Stará islandčina (iné názvy: staroislandčina, archaická islandčina) patrí spolu so starou nórčinou k západnej vetve staroseverského jazyka. Západná a východná vetva sa oddelili zhruba v 8.–9. storočí po Kr. Keďže v tomto jazyku bolo napísané množstvo literatúry, je to najlepšie zdokumentovaný severogermánsky jazyk z tohto obdobia. Stará islandčina je predchodcom modernej islandčiny, ktorá sa hlavne vďaka izolácii krajiny za 1000 rokov vývoja jazyka veľmi od svojho predchodcu nevzdialila.
Stará islandčina vznikla zo západonórskych dialektov, ktorými hovorili vysťahovalci na Island. Tieto dialekty sa v krátkom čase zjednotili do jedného jazyka, takže literatúra, ktorú nám starí Islanďania zanechali, je písaná vo veľkej miere jednotným jazykom. Časovo sa stará islandčina vymedzuje na obdobie medzi rokmi 900–-1350. Do roku 1000, kedy prišlo spolu s christianizáciou aj písmo, existuje len obmedzené množstvo písomných dokladov. Týmito môžu byť vlastné mená, ktoré je možné nájsť u cudzích autorov z tohto obdobia, ďalej slová prevzaté inými jazykmi zo staroseverského jazyka, zachovalo sa niekoľko nápisov v rúnach, ako aj niekoľko nórsko-islandských básní, ktoré boli zaznamenané v písomnej forme neskôr. Literárne obdobie trvalo od roku 1170 až do 1250 a zahŕňa písomnosti z právnickej, náboženskej i duchovnej oblasti. Nemožno vynechať ani eddické zbierky mýtických látok a skaldské básne. Okrem toho bolo napísaných množstvo ság, tieto môžu opisovať buď život prvých Islanďanov, alebo ešte časy pred osídlením Islandu, ďalej sú to rytierske ságy, či už preložené (z latinčiny) alebo pôvodné.
Stará islandčina je jazyk, v ktorom sa skloňuje a časuje.
U podstatných mien sa rozlišujú rod (mužský, ženský a stredný), štyri pády (nominatív, genitív, datív a akuzatív) a číslo (singulár a plurál). Je možné ich rozdeliť do niekoľkých tried podľa kmeňa: a-kmene, ō-kmene, i-kmene, u-kmene, n-kmene a mená príbuzenských vzťahov na -r (napr. faðir) Pri skloňovaní môžeme pozorovať zmenu hlások, zvyčajne prízvučných, ktorá vznikla vplyvom okolitých hlások (umlaut). K takýmto zmenám patria napríklad palatalizácia (i-umlaut), napr. /a/ → /e/alebo labializácia (u-umlaut) /a/→/ǫ/. Hlásky, ktoré túto zmenu spôsobili (i alebo u), zvyčajne v priebehu vývoja jazyka vymizli. Podstatné meno môže byť bližšie určené určitým členom, ktorý stojí buď samostatne pred podstatným menom alebo sa pridáva na koniec a tiež sa skloňuje.
Osobné zámená sa tiež skloňujú. Okrem singuláru a plurálu pozná stará islandčina aj tzv. duál (vit - my dvaja, þit - vy dvaja).
Slovesá sa delia na slabé a silné a každú z týchto skupín je možné rozdeliť na niekoľko tried. Silné slovesá sa delia podľa zmeny kmeňovej hlásky na šesť tried, do siedmej sa zvyčajne zaraďujú staré reduplikačné slovesá. Slabé slovesá sa delia na tri triedy já-, ó- a ai-. Charakteristickým znakom je, že tvoria préteritum a príčastie minulé pomocou dentálneho sufixu ð/t/d.
O iných významoch výrazu Stará islandčina pozri Stará islandčina (rozlišovacia stránka).