T-80

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
T-80
Ruský T-80BV.

Ruský T-80BV.

Základná charakteristika
Posádka 3 (vodič, strelec, veliteľ)
Dĺžka 7,01 m
Šírka 3,60 m
Výška 2,20 m
Hmotnosť 46 t
Pancierovanie a výzbroj
Pancierovanie kompozit
Hlavná zbraň 125 mm 2A46 kanón
Sekundárne zbrane 7,62 mm PKT guľomet
12,7 mm NSVT protilietadlový guľomet
Pohon a pohyb
Pohon plynová turbína
932 kW, 1 250 hp
Odpruženie torzné tyče
Max. rýchlosť 70 km/h po ceste
v teréne 48 km/h
Pomer výkon/hmotnosť 27 hp/tona
Dojazd 335 km,
600 km s extra nádržou
Priechodnosť

T-80 je hlavný bojový tank sovietskej výroby, poháňaný plynovou turbínou. Vďaka nej dosahuje vyššiu rýchlosť než iné klasické tanky. Je vyzbrojený kanónom kalibru 125 milimetrov, ktorý je schopný odpaľovať aj protitankové raketové strely. Sekundárnu výzbroj tvoria dva guľomety: jeden kalibru 7,62 mm, druhý 12,7 mm. Posádka je iba trojčlenná, vďaka čomu má tank nízky profil. Na rozdiel od podobného T-72 sa T-80 nikdy vo veľkom nevyvážal mimo Sovietsky zväz, resp. územie dnešného Ruska.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

V polovici 50. rokov bola Leningradská konštrukčná kancelária Kirovského závodu pod vedením Nikalaja Popova poverená vývojom plynovo-turbínového motora pre sovietske ťažké tanky. Výsledkom týchto snáh bol prototyp ťažkého tanku označovaný ako Objekt 278, ktorý však bol do začiatku 60. rokov zavrhnutý, pretože v nadchádzajúcich rokoch všetky krajiny od koncepcie ťažkých tankov postupne ustupovali. Práce na plynovo-turbínovom motore pre tanky tak boli prerušené.

V priebehu desiatich rokov sovietske ozbrojené sily začali zavádzať do služby hlavný bojový tank T-64A, ktorý bol vyvinutý v Charkove. Pre technickú náročnosť nového motora však bolo pristúpené k vývoju variánt tanku T-64 s inými motormi, z ktorých vnikol tank T-72. V tomto období sa preto obrátili zodpovedné orgány na Kirovský závod so zadaním na výrobu prototypu tanku T-64 s plynovou turbínou GTD-1000T. Do vývoja nového motora bol zaangažovaný konštruktér plynových turbín pre vrtuľníky Sergej P. Izotov. V roku 1969 bol vyrobený prvý prototyp s označením Objekt 219.[1] Terénne testy však ukázali, že podvozok pôvodného T-64 výkonnému motoru nestačí a je poruchový. Boli preto potrebné zmeny v šírke a gumovej úprave pojazdových pásov a kolies. Oproti tanku T-64 sa líšilo aj odpruženie. Tieto úpravy pomohli znížiť vibrácie podvozku, poruchovosť a výrazne znížili hlučnosť. Ukázalo sa tiež, že pri jazde v prašnom prostredí sa v motore zachytáva veľké množstvo prachu. Bolo preto inštalované zariadenie, ktoré čistilo motor prúdom vzduchu.

Začiatku výroby neprial sovietsky minister obrany A. Grečko, ktorý kritizoval jeho veľkú spotrebu a malý rozdiel oproti tanku T-64. Definitívne rozhodnutie však urobil minister zbrojného priemyslu D. F. Ustinov po Grečkovej smrti v roku 1976, ktorý presadzoval zavedenie tanku s turbínovým motorom.[2] Po dlhých skúškach nakoniec stroj prijali sovietske ozbrojené sily v roku 1976 do výzbroje. Jednalo sa o prvý sériovo vyrábaný tank s plynovo-turbínovým motorom. Stroj vážil 42 ton a poháňal ho motor o výkone 1000 koní. Na rozdiel od motorov tankov T-64 a T-72 mal turbínový motor T-80 výrazne vyššiu spotrebu, čo malo za následok, že dojazd bol len 285 km aj s prídavnými nádržami[1]. Výhodou však bol fakt, že môže používať rôzne palivá (naftu, benzín aj letecký benzín). Plynová turbína však nie je citlivá na nízke teploty a dobre štartuje aj pri vysokých mrazoch. Výzbroj tvoril 125 mm kanón s hladkým vývrtom a automatickým nabíjačom a dva guľomety. Jeden kalibru 7,62 spriahnutý s kanónom a druhý - 12,6 mm guľomet upevnený na veži ovládaný z veliteľovej vežičky. Tank prvej verzie mal kompozitný pancier, laserový zameriavač a nebol schopný používať reaktívnych striel vystreľovaných cez hlaveň kanóna. Novšie verzie mali od roku 1985 až 50 % povrchu tanku pokrytého reaktívnym pancierom a vylepšené kompozitné pancierovanie (T-80BV). Reaktívne pancierovanie zvyšuje odolnosť panciera na ekvivalent 400 mm, čo zaisťuje odolnosť pred protipancierovými strelami HEAT. Stroje môžu vystreľovať hlavňou kanóna reaktívne riadené strely 9M112-1 Kobra neskôr 9M119. Vylepšenia sa dočkal aj motor, ktorého výkon stúpol na 1100 koní (verzia T-80U). V Charkovskom traktorovom závode bol vyvinutý stroj s dieslovým motorom (verzia T-80UD), ktorý bol vyvinutý pre zníženie nákladov na výrobu.

Náklady na výrobu T-80 prevyšovali akýkoľvek iný sovietsky tank svojej doby. T-80 však predstavoval v sovietskej koncepcii tankového boja hlavný bojový tank, ktorého hlavnou úlohou bolo viesť boj proti západným tankovým jednotkám.[3] V roku 1993 na vojenskej výstave Abú Dabí získal T-80U veľkú pozornosť svojimi manévrovacími schopnosťami.

Rusko malo pôvodne k dispozícii okolo 5000 ks týchto tankov. Od roku 1998 sa ich počet znížil na 3500. Okrem Ruska používa tieto tanky aj Ukrajina (vyrába aj vlastnú upravenú verziu T-84), Bielorusko, Kazachstan, Čína, Pakistan, Cyprus, Južná Kórea, Jemen a Egypt.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Sewell, S., Why Three Tanks?. Armor, CVII, 4, 1998, s. 28
  2. Zaloga, S., T-80 Standard tank The Soviet Army's Last Armored Champions. Osprey Publishing, Londýn, 2009, s. 11
  3. Hebert, M., Tucker, S. C., 2008, Tanks. in Tucker, S. C. (Editor) Cold War A Student Encyclopedia. Vol. I-V. Abc-Clio, Inc., Santa Barbara, s. 2015

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku T-80 na anglickej Wikipédii.