Obliehanie Eretrie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Obliehanie Eretrie
Súčasť Grécko-perzských vojen
Map Greco-Persian Wars-en.svg
Mapa zobrazujúca inváziu Peržanov v roku 490 pred Kr.
Dátum 490 pred Kr.
Miesto Eretria, Eubója
Výsledok presvedčivé víťazstvo Peržanov
Protivníci
Eretria Staroperzská ríša
Velitelia
neznámy Datis, Artafernes
Sila
8 000 mužov, 40 lodí 20 – 60 000 mužov, 600 lodí
Straty
ťažké neznáme
Zoznam bitiek pred rokom 601
Grécko-perzské vojny
Prvé obliehanie NaxosuObliehanie SardisuEfezosLadéDruhé obliehanie NaxosuObliehanie EretrieMaratónTermopylyArtemisionSalamínaPlatajeMykaléEurymedonCyprus

Obliehanie Eretrie v roku 490 pred Kr. bol vojenský konflikt medzi perzskou armádou pod velením Datisa a Artaferna a obyvateľmi gréckeho mesta Eretria. Obliehanie bolo súčasťou Grécko-perzských vojen.

Počas Iónskeho povstania poslali Eretrijčania a Aténčania na jeho podporu lode a vojakov. Povstanie však neuspelo a perzský kráľ Dareios I. sa rozhodol týmto mestám pomstiť. Vyslal loďstvo v počte 600 lodí pod velením Datisa a Artaferna, aby na ne zaútočilo a podmanilo si ich. Na ceste na Eretriu Peržania obsadili súostrovie Kyklady. Samotná Eretria vydržala obliehanie len 6 dní, potom bola zradená časťou svojich obyvateľov. Mesto bolo vyplienené a obyvatelia vzatí do otroctva.

Perzské loďstvo sa následne pokúsilo zaútočiť na Atény, no bolo porazené v Bitke pri Maratóne. Zajatých obyvateľov Eretrie odviezla ustupujúca armáda do Perzie; boli privedení pred Dareia, ktorý ich vyslal osídliť mesto v Baktrii.

Predohra[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 500 pred Kr. sa Perzská ríša – s pomocou Iónskych Grékov pod vedením Aristagora a časti Naxoských exulantov – pokúsila obsadiť ostrov Naxos.[1] Útok však zlyhal, pretože obyvatelia Naxosu boli dopredu varovaní perzským admirálom Megabatom, ktorý sa predtým s Aristagorom pohádal.[2] Neúspech prirodzene dopadol na Aristagora, ktorý bol jediným vysoko postaveným Grékom v perzskej výprave. Strata priazne perzského dvora ho následne viedla k vyvolaniu revolúcie Iónskych miest proti perzskej nadvláde.[3]

Aby získal pre svoju revoltu podporu, vydal sa Aristagoras na pevninské Grécko. Ako prvú navštívil Spartu, kde však jej kráľ Kleomenes I. odmietol povstanie materiálne podporiť.[4] Následne sa vydal do Atén a Eretrie, ktoré sa mu rozhodli pomôcť dvadsiatimi a piatimi loďami.[5] Eretrijci a Aténčania sa podieľali na Iónskom obliehaní Sardisu, no po opustení mesta bolo Iónske loďstvo porazené v Bitke pri Efeze.[6] Tento debakel následne viedol k stiahnutiu aténskych a eretrijských posíl z Malej Ázie späť domov.[7] V roku 494 pred Kr. boli Ióni na hlavu porazení v Bitke pri Ladé a Aristagoras padol v boji proti Trákom po úteku z Iónie do Trákie.[8]

Prípravy a Kyklady[upraviť | upraviť zdroj]

Triréma: hlavný typ lode, používanej Grékmi a peržanmi

Dareios I. sa chcel Eretrii, Aténam a Naxosu pomstiť za pomoc, ktorú poskytli vzbúreným Iónom. Helénsku kampaň však musel odložiť až do času, kedy sa mu podarilo potlačiť náhlu revoltu v Trákii a Macedónii. V roku 492 pred Kr. Dareios poslal svojho zaťa a zároveň synovca Mardonia na vojenskú výpravu, ktorej cieľom bolo podmaniť si severné Grécko a potom obsadiť Eretriu a Atény. To by poskytlo Peržanom základňu, z ktorej by mohli zaútočiť na Peloponéz. Výprava však skončila katastrofou, keď v búrke pri polostrove Atos prišla o väčšinu svojich lodí.[9] Armáda pod Mardoniovým vedením zvládla podmaniť si Trákiu a z Makedónie urobiť vazalský štát Perzskej ríše. Trácka kampaň však bola finančne náročná a Mardonius sám, hoci zvíťazil, bol ranený v jednom z útokov a tak nútený vrátiť sa späť do Ázie.[10]

Dareios vyslal do Grécka emisárov požadujúcich "zem a vodu", symbol kapitulácie. Väčšina ostrovov sa podriadila, najmä z dôvodu perzskej dominancie na mori. Podobne sa rozhodol i väčší počet mestských štátov na Peloponéze, no v Aténach boli emisári vhodení do jamy. Podobnú "odpoveď" dostali i v Sparte, kde skončili v studni. Tak skončil podľa Herodota Dareiov posledný pokus podmaniť si Grékov diplomatickou cestou.

