Urho Kaleva Kekkonen

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Urho Kaleva Kekkonen
Urho Kaleva Kekkonen
fínsky premiér a prezident

Narodenie 3. september 1900
ielavesi, Fínsko
Úmrtie 31. august 1986 (85 rokov)
Helsinki, Fínsko

Urho Kaleva Kekkonen (* 3. september 1900, Pielavesi, Fínsko – † 31. august 1986 Helsinki) fínsky politik, predseda vlády Fínska (1950 – 1953 a 1954 – 1956) a prezident Fínska (1956 – 1981). Kekkonen pokračoval v Paasikiviho politike známej ako Paasikiviho-Kekkonenova línia. Táto politika dovolila Fínsku žiť medzi národmi Severoatlantickej aliancie a Varšavskou zmluvou. Bol najdlhšie slúžiacim prezidentom v dejinách Fínska. V ankete Veľkí Fíni z roku 2006 mu hlasy divákov fínskej televízie prisúdili 3. miesto za maršalom Mannerheimom a Risto Rytim.

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Urho Kekkonen sa narodil v Pielavesi. Jeho otec, Juho Kekkonen, bol pôvodne poľnohospodársky robotník, ale neskôr sa vyšvihol do pozície vedúceho lesníckeho závodu; jeho matka, Emilia, rodená Pylvänäinen bola dcéra majiteľa farmy.

V škole Kekkonen písal poviedky pod vplyvom Jacka Londona, Julesa Verneho a Marka Twaina, pričom sa túžil stať spisovateľom. Zúčastnil sa so svojimi literárnymi pokusmi súťaže usporiadanej časopisom Suomen Kuvalehti, ale bez veľkého úspechu. To ho potom obrátilo od beletrie k športu a hlavne žurnalistike.

Počas Fínskej občianskej vojny (1917 – 18) bol Kekkonen spočiatku vojnovým dopisovateľom, informujúci o udalostiach zo strany Bielych gárd v bojoch o východné Fínsko. Stal sa tiež účastníkom popravy šiestich zajatcov Červenej armády ako veliteľ popravčieho strážneho oddielu. Po vojne sa presťahoval do Helsínk, kde študoval právo na Helsinskej univerzite a neskôr pracoval na ministerstve poľnohospodárstva pred svojim nástupom do politiky a parlamentu. V roku 1936 obhájil doktorát práv.

Ešte počas štúdii v roku 1926 sa oženil so Sylviou Uinoo, neskoršou známou fínskou spisovateľkou. I počas svojej politickej kariéry bol literaárne činný a pohyboval sa v spisovateľských kruhoch.

Politické začiatky[upraviť | upraviť zdroj]

Politicky patril k nacionalistom (alebo vlastencom – podľa jeho obdivovateľov) a jeho ideologické korene vidno v nacionalistickom študentskom politickom dianí nezávislého Fiaska. V r. 1933 sa Kekkonen vstúpil do Agrárnej ligy (neskôr bola premenovaná na Stranu stredu). V tom istom roku sa stal štátnym úradníkom na ministerstve poľnohospodárstva a uskutočnil svoj prvý pokus dostať sa do parlamentu.

Jeho druhý pokus byť zvolený do parlamentu bol úspešný v r. 1936 a on sa za nedlho stal ministrom vnútra. Kekkonen neskôr vykonával funkciu ministra spravodlivosti od r. 1937 do r. 1939, kedy sa preslávil tzv. „Kekkonenovými trikmi“ (Kekkosen konstit), keď sa pokúsil zakázať pravicovo extrémistickú organizáciu Ľudové hnutie (Isänmaallinen Kansanliike, IKL). Proces však nebol celkom legálny a jeho ďalší postup zastavil až najvyšší súd.

Nebol členom vlády ani počas Zimnej vojny nebo Pokračujúcej vojny. Postavil sa proti mierovej dohode s Moskvou na pôde parlamentu v marci 1940 a počas Pokračujúcej vojny, pracoval ako riaditeľ Karelského strediska evakuovaných osôb od r. 1940 do r. 1943, na ministerstve financií ako koordinačný komisár od 1943 do 1945. V roku 1945 sa znovu stáva ministrom spravodlivosti a musel sa zaoberať recipročnými súdmi.

V roku 1950 vo svojich prvých prezidentských voľbách bol Kekkonen vybraný ako kandidát Agrárnej strany a viedol tvrdú kampaň proti prezidentovi Juho Kusti Paasikivimu, s ktorým predtým hneď po vojne spolupracoval. Kekkonen získal len 62 hlasov voliteľov, zatiaľ čo Paasikivi bol znovu zvolený so 171 hlasmi.

Po voľbách Paasikivi menoval Kekkonena za predsedu vlády. Vo všetkých jeho štyroch vládach on zdôrazňoval úlohu Fínska vytvárať a udržiavať priateľské vzťahy so ZSSR. Toto bolo nazývané v zahraničnej tlači „finlandizáciou“. Napriek svojmu odvolaniu v r. 1953 sa opäť vrátil ako predseda vlády od r. 1954 do r. 1956.

