Tirpitz (bojová loď)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Tirpitz
Tirpitz-2.jpg
Základná charakteristika
Štát Tretia ríša Tretia ríša
Druh bojová loď
Staviteľ Kriegsmarinewerft
Začiatok výstavby 2. november 1936
Dátum spustenia na vodu 1. apríl 1939
Dátum prevzatia námorníctvom 25. február 1941
Dátum potopenia (vyradenia) 12. november 1944
Dĺžka 251 m
Šírka 36 m
Ponor 8,7 m
Štandardný výtlak 42 900 ton
Bojový výtlak 52 600 ton
Posádka 2 400 vo vojne max. 2 650
Pancierovanie a výzbroj
Pancierovanie stred 263-320 Wh, (60 mm Wh odpovedalo 100 mm obyčajnej ocele) mm
Pancierovanie prova a korma 220 mm
Pancierovanie paluba 49,7 + (79,7 až 120) mm
Hlavná výzbroj 8x380 mm (4x2)
Pomocná výzbroj 12x150 mm (6x2),
Protilietadlová výzbroj 16x105 mm, 16x37 mm, 12x20 mm, neskôr 50-58x20 mm
Lietadlá 4 x Arado AR 196
Pohon a pohyb
Pohon 12 vysokotlakových kotlov Wagner, 3 parné turbíny Brown-Boveri
163 026 hp (119 905 kW)
Palivo mazut
8 780 ton
Maximálna rýchlosť 29 uzlov
Maximálny dosah 8 100 námorných míľ (19 u.)

Tirpitz bola druhá bojová loď triedy Bismarck nemeckej Kriegsmarine. Pomenovaná bola po nemeckom admirálovi Alfredovi von Tirpitz. Bola sesterskou loďou Bismarcka. V neskorších fázach druhej svetovej vojny bol Tirpitz kotviaci v nórskych fjordoch prezývaný (Osamelá) kráľovná Severu.

Stavba[upraviť | upraviť zdroj]

Schéma Tirpitzu (údaje sú v stopách a yardoch).
Tirpitz v Altafjorde.
Tirpitz počas náletu.

Kýl lode Tirpitz bol položený v lodenici Kriegsmarinewerft vo Wilhelmshavene 2. novembra 1936 a slávnostne spustená na vodu bola 1. apríla 1939, za prítomnosti najvyšších pohlavárov Tretej ríše včítane vodcu Adolfa Hitlera. Loď pokrstila vnučka veľkoadmirála Tirpitza a manželka nemeckého veľvyslanca v Ríme Frau von Hassel[1]. Tirpitz mal výtlak 42 900 t, pričom plne vybavený až 53 500 ton. Kompletizácia a dokončenie trvalo až do 25. februára 1941, kedy bola oficiálne prijatá do výzbroje nemeckej Kriegsmarine.

Pohon a pancierovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Pohonná jednotka pozostávala z dvanástich kotlov a troch vysokotlakových turbín, ktoré dodávali lodi výkon až 163 026 ks čo je 119 905 kW. Zásoba 8 780 ton paliva postačovala, pri ekonomickej rýchlosti 19 uzlov preplávať 8 100 námorných míľ (15 025 km). Loď mohla dosiahnuť najvyššiu (dlhodobú) rýchlosť 29 uzlov (krátkodobo, pri ideálnych podmienkach až 30,5 uzla). Pancierovanie rovnako ako u sesterskej lode Bismarck na prvý pohľad nepôsobilo obzvlášť úctyhodne, pričom najohrozenejšie časti lode dosahovali hrúbku len 320 mm (pancier britských lodí dosahoval na trupe hrúbku až 355 mm) a menej dôležité časti (napr. korma) len 140 mm, na delostreleckých vežiach a mostíku od 200 do 355 mm a paluba mala 100 mm. Avšak Kruppove oceliarne vytvorili nový druh chrómniklovej ocele, nazvanej Wotan (Wotan = starogermánsky boh vojny). Wotan vyrábaný v dvoch variantoch (mäkká oceľ Ww, tvrdá oceľ Wh), mal však oproti vtedy bežne používanej oceli na britských lodiach vyššiu pevnosť (60 mm oceli Wh zodpovedalo 100 mm najkvalitnejšieho panciera na spojeneckých lodiach). Takže relatívna hrúbka panciera na lodiach triedy Bismarck bol 533 mm, čo nedosiahla žiadna vtedajšia loď. Samozrejme, že vzhľadom na finančnú náročnosť nebol Wotan použitý na všetky komponenty, no i to však stačilo na to, aby bola loď tak ako Bismarck „najneohroziteľnejšia“ zo všetkých dovtedy vyrobených plavidiel. Tvrdá oceľ Wh sa použila na nadhladinovú časť plavidla ako ochrana proti delostreleckým granátom a bombám, a mäkká oceľ Ww na protitorpédovú ochranu najohrozenejších podhladinových častí.

