Meno (prvé meno)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Meno alebo rodné meno je zaužívaný názov pre nededenú časť mena osoby. Používa sa na rozlíšenie členov skupiny, väčšinou rodiny, ktorí majú spoločné rodinné meno nazývané priezvisko. V súčasnom slovenskom práve sa nazýva "meno". Krstné meno môže byť synonymum pre meno alebo (najmä pôvodne) v užšom zmysle len meno prijímané pri krste.

Konvencie pomenovania osôb sa líšia v závislosti od kultúrneho okruhu a menili sa aj v histórii.

Funkcia[upraviť | upraviť zdroj]

Meno slúži na rozlíšenie jednotlivých členov rodiny so spoločným priezviskom. Býva zvykom nazvať syna po otcovi a dcéru po matke. Potom na sa rozlíšenie používajú prívlasty mladší/mladšia, starší/staršia, junior, senior, malý/á, veľký/á (napr. malý Janko, veľký Jano/malá Katka, veľká Kata). Miesto veľký/á sa niekedy zvykne použiť aj starý/á.

Človek môže mať viac mien, aj keď na Slovensku to nie je až taký bežný jav. Človek s dvoma menami býva oslovovaný iba jedným z mien.

Výber mena[upraviť | upraviť zdroj]

Meno spravidla vyberajú pre dieťa rodičia. Rodičia kladú na meno viacero požiadaviek, ktoré musí spĺňať, no v prvom rade sa im musí páčiť. Rodičia pri tom používajú viaceré stratégie bez toho, aby si ich uvedomovali. V minulosti, keď sa dieťa narodilo, dostalo také meno, aké pripadlo na ten deň, hovorilo sa, že si meno „prinieslo“ samé. Dnes rodičia pri výbere mena prelistujú aspoň stokrát menný kalendár a v prvom kole vylúčia „nepoužiteľné “ alebo zastarané mená typu: „Pankrác, Servác, Bonifác“. Pravdou je, že mená dnes veľmi podliehajú módnym trendom. Rovnako sa dá na nich pozorovať aj fenomén globalizácie, keď sa v rôznych krajinách, v tom istom časovom období, uprednostňujú rovnaké mená, napriek tomu, že nevychádzajú z národnej tradície.

Novorodencom, ktorých obaja rodičia sú slovenskej národnosti a sú slovenskými štátnymi príslušníkmi, môže byť do matriky zapísané len úradne povolené meno (t. j. uvedené v zozname mien v publikácii Meno pre naše dieťa od autorov Milana Majtana a Mateja Považaja). Cudzím štátnym príslušnikom a občanom inej národnosti ako slovenskej je možné povoliť zápis mena pochádzajúceho z daného štátu, ktorého je občan štátnym občanom, ale v prípade, že toto meno nie je v zozname povolených mien, musí občan doložiť potvrdenie zastupiteľského úradu danej krajiny o gramatickej správnosti daného mena.

Stratégie pri výbere mena[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Populárnosť mena
    Výber mena sa viaže na módne novinky, obľúbenosť a ich častý výskyt v istom období. V súčasnosti je to u nás napr. mužské meno Samuel.
  2. Klasické meno
    Je meno, ktorým nemôžete nič pokaziť. Majú v sebe istý neutrálny podtón. V európskych krajinách sú to tradičné mená, ktoré existujú po celé stáročia, napr. Anna, Ján.
  3. Extravagantné mená
    Rodičia chcú nimi podčiarknuť individualitu svojho dieťaťa, zdôrazniť, že je jedinečné, že sa len tak ľahko nenájde dieťa, ktoré by mu bolo podobné, napr. Mineta. Často sú to novotvary.
  4. Pôvod mena
    Tieto mená nám vedia napovedať, z ktorej krajiny človek pochádza (napr. Juan je zo Španielska, David je z Izraela, Ute je z Nemecka, Attila je z [Turecka, vo význame otec zeme Ata - otec, il-zem, alebo historický názov rieky Volgy - ETEL = Atil, predznamenáva, že niekde blízko sa narodil tento hunský bojovník, v gótskom jazyku Atta = otec ] a pod.).
  5. Význam mena
    Niektorí rodičia volia meno podľa toho čo vyjadruje, akú zahŕňa v sebe vlastnosť, napr. rôzne biblické mená ako Jakub znamená druhorodený, Anna znamená milostná, milá alebo iné napr. Félix - šťastný.
    V tomto prípade sa vraví, že meno predurčí povahu dieťaťa.
  6. Patrón
    Voľba mena podľa toho, kto má byť dieťaťu ochrancom, vzorom alebo podľa niekoho, kto rodičom pomohol v ťažkej situácii, napr. Gérard – pri komplikovanom tehotenstve.
  7. Po slávnych osobnostiach
    Tieto mená nosili ľudia, ktorí sa stali niečím výnimoční, ovplyvnili dejiny. Často sú to kráľovské, dalo by sa povedať „vznešené“ mená. Rodičia týchto detí túžia, aby dosiahli v živote podobne veľké úspechy, napr. Rudolf, Diana.
  8. Rodinné tradície
    Vplyv rodiny na výber mena nie je vôbec zanedbateľný faktor. Nezriedka sa v rodine traduje isté meno, zdedené už po prapradedkovi alebo chlapčenské meno po otcovi či meno po zosnulom blízkom príbuznom. Na druhej strane sa prihliada aj nato, aby sa neobjavili také mená, ktoré už v rodine sú.
  9. Variabilita mena
    Možnosti, ktoré meno ponúka, ako sa dá meniť, pozmeniť, prikrášliť, zjemniť alebo naopak pritvrdiť (vhodnosť pre detský aj dospelý vek), aké má meno domáce podoby, napr. Juraj, Jurko, Juro, Ďuro, Jurinko, Ďurinko, Ďuriak. Ako rodičia rozmýšľame nad tým, ako ho budú volať deti v škole, priatelia, či nezmenia meno na hanlivé, napr. Dorota na Dora, vyslovené s istým pohŕdavým alebo hanlivým podtónom.
  10. Oživovanie starších mien
    Jedným z moderných trendov je návrat starších mien, často legendárnych, napr. Kristián, Artuš.
  11. Zvukomaľba
    Aj keď meno už spĺňa všetky kritéria, nemusí sa hodiť k priezvisku, je pridlhé alebo prikrátke, obsahuje v spojení s druhým menom veľakrát „r“ alebo „šušľavé hlásky“, napr. Tomáš Baláž, Ivana Vananická.

Mnohí ľudia nie sú so svojím menom spokojní, radi by si vybrali iné, vedia k nemu celý život pociťovať odpor, vadí im ako ho druhí vyslovujú. Meno je dôležitá súčasť osoby, našťastie nie tá najdôležitejšia! Každopádne, jeho výber musíme zvážiť.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]