives, Greenwood Publishing Group, 2004, ISBN 0275979237, s. 216.
  4. ↑ „Avšak na rozdiel od dojmu výskumníkov, ktorí sa domnievajú, že vnútorná organizácia sa hlási k„ macedónskemu národnému povedomiu “, miestni revolucionári vyhlásili svoje presvedčenie, že„ väčšina “kresťanskej populácie Macedónska je„ bulharská. “Jednoznačne odmietli možné obvinenia toho, čo nazývajú „národný separatizmus“ vo vzťahu k Bulharom, a dokonca to považujú za „nemorálne.“ Aj keď deklarovali rovnaký prístup ku všetkým „macedónskym obyvateľom“. -Nacionalizmus (1878–1912), v dokumente „My, ľudia: politika národnej zvláštnosti v juhovýchodnej Európe“ s Miškovou Dianou v redakcii, Central European University Press, 2009, ISBN 9639776289, s. 107-137.
  5. ↑ Zdá sa, že politickí a vojenskí vodcovia Macedónskych Slovanov na prelome storočí nepočuli volanie po samostatnej macedónskej národnej identite; naďalej sa identifikovali v národnom zmysle slova skôr ako Bulhari ako Macedónci. [...] (Zdá sa, že nikdy nepochybovali o „prevažne bulharskom charaktere obyvateľstva Macedónska“. „Macedónsky konflikt: etnický nacionalizmus v nadnárodnom svete“, Princeton University Press, Danforth, Loring M. 1997, ISBN 0691043566, s. 64.
  6. ↑ „Posledný z významných vodcov povstania - pani Gruevová, zomrel 23. decembra 1906 v boji s tureckými vojakmi. Turecká tlač ho označila za najväčšieho vodcu bulharského revolučného výboru. Francúz, Rakúšan, Rus, Američan a Brit konzuli a veľvyslanci informovali svoje vlády o príprave a rozdrvení Ilindenského povstania a označili to za bulharskú udalosť. Samotní Turci označili povstanie za bulharské sprisahanie. ““ Chris Kostov, Napadnutá etnická identita: Prípad macedónskych prisťahovalcov v Toronte, 1900-1996, zväzok 7 nacionalizmov po celom svete, Peter Lang, 2010, ISBN 3034301960, s. 87-88.
  7. ↑ Moderná macedónska historiografická rovnica požiadaviek IMRO na autonómiu so samostatnou a zreteľnou národnou identitou nemusí s historickým záznamom nevyhnutne súvisieť. Celkom zjavným problémom je samotný názov organizácie, ktorá okrem Macedónska zahŕňala aj Tráciu. Trácia, ktorej obyvateľstvo si moderný macedónsky nacionalizmus nikdy nevyžiadal ... Existuje navyše nemenej komplikovaná otázka toho, čo autonómia znamenala pre ľudí, ktorí sa k nej hlásili vo svojich spisoch. Podľa Hrista Tatarcheva ich požiadavka na autonómiu nebola motivovaná viazanosťou na macedónsku národnú identitu, ale z obavy, že by explicitný program zjednotenia s Bulharskom vyprovokoval ďalšie malé balkánske národy a veľmoci. Inými slovami, macedónsku autonómiu možno považovať za taktické odklonenie alebo ako „plán B“ zjednotenia Bulharska. İpek Yosmaoğlu, Blood Ties: Religion, Violence and the Politics of Nationhood in Ottoman Macedonia, 1878–1908, Cornell University Press, 2013, ISBN 0801469791, s. 15-16.
  8. ↑ „Adrianopolitická“ časť názvu organizácie naznačuje, že jej program sa netýkal iba Macedónska, ale aj Trácie - regiónu, ktorého bulharské obyvateľstvo si v súčasnosti v žiadnom prípade neprivlastňujú macedónski nacionalisti. Ako ukazuje pôvodný názov organizácie („Bulharské macedónsko-adresárske revolučné výbory“), mala táto organizácia v skutočnosti bulharský národný charakter: revolučnými vodcami boli často učitelia bulharských škôl v Macedónsku. To bol prípad zakladateľov organizácie ... Ich organizácia bola v miestnom kontexte populárno vnímaná ako „bulharský výbor (y). Tchavdar Marinov, slávne Macedónsko, krajina Alexandra: macedónska identita na križovatke gréckych, bulharských and Serbian nacionalism in Entangled Histories of the Balkans - Volume One: National Ideologies and Language Policies with Roumen Daskalov and Tchavdar Marinov as ed., BRILL, 2013, ISBN 900425076X, s. 273-330.
  9. ↑ Autonómia pre Macedónsko a vilayet Adrianople (južná Trácia) sa stali kľúčovou požiadavkou pre generáciu slovanských aktivistov. V októbri 1893 skupina z nich založila bulharský macedónsko-Adrianopolitický revolučný výbor v Salonici ... Zapojila sa do vytvorenia siete tajných výborov a ozbrojených partizánov v obidvoch regiónoch, ako aj v Bulharsku, kde neustále rastie a politicky sídlila vplyvná macedónska a trácka diaspóra. Aktivisti IMARO, silne ovplyvnení myšlienkami raného socializmu a anarchizmu, považovali budúce autonómne Macedónsko za nadnárodné občianske spoločenstvo a nesnažili sa o sebaurčenie macedónskych Slovanov ako samostatného etnika. Macedónsky (a tiež Adrianopolitan) bol preto zastrešujúcim výrazom pre Bulharov, Turkov, Grékov, Vlachov (Arománcov), Albáncov, Srbov, Židov atď. Aj keď túto správu prijali mnohí Vlachovci aj niektorí patriarchistickí Slovania, nedokázala zapôsobiť na iné skupiny, pre ktoré IMARO zostal bulharským výborom. ““ Historický slovník Macedónskej republiky, Historické slovníky Európy, Dimitar Bechev, Scarecrow Press, 2009, ISBN 0810862956, Úvod.
  10. ↑ a b Khadziev, Georgi (1992), Dole se sultánem, Ať žije balkánská federace !, stiahnuté z 3. septembra 2007 Výňatok z knihy „Národné oslobodenie a liberálny federalizmus“ (Natsionalnoto osvobozhdeniye i bezvlastniyat federalizum), preložil Will Firth.
  11. ↑ Región Adrianople sa stal jedným z najžiadanejších irredentas Bulharov, druhý za Macedónskom. Na konci 19. storočia predstavovala celková populácia v regióne Adrianople takmer milión ľudí, z ktorých takmer jednu tretinu tvorili Bulhari ... Bulharské národné oslobodzovacie hnutie sa začalo rozvíjať bezprostredne po roku 1878 v úzkej spolupráci s Ruskom. národnooslobodzovacie hnutie v Macedónsku a organizovaný charakter nadobudlo po vytvorení Internej macedónsko-Adrianopolitickej revolučnej organizácie (IMARO) v roku 1893. Spoliehalo sa hlavne na utečencov z regiónu Adrianople, ktorí žili v Bulharsku, ale existovala aj interná „organizácia. Jej činnosť vyvrcholila povstaním Preobrazenie (Premenenie Pána), ktoré vypuklo dva týždne po Ilindenskom povstaní, 6. - 19. augusta 1903. Raymond Detrez, Historický slovník Bulharska, Historické slovníky Európy, č. 46, Scarecrow Press, 2006, ISBN 0810849011, s. 3.
  12. ↑ Nadine Lange-Akhund, Macedónska otázka, 1893-1908, zo Západných zdrojov, Východoeurópske monografie, 1998; ISBN 0880333839, s. 125.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ilindensko-preobraženské_povstanie&oldid=7342885“