Prezident Fínska[upraviť | upraviť zdroj]

Po voľbách v roku 1958 začal ZSSR cez svoje veľvyslanectvo v Helsinkách (na povestnom Tehtaankatu) zasahovať veľmi otvorene do vnútornej fínskej politiky. Vyvolali „krízu nočných mrazíkov“, keď sa im podarilo odvolaním veľvyslanca rozbiť povolebnú víťaznú koalíciu sociálnych demokratov, ktorých politickí predstavitelia boli pre Chruščova neprijateľní. Kekkonen tu využil svoju životnú situáciu a svojou cestou do Leningradu krízu urovnal. Tým zároveň aj dalo sovietske vedenie všetkým politickým silám jasne najavo, kto je človekom Moskvy.

V roku 1961 prebehla ešte jedna demonštrácia moci – nótova kríza (kvôli údajným nepriateľským skupinkám hrozil Sovietsky zväz vypovedaním zmluvy), ktorú využil Kekkonen pre rozpustenie parlamentu a dala jasne najavo ako vyzerá finlandizácia v praxi. Tlak veľkého suseda využíva ten, kto je jeho spojenec.

Počas svojho výkonu prezidentskej funkcie sa Kekkonen snažil držať svojich politických súperov na uzde. Super jeho Strany stredu, Strana národní koalice bola držaná v opozícii napriek dobrému výkonu vo voľbách. Pri akejkoľvek príležitosti bol parlament rozpustený, pokiaľ nenadobudol rozloženie síl, ktoré mu vyhovovalo.. Príliš prominentní a vysoko postavení lídri strán sa často ocitli mimo diania, zatiaľ čo Kekkonen vyjednával priamo s nižšími orgánmi strany.

V šesťdesiatych rokoch bol Kekkonen zodpovedný za hlavne aktivity medzinárodnej politiky, zahŕňajúce napríklad severnú bezjadrovú zóna, bilaterálna dohoda s Nórskom a rokovanie o bezpečnosti a spolupráci v Európe v r. 1969. Účelom týchto iniciatív malo byť vyhnutie sa presadzovania vojenských článkov v sovietsko-fínskej zmluve – inými slovami, vojenskej spolupráci medzi Fínskom a Sovietskym zväzom – a tak posilniť fínsky pokus posilniť politiku neutrality. Po invázii do Česko-Slovenska v r. 1968 tlak pre neutralitu rástol. Kekkonen informoval ZSSR v r. 1970, že on nemieni pokračovať ako prezident, ani predlžovať sovietsko-fínsku zmluvu, ak Sovietsky zväz nebude pripravený uznať fínsku neutralitu.

Kekkonen bol znovu zvolený bez väčších problémov v roku 1968. V roku 1973 prijal parlament tzv. výnimočný zákon, čo dovoľovalo predĺžiť prezidentské funkčné obdobie o ďalšie štyri roky. Odstránením akejkoľvek významnej opozície a politickej súťaže znamenalo de facto politickú samovládu pre Kekkonena.

Rok 1975 sa dá považovať za zenit jeho politickej moci, kedy rozpustil parlament a hostil Konferenciu o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE) v Helsinkách za pomoci dočasnej vlády.

V roku 1978 sa uskutočnili prezidentské voľby a Kekkonen získal kandidatúru podporovánu demokratickými stranami Národnej koalície a vlastne ani nemal žiadnych vážnych súperov. Kekkonen získal 259 zo 300 hlasov voliteľov a jeho najbližší súper, Raino Westerholm za kresťanské odbory iba 24. Podľa jedného fínskeho vtipu zaznel návrh, aby sa slov prezident zmenilo vo fínčine na kekkonen.

Záverečná kapitola života[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1981 Kekkonen začal trpieť vážnymi nervovými poruchami, ktoré budili podozrenie, že ovplyvňujú jeho mozgové funkcie. Toho istého roku predseda vlády Mauno Koivisto navrhol vzpierajúcemu sa Kekkonenovi demisiu, ale vtedy on ešte odmietol odstúpiť. Choroba však postupovala ďalej. V septembri sa Kekkonen stiahol z verejného života a v októbri odstúpil. V abdikačnom vyhlásení však nie je žiadna zmienka o jeho chorobe.

Počas odpočinku sa opäť vrátil k publikačnej činnosti a napísal množstvo esejí a fejtónov, ktoré písal i počas svojej vlády a patrili k silným mienkotvorným činiteľom pre fínsku spoločnosť.

Kekkonen zomrel v Tamminiemi v 1986 a bol pochovaný so všetkými štátnickými poctami. Jeho dedičia obmedzili prístup k jeho denníkom. Jediným oficiálnym biografom jeho života zostal Juhanni Suomi, ktorý napáda ostatné pokusy o spracovanie života tejto nesporne zaujímavej postavy nielen fínskej histórie.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]