Werner Bischof

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Werner Bischof
švajčiarsky fotograf a fotožurnalista

Narodenie 26. apríl 1916
Zürich, Švajčiarsko
Úmrtie 16. máj 1954 (38 rokov)
Trujillo, Peru

Werner Bischof (* 26. apríl 1916, Zürich, Švajčiarsko – † 16. máj 1954, Trujillo, Peru) bol švajčiarsky fotograf a fotožurnalista.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Bol jediný syn švajčiarskeho podnikateľa. Začal študovať kreslenie a telesnú výchovu na učiteľskom ústave v Schierse. V roku 1932 odišiel študovať na Umeleckopriemyselnú školu do Zürichu, kde vstúpil do všeobecnej prípravky. Ešte v tom istom roku sa stal druhým riadnym žiakom Hansa Finslera v novozaloženej fotografickej triede.[1] Fotografie zo školských rokov majú čistotu výrazu, ktorá zostala spätá s jeho dielom aj neskôr. O niekoľko rokov už mal v Zürichu vlastný fotoateliér.

Jeho prvými zákazkami boli módne a reklamné obrázky. Počas 2. svetovej vojny narukoval do švajčiarskej armády, kde strávil dva roky v aktívnej službe. Aj počas nej pokračoval vo svojom skúmaní svetla, kontrastov svetla a tieňa a to, ako sa uplatňujú v najrôznejších materiáloch. Tieto fotografie mu vydal veľký švajčiarsky časopis "Du", ktorého zamestnancom sa hneď potom stal. V tomto období prešiel z fotografovania prírody a objektov na fotografie ľudí. Sám o tom hovorí: "V roku 1944 som prvýkrát fotografoval ľudí. Nikdy som si nemyslel, že raz budem fotografovať práve ľudí. Robil som fotografie mušlí, piesku, prírodnej krásy. A robil som to, lebo som sa vedel zmocniť týchto materiálov, a nie ľudí." Vznikajú cykly viazané na jednu tému: Cirkus, Mrzáci, či Utečenci.

Po vojne odišiel fotografovať vojnou spustošenú krajinu po celej Európe a jeho fotografie uverejnili časopisy ako Life, Picture Post, či Observer.

V roku 1949 sa stal šiestym členom agentúry Magnum Photos, kde už pôsobili Robert Capa, Henri Cartier-Bresson, George Rodger, David „Chim“ Seymour a Ernst Haas.[2]

V máji toho roku sa oženil a so svojou manželkou Rosellin zostal v Anglicku, kde podpísal zmluvu s magazínmi Picture Post a Observer. V roku 1950 sa imunarodil prvý syn Marek.
Bischof pracoval pre taliansky magazín Epoca, cestoval do Talianska, Paríža a na Island. O rok neskôr pobýval na Strednom a Ďalekom východe, odkiaľ priviezol svoju najslávnejšiu fotoreportáž o hladomore v indickej provincii Bihár.

V roku 1952 pobýval v Japonsku, podnikol tri cesty do Kóree, dva mesiace pracoval v Hongkongu pre časopis Match. V roku nazhromaždil materiál pre zvláštne vydanie časopisu Du - People in the Far East a pre knihu Japonsko. Fotografoval korunováciu [Alžbeta II.|Alžbety II.], v septembri odletel pracovať do USA pre periodikum Fortune a začal plánovať cestu naprieč Strednou a Južnou Amerikou.

V roku 1954 odcestoval do Mexika a Panamy, kde pracoval pre časopis Life, neskôr odletel do Limy a Santiaga de Chile. V apríli pracoval v Čile pre Magnum Photos na reportáži „Generation Women“. Vrátil sa do Limy a navštívil Machu Picchu. Dňa 16. mája, pri zjazde horskej cesty v Andách, sa spolu s geológom Ali de Szepessym a vodičom zrútili do priepasti.[1] Celá posádka automobilu zahynula. Dňa 26. mája sa narodil v Zürichu jeho druhý syn Daniel.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Zapísal sa do povedomia verejnosti už svojimi výtvarnými kompozíciami svetiel a tieňov v dobe, kedy pracoval ako štúdiový a reklamný fotograf. Jeho ranné práce prezrádzajú výtvarný cit, zmysel pre presnú kompozíciu, štýlovo ovplyvnené nemeckou novou vecnosťou, ale až akademické a ľahko zameniteľné.

