Muchotrávka zelená

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Muchotrávka zelená
Muchotrávka zelená
Vedecká klasifikácia
Doména Eukaryoty
Ríša (regnum) Huby Fungi, Eumycota
Oddelenie Bazídiové huby, bazídiomycéty Basidiomycotina
Trieda (classis) Rúchovky Hymenomycetes
Podtrieda (subclassis) Celistvookrajové huby, holobazídiomycéty Holobasidiomycetidae
Rad (ordo) Pečiarkotvaré Agaricales
Čeľaď (familia) Muchotrávkovité Amanitaceae
Rod (genus) Muchotrávka Amanita
Druh (species) Muchotrávka zelená
Amanita phalloides
Vedecký názov
Amanita phalloides
Fries, 1821
Gatunek trujący.svg

Muchotrávka zelená alebo muchotrávka hľuznatá (lat. Amanita phalloides) sa považuje za najjedovatejšiu a najnebezpečnejšiu hubu Európy a Severnej Ameriky. Nielenže je prudko jedovatá, ale navyše sa prvé príznaky otravy objavujú až v okamihu, keď je jed vstrebaný v organizme a sú už ťažko zasiahnuté dôležité orgány (najmä pečeň). Neskúsení hubári si ju často pletú so šampiňónmi a inými druhmi jedlých húb.

Synonymá[upraviť | upraviť zdroj]

  • Agaricus phalloides Vaillant ex Fries 1821
  • Amanita viridis Persoon, 1797 – muchotrávka zelená
  • Amanitina phalloides (Vaillant ex Fries, 1821) E.-J. Gilbert, 1941
  • Fungus phalloides Vaillant

Poddruhy[upraviť | upraviť zdroj]

  • Amanita phalloides var. alba (Vittadini) E.-J. Gilbert – muchotrávka biela
  • Amanita phalloides var. umbrina (Ferry) Maire

Vzhľad[upraviť | upraviť zdroj]

Klobúk je bieložltý, žltozelený až zelenohnedý, najprv takmer zvoncovito klenutý, potom plocho klenutý až napokon plocho rozložený. Hlúbik, dužnina aj lupene sú belavé (šampiňóny majú lupene svetlé až tmavo hnedé). Hlúbik (noha) je hrubý, takmer valcovitý, hore trochu stenčený, vyrastá z tzv. vajíčka (cípovito roztrhaná pošva niekedy nazývaná kalich smrti, u šampiňónov chýba) a vo svojej hornej časti má biely prstenec. Výtrusy sú mierne elipsovité s rozmermi 8 – 10 × 7 – 8 μm. Amanita phalloides var. alba je čisto biela.

Výskyt[upraviť | upraviť zdroj]

Muchotrávka zelená preferuje najmä teplejšie oblasti mierneho pásma. Na severnej pologuli rastie predovšetkým v listnatých lesoch od júla do jesene. Doprevádza predovšetkým duby, ale taktiež hraby a buky. Vzácnejšie sa dá nájsť aj v borovicových lesoch.

Rozšírenie[upraviť | upraviť zdroj]

Varovanie pred muchotrávkou zelenou pri hlavnom meste Austrálie, Canberre.

Oblasť prirodzeného výskytu zahŕňa celý mierny pás Európy a Ázie. Dovlečená však bola (so sadenicami stromčekov) aj do Severnej Ameriky a Austrálie. V Severnej Amerike bola zistený výskyt v oblasti San Francisca na západnom pobreží Spojených štátov amerických a na východnom pobreží v okolí New Yorku a Newarku. Podobne bol nahlásený aj výskyt v Austrálii v okolí Canberry a Melbourne.

Jedovatosť a otravy[upraviť | upraviť zdroj]

Celá plodnica obsahuje zmes peptidických jedov, ktoré sa delia na dve hlavné skupiny :

Falotoxíny[upraviť | upraviť zdroj]

Amatoxíny[upraviť | upraviť zdroj]

Sto gramov surovej muchotrávky zelenej obsahuje priemerne 10 mg faloidínu, 8 mg α-amanitínu a 5 mg β-amanitínu. Ukazuje sa, že z hľadiska toxikologického sú významnejšie amatoxíny, vzhľadom na to, že falotoxíny sa buď odbúrajú v tráviacom trakte pôsobením žalúdočnej kyseliny alebo sa vôbec nevstrebú do krvi. K smrteľnej otrave zdravého dospelého človeka s hmotnosťou okolo 60 kg stačí zhruba 50 g huby v surovom stave, pričom jedna plodnica váži v priemere 30 až 40 gramov (niektorá literatúra uvádza aj podstatne nižšie dávky, pokiaľ vychádzame z hodnoty LD50 = 0,1 mg/kg na osobu pri všetkých typoch amanitínu, vychádza na otravu s päťdesiatpercentnou pravdepodobnosťou smrteľného požitia 0,75 g surovej huby na kilogram živej váhy človeka).

