Jiří Dienstbier (1969)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Jiří Dienstbier
EPP Summit október 2010
EPP Summit október 2010
Senátor
Momentálne v úrade
od 26. marec 2011
Predchodca Jiří Dienstbier (1937)
Bývalý Poslanec Federálného shromažděnia
V úrade
júl 19904. jún 1992
Bývalý Poslanec Parlamentu české republiky
V úrade
25. marec 201126. marec 2011
Predchodca Martin Pecina
Nástupca Miroslav Svoboda
Osobné informácie
Narodenie 27. máj 1969 (45 rokov)
Washington D.C., Spojené štáty americké
Politická strana Česká strana sociálnodemokratická
Alma mater Právnická fakulta, Univerzita Karlova
Profesia advokát
Partner Jaroslava Tomášová
Deti Jiří
Pozri aj Politický portál

Jiří Dienstbier mladší (* 27. máj 1969, Washington D.C.) je súčasný český politik, senátor, podpredseda Českej sociálnodemokratickej strany a tieňový minister spravodlivosti.[1] V doplňujúcich voľbách do Senátu v obvode Kladno v marci 2011 zvíťazil a získal mandát senátora, ktorý sa uvoľnil po smrti jeho otca.

Jiří Dienstbier bol oficiálnym kandidátom Českej strany sociálno demokratickej v prvej priamej prezidentskej voľbe v Českej republike (2013).

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Politika vstúpila do jeho života pomerne skoro. Jeho otcom bol český disident a politik Jiří Dienstbier. Vyrastal v domácnosti s matkou, ktorá tiež bola bojovníčkou za ľudské práva a signatárkou Charty 77.[2] Kvôli ostrakizácii rodičov, ktorá v českých krajinách postihla väčšinu „chartistov“, mal výrazne obmedzený prístup k vzdelaniu. Po nástupe Michaila Gorbačova v roku 1985 a následnom zmiernení pomerov však smel študovať na Strednej priemyselnej škole strojníckej v Prahe na Betlémskej ulici. Otvorila sa mu tak aspoň teoretická možnosť štúdia na vysokej škole. Po ďalšom uvoľnení spoločenskej situácie študoval ekonómiu strojníctva na pražskej ČVUT. Počas nežnej revolúcii sa pre neho stala prioritou idea právneho štátu a dostal sa na právnickú fakultu Karlovej univerzity, ktorú absolvoval v roku 1996. Po štúdiách nastúpil do advokátskej kancelárie Mariána Čalfu. V roku 1998 úspešne absolvoval advokátsku skúšku pred Advokátskou komorou.

V nasledujúcom roku praxoval na stáži vo washingtonskej advokátskej kancelárii Hamburger, Weinschek, Molnár, Fischer.

Má partnerku Jaroslavu, s ktorou vychovali teraz už dospelého syna Jiřího.

Politika[upraviť | upraviť zdroj]

Keď mal osem rokov, obidvaja jeho rodičia i starí rodičia podpísali Chartu 77. Počas štvrtého ročníka na základnej škole bol jeho otec odsúdený na 3 roky väzenia ako politický väzeň. V priebehu 80-tych rokov bol neustále konfrontovaný s tlakom režimu na celú jeho rodinu, no v prostredí disidentského „ghetta“ sa zoznamoval s mnohými súvislosťami občianskeho života. Počas vysokoškolského štúdia prechádzali tieto skúsenosti a motivácia do aktívnej účasti na občianskom živote. Spolu s ďalšími potomkami disidentov (Marek Benda, Jan Dus, Jan Vidím) založili študentské hnutie STUHA, ktoré malo výrazný vplyv na profil opozičného študentského prostredia v Prahe na jeseň roku 1989. Patril k popredným organizátorom tzv. Sprievodu z Albertova 17. novembra, významnej verejnej manifestácie, ktorá sa stala počiatkom nežnej revolúcie.

Poslanec FS ČSR[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1990 bol prvýkrát zvolený za poslanca do Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia ČSFR ako kandidát Občianskeho fóra, kam bol delegovaný „Českomoravským študentským parlamentom“, ako jeden z popredných študentských vodcov. Bol aktívny v bezpečnostnom výbore.