Potom prišla vojna a ja som opustil svoju vežu zo slonoviny.[p 1][2]
– Werner Bischof

Po vojne sa všetko zmenilo, zmenil sa i Bischof. Do stredu jeho zájmu sa dostali ľudia v krajinách postihnutých vojnou. K najsilnejším patria snímky detí hrajúcich sa pred rozvalinami, chlapca s chlebom a fľašou vína, ku ktorým kladie do kontrastu starca vyťahujúceho z trosiek domu trám. Jeho fotografie zobrazujú utrpenie a surovú ničivosť vojny, ale zároveň vyjadrujú vnútornú silu, nádej a odhodlanie fotografovaných ľudí, či ide o dieťa, alebo o muža na sklonku života. Navzdory vonkajším okolnostiam je z jeho fotografií vždy cítiť lásku k človeku. Jeho snímky nie sú dynamické, sú pokojné, vážne, formálne dokonalé, napätie nevyplýva z deja, ale z vnútorného citového stavu. Svedčí o tom, že fotograf svoj motív uvažoval, študoval a vyčkával, až bude plne odpovedať tomu, čo cítil.

Werner Bischof se rýchle zaradil medzi predných humanistických fotografov. Povrchnosť a senzáciechtivosť redakcií ho nezaujímala, hoci bol práve nimi do krízových oblastí posielaný. Fotoaparát bol pre neho ničo via než len prostriedok obživy, bol pre neho možnosťou ako sa pokúsiť aspoň trochu zmeniť svet. Svetovú známosť mu priniesli snímky z hladomoru v indickom Bihári a z Japonska, kde bol svedkom korunovácie cisáraHirohita. [1] Snímka dievčatka a chlapca očakávajúcich veľkú udalosť patrí k najsilnejším.

Verím, že práca vykonaná s hlbokým zaujatím, s úplným odovzdaním, práca, za ktorú človek bojuje celým svojim srdcom, môže mať nejakú cenu.
– Werner Bischof

Svoju najznámejšiu fotografiu – Píšťalkár na ceste medzi Cuzcom a Pisakom – už sám nenazväčšoval, zomrel pri autonehode v Andách ako tridsaťosemročný.[1] Fotografia chudého peruánskeho chlapca vykračujúceho si s píšťalkou v horách je plná optimizmu a stala sa jednou z ikon 20. storočia.

Bischof používal menšie formáty filmu, pretože nezamýšľal snímky prezentovať v galérii, ale fotil ich pre časopisy, ktorými mohol osloviť širšie publikum. S vedúcimi redaktormi však viedol spor o tom, že podľa neho malo byť dielo reprodukované podľa autorovho zámeru. S úpravou, orezom a uverejnením svojich snímok bol nespokojný, či už pracoval pre Du, Picture Post, Illustrated, Observer, Life nalebo Paris-Match.[2]

Zastúpenie v zbierkach[upraviť | upraviť zdroj]

  • Art Institute of Chicago, Chicago, Illinois, USA
  • International Center of Photography, New York, New York, USA
  • Metropolitan Museum of Art, New York, New York, USA
  • Uměleckoprůmyslové muzeum, Praha, Česká republika
  • Museum of Modern Art, New York, New York, USA
  • The Minneapolis Institute of Arts, Minneapolis, Minnesota, USA
  • Rose Art Museum, Amherst, Massachusetts, USA
  • Fotostiftung Schweiz, Winterthur, Švýcarsko
  • Musée de l’Elysée, Lausanne, Švýcarsko
  • Santa Barbara Museum of Art, Santa Barbara, California, USA

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Medzníkok v Bischofovej tvorbe bol koniec druhej svetovej vojny - do té doby sa venoval iba reklamnej a módnej fotografii. Potom sa začal venovať dokumentovaniu následkov vojny.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d http://www.nash.cz/svet/top/bischof.html
  2. a b c http://www.lidovky.cz/ln_kultura.asp?r=ln_kultura&c=A051215_165749_ln_kultura_bat

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Anna Fárová: Werner Bischof. New York City, Paragraphic Books 1966
  • Mrázková, Daniela: Příběh fotografie. Praha, MF 1986
  • Hlaváč, Ludovít: Dejiny fotografie. Martin, Vydavatelstvo Osveta 1987
  • Volf, Petr: Werner Bischof. In: Reflex, č. 4, Praha 2006

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Werner Bischof na českej Wikipédii.