V roku 490 pred Kr. Dareios dal dohromady flotilu 600 lodí a armádu o sile 20 až 60 000 mužov. Vojaci boli z Levantu, Perzie, Médie, Sýrie, Arménska, Iónie and Cypru. Veliteľmi tejto vojenskej sily boli médsky admirál Datis a Dareiov synovec Artafernes, ktorého otec sponzoroval útok na Naxos pred desiatimi rokmi.[11] Časti loďstva velil Hippias, bývalý Aténsky tyran, ktorý bol v roku 508 pred Kr. zvrhnutý a vyhnaný z mesta. Hippiovi bol – ako odmena za spoluprácu a pomoc poskytnutú Peržanom – sľúbený guvernérsky post nad aténskou oblasťou. Flotila, ktorá pozostávala najmä z fenických a iónskych lodí sa stretla s armádou v Cilícii a odtiaľ sa plavili na Samos.[12] Odtiaľ pokračovali do Ikarie a následne – tentokrát úspešne – zaútočili na Naxos.[13]

Po dobytí Naxosu sa Peržania plavili z ostrova na ostrov, kde robili vojenské odvody pre svoju armádu.[14] Čoskoro dosiahli Eubóju a požadovali vojakov od mesta Carystus.[14] Mesto však podporu Peržanom odmietlo, pretože nechcelo byť zatiahnuté do vojenskej kampane proti svojim susedom – Eretrii a Aténam.[14] Krátke obliehanie však donútilo obyvateľov sa podrobiť a poskytnúť vojakov do rastúcej perzskej armády.[14] Ďalšou "zastávkou" na ceste bola Eretria.

Obliehanie Eretrie[upraviť | upraviť zdroj]

Hoplit bol ťažkou pechotou Grékov a hlavným typom vojaka.

Keď Eretrijci zistili, že k nim mieri perzská flotila, obrátili sa zo žiadosťou o vojakov na Atény.[6] Aténska vláda ochotne poslala 4 000 mužov z Chalkidy, ktorá tiež ležala na ostrove Eubója.[6] Keď však Aténčania predstúpili pred vládcu Eretrie Aeschinea, ten im povedal, aby sa vrátili domov – nechcel aby boli zničení spolu s mestom.[6] Aténčania poslúchli jeho radu, odplavili sa do Oropusu a tak sa zachránili.[15]

Medzitým sa obyvatelia Eretrie rozdelili na 3 skupiny: prvá sa chcela vzdať Peržanom, druhá utiecť do hôr a tretia chcela bojovať.[6] Keď sa Peržania vylodili v oblasti, Eretrijci sa nakoniec rozhodli pre boj.[15] Ich stratégiou bolo brániť hradby; nechceli sa s Peržanmi stretnúť na mori alebo v otvorenom boji.[15] Perzská armáda mesto obkľúčila a zahájila útok. Boj bol zúrivý a obe strany utrpeli ťažké straty.[15] Po šiestich dňoch tvrdých stretov dvaja významní obyvatelia, Euforbus a Filagrus, otvorili dobyvateľom brány mesta.[15] Hneď ako sa Peržania dostali do mesta, začali rabovať a podpaľovať chrámy a svätyne, ako odvetu za vypálenie svätýň v Sardise.[15] Všetci obyvatelia boli vzatí do otroctva, tak ako to prikázal Dareios.[15]

Dozvuky[upraviť | upraviť zdroj]

Deliánsky zväz a Eretria

Peržania zostali v Eretrii šesť ďalších dní.[16] Potom naložili zajatcov na lode a vysadili ich na ostrove Aegilia. Následne sa odplavili k Maratónu v Atike, ako im to poradil Hippias[17] – odtiaľ plánovali útok na Atény. Keď sa Aténčania o ich plánoch dozvedeli, vytiahli so svojou armádou v počte 10 000 mužov a 1 000 platajských spojencov k priamemu stretu s Peržanmi pri Maratóne a v následnej bitke ich porazili.[18] Ustupujúca perzská armáda utiekla na svoje lode, vyzdvihla Eretrijčanov[19] a plavila sa okolo zálivu Sounion v pokuse vylodiť sa v blízkosti Atén skôr, ako sa stihne ich armáda vrátiť do mesta.[18] Keď však dosiahli Faleron, videli ako aténska armáda tiahne späť k mestu, čo ich prinútilo prehodnotiť svoj úmysel a vrátiť sa späť do Malej Ázie.[20]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  • Počty vojakov a lodí – ich skutočný počet je nejasný. Herodotos tvrdí, že Peržania mali 600 trirém a neznámy počet transportných lodí. Staroveké zdroje uvádzajú, že kampane sa zúčastnilo 200 až 600 000 perzských vojakov. Moderné zdroje odhadujú skutočný počet na 20 až 60 000 mužov, 300 trirém a 300 transportných lodí. Alan Lloyd tvrdí, že počet trirém bol 600 a domnieva sa, že armáda mala približne 30 000 vojakov (50 na jednu trirému).
  • Eretria – Eretria bola malé mesto dokonca i na grécke pomery a nemohla postaviť armádu alebo loďstvo porovnateľné s perzským.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Bradford, Ernle (1980): Thermopylae: The Battle For the West. USA: Da Capo Press. ISBN 0-306-81360-2
  • Herodotos, anglický preklad Robin Waterfield, (1998): The Histories. New York: Oxford University Press. ISBN 0-19-282425-2
  • Herodotos (1920): Herodotos, anglický preklad A. D. Godley
  • Lloyd, Alan (2004): Marathon: The Crucial Battle That Created Western Democracy, Souvenir Press, ISBN 0-285-63688-X