Tieto toxíny sa rýchlo absorbujú z tráviaceho traktu. Počiatočné príznaky sa však prejavia až po poškodení väčšieho počtu pečeňových buniek (hepatocytov), približne 8 až 48 hodín po požití. V tejto fáze má postihnutý celkové ťažkosti, pociťuje únavu, žalúdočnú nevoľnosť, závraty, bolesti hlavy, pocity chladu až mrazenia. Nevoľnosť sa potom stupňuje, nastupujú bolesti žalúdka sprevádzané silným dávením a vodovými hnačkami, čo vedie k dehydratácii organizmu až obehovému zlyhaniu, čo býva hlavne u detí bezprostrednou príčinou smrti. Pokiaľ pacient túto fázu prežije, dôjde (zvyčajne štvrtý deň otravy) k zdanlivému zlepšeniu, pretože sa skončí zvracanie aj hnačky. V druhej fáze dochádza k zlyhaniu pečene a prípadne aj obličiek. V prípade silnej otravy prestane pracovať pečeň úplne a nastupuje celková apatia prechádzajúca do bezvedomia. Prejavuje sa tachykardiou, poklesom krvného tlaku a rozšírením očných zreníc. Smrť nastáva v týchto prípadoch obvykle na 4. až 12. deň otravy. Otrava je smrteľná v 40 až 50 % prípadov. Toxíny muchotrávky zelenej môžu dokonca poškodiť aj plod tehotnej ženy. Vylučujú sa do materského mlieka, prestupujú placentárnou bariérou, takže môžu usmrtiť plod.

Liečba[upraviť | upraviť zdroj]

Úspešnosť liečby a nádej postihnutého na prežitie je závislá od množstva požitej muchotrávky a včasnosti lekárskeho zásahu. Nutný je okamžitý prevoz do nemocnice a opakovaný výplach tráviacej trubice, aby sa maximalizovalo obmedzenie vstrebania toxínov, podávajú sa obrovské dávky penicilínu G (cca milión jednotiek na kg telesnej hmotnosti), ktorý vytláča amanitín z väzby na sérový albumín a lieky chrániace pečeň (obvykle sylamarín v dávke 20 g na kg telesnej hmotnosti na deň, spravidla v 4 samostatných infúziách). Pri skorom zachytení otravy je možné odstrániť toxíny z krvi a existuje nádej na plné vyliečenie. Pokiaľ však dôjde k plnému rozvinutiu ťažkej otravy, končí pacient vo väčšine prípadov minimálne s ťažkými doživotnými následkami, ako je trvalé poškodenie pečene alebo obličiek. Liečba otravy muchotrávkou zelenou je veľmi nákladná, vyjde aj na viac ako 8 000 €.

Najčastejšie zámeny[upraviť | upraviť zdroj]

Mladá a stará plodnica muchotrávky zelenej. Od číroviek a plávok sa odlišuje tým, že majú prsteň a pošvu. Od pečiarok ich rozoznáme vďaka bielym lupeňom.

Prisťahovalci či návštevnici z Ázie si môžu spliesť muchotrávku zelenú s ázijským druhom Volvariella volvacea, ktorý sa jej veľmi podobá (v raných štádiách sa môžu dopustiť zámeny aj skúsení odborníci). Tieto zámeny sú údajne najčastejšou príčinou smrteľných otráv hubami v Spojených štátoch amerických. Je ale potrebné poznamenať, že Volvariella volvacea v Európe ani Severnej Amerike voľne nerastie.

V juhoeurópskych krajinách môže dôjsť k zámene vajíčok muchotrávky zelenej s vajíčkami vysoko cenenej muchotrávky cisárskej, (Amanita caesarea). Tá sa veľmi vzácne vyskytuje aj na Slovensku v teplých oblastiach Južného Slovenska a Košickej kotline, je však prísne chránená. Pokuta za jedinú plodnicu sa pohybuje okolo 150€.

Otravy slávnych[upraviť | upraviť zdroj]

  • jedlom pravdepodobne pripraveným z muchotrávky zelenej mohol byť zámerne otrávený rímsky cisár Claudius
  • na následky otravy muchotrávkou zelenou zomrel pápež Klement VII.
  • otrava muchotrávkou zelenou postihla celú rodinu väzneného Jana Zahradníčka, dve jeho dcéry na ňu zomreli

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Rudolf Veselý, František Kotlaba, Zdeněk Pouzar: Přehled československých hub (s. 238). Academia, Praha 1972.
  • Josef Erhart, Marie Erhartová, Antonín Příhoda: Houby ve fotografii (s. 98). Státní zemědělské nakladatelství, Praha 1977.
  • Jiří Kubička, Josef Erhart, Marie Erhartová: Jedovaté houby (s. 58). Avicenum, Praha 1980.
  • Aurel Dermek: Atlas našich húb (s. 240). Obzor, Bratislava 1979.
  • Miroslav Smotlacha: Atlas tržních a jedovatých hub (s. 196 – 197). Ilustroval Jiří Malý. Státní zemědělské nakladatelství, Praha 1983. (1. vyd.; 2. vyd.: 1986, 3. uprav. vyd.: 1989)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]