Komunálna politika – poslanec[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 1994 – 1998 a 2006 – 2010 bol poslancom mestského obvodu Praha 2. Od roku 1997 je členom ČSSD.

Senátor PČR[upraviť | upraviť zdroj]

Po smrti jeho otca v roku 2011 sa uvoľnil mandát senátora pre obvod Kladno. Kandidoval v doplňujúcich voľbách a so ziskom 65% hlasov zvíťazil.

Tieňový minister spravodlivosti[upraviť | upraviť zdroj]

Od júla 2010 je tieňovým ministrom spravodlivosti,, za opozíciu sa vyjadruje k dôležitým otázkam rezortu.

Prezidentská kandidatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Na začiatku roku 2012 prišiel Jiří Havel, neskôr zosnulý ekonóm, s nápadom navrhnúť Jiřího Dienstbiera za kandidáta pre nadchádzajúce prvé priame prezidentské voľby v Českej republike. 19. mája získal oficiálnu podporu strany. Okrem ČSSD je podporovaný aj viacerými nezávislými iniciatívami.

V prieskumoch verejnej mienky sa doposiaľ umiestňuje na treťom mieste. Vo všeobecných prieskumoch je dlhodobo najpopulárnejším politikom v ČR.[3][4]

Súkromný život[upraviť | upraviť zdroj]

Zo svojich záujmov uvádza futbal, čítanie, staviteľské pamätihodnosti. Od detstva hrával futbal v Bohemians Praha, ktorým stále fandí. V 80. rokoch bol zanieteným včelárom.

Rozpráva plynulo po anglicky, dohovorí sa aj francúzsky a rusky (štátna skúška).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Ministři a ministryně stínové vlády [online]. ČSSD, [cit. 2012-09-30]. Dostupné online. (po česky)
  2. Charta 77 [online]. [Cit. 2012-09-30]. Dostupné online.
  3. Politici s nejvyšším podílem příznivých hodnocení v březnu 2012 [online]. STEM, 12.4.2012, [cit. 2012-09-30]. Dostupné online. (po česky)
  4. Politici s nejvyšším podílem příznivých hodnocení v květnu 2012 [online]. STEM, 29.5.2012, [cit. 2012-09-30]. Dostupné online. (po česky)

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • KUSÝ Miroslav: Charta 77 a Ľudské práva,. Bratislava 2007
  • BENDA, M., KLÍMA, M. , DOBROVSKÝ, P., PAJEROVÁ M]., PÁNEK Š.: Studenti psali revoluci. Praha, Univerzum 1990. ISBN 80-85207-02-8.
  • PREČAN Vilém: Charta 77 : 1977-1989 : od morální k demokratické revoluci : dokumentace. Scheinfeld : Čs. středisko nezávislé literatury ; Praha : Ústav pro soudobé dějiny ČSAV ; Bratislava : Archa, 1990. ISBN 80-900422-1-X
  • ASH Timothy Garton: Rok zázraků, Svědectví o revoluci roku 1989 ve Varšavě, Budapešti, Berlíně a Praze. Litomyšl, Praha, Paseka 2009. s 64. ISBN 978-80-7432-009-5
  • ŠÍCHA Jan: Politika není kšeft : rozhovor s Jiřím Dienstbierem. Praha : Masarykova demokratická akademie, 2012. ISBN 978-80-87348-10-9
  • HANZEL Vladimír: Zrychlený tep dějin. Praha, Galén 2006 ISBN 8072624261
  • MIKOLÁŠ Robert: Jiří Dienstbier - Žít naplno. Praha (Lidové noviny) 2012
  • GRUNTORÁD Jiří (eds.), UHL Petr: Informace o Chartě 77 1978-1990. Brno Doplněk 1998. ISBN 80-7239-006-6. s. 175,
  • HUSÁK Gustáv+ red. RP: Ztroskotanci a samozvanci. Praha, Rudé právo 1977
  • FROLCOVÁ Jana: Proměny role a mediálního obrazu Jiřího Dienstbiera ml.: Brno, Masarykova univerzita, Fakulta sociálních studií MU, diplomní práce 2012.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]