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavná výzbroj lode pozostávala zo štyroch dvojhlavňových veží, s osadenými delami SKC/34 kalibru 380 mm/52 cal. o dĺžke 19,76 m (380 mm x 52). Sekundárna výzbroj určená hlavne na boj s ľahšími hladinovými loďami ako sú torpédoborce, ľahké krížniky a pod. pozostávala z šiestich dvojhlavňových veží kalibru 150 mm a protileteckú výzbroj zastupovalo šestnásť kanónov kalibru 105 mm, 16 protileteckých kanónov kalibru 37 mm a 12 20 mm kanónov. Neskôr bolo protilietadlové delostrelectvo doplňované až na 50-58 20 mm kanónov (niektoré zdroje uvádzajú 12 x 20 mm/L65 MG C/30 (jednohlavňové) a 72 x 20 mm/L65 MG C/38 (štvorhlavňové) dohromady teda 84 hlavní 20 mm kanónov). Ako pomocná výzbroj boli tiež nainštalované dva štvorhlavňové torpédometné komplety pre torpéda kalibru 640 mm. Za jediným komínom, krížom cez stred lode bol nainštalovaný katapult na lietadlá. Tirpitz mohol niesť až šesť lietadiel (hydroplánov) Arado Ar 196, väčšinou však nosil iba štyri.

Služba[upraviť | upraviť zdroj]

Po prebratí Kriegsmarine 25. februára 1941 bola loď vyslaná do severného Alantiku, kde sa mala podieľať na blokáde a narušovaní obchodných trás západných zásobovacích konvojov do ZSSR. Vyslaná bola do nórskych vôd, kde sa skrývala vo fjordoch. V septembri 1943 loď vážne poškodili špeciálne britské miniponorky X-5 a X-7, ktoré pod kýl lode položili míny priamo na jej kotvišti v Altenfjorde. Každá miniponorka mala dve dvojtonové míny. Toto poškodenie bolo natoľko vážne, že loď prestala byť schopná plavby na šírom mori, čo Nemecko starostlivo tajilo až do potopenia Tirpitzu v novembri 1944.

Vďaka spolupráci anglickej spravodajskej služby a nórskeho hnutia odporu bola loď odhalená, zistená obrana lode a vypracovaný plán zničenia. Okrem zvláštnych miniponoriek boli vyvinuté zvláštne bomby, ktoré boli schopné loď vážne poškodiť.

Počas niekoľkých útokov od apríla do novembra 1944 leteckými silami britského námorníctva a RAF, bola niekoľkokrát poškodená ale stále mobilná.

Po provizórnych opravách bola loď odtiahnutá k nórskemu prístavu Tromsø, kde slúžila ako nepohyblivá delostrelecká batéria. 12. novembra 1944 bola loď definitívne potopená pomocou superbômb Tallboy. V rokoch 1948-1957 bol jej vrak zošrotovaný.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Bojové lode: Trieda Bismarck
War Ensign of Germany 1938-1945.svg
Predchádzajúca trieda: Trieda Scharnhorst (považovaná aj za bojové krížniky) Nasledujúca trieda: Trieda H (plánovaná trieda)
Bismarck · Tirpitz