Záchod

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Japonské WC na kvočanie z doby Meidži. (je prikryté dreveným krytom)

Záchod (iné názvy: toaleta, WC, OO, hovorovo vécko, vecko, klozet, hovorovo zastarano budár, vulgárne hajzeľ, hajzel, v starej slovenčine resp. dnes vulgárne zriedkavo sráč, slangovo havaj) je zariadenie (a prípadne aj príslušné miesto) navrhnuté na odvod telesných odpadov, najmä moču, výkalov a produktov menštruácie a zvracania.

Typy záchodov[upraviť | upraviť zdroj]

Existuje veľa rôznych typov záchodov aj veľa spôsobov hygienického očistenia tela po použití záchodu. Najviac závisí na národných zvykoch a lokálnych zdrojoch. Najčastejší prostriedok v západnom svete je toaletný papier, niekedy používaný spolu s bidetom (článok toaletný papier opisuje alternatívy používané v priebehu dejín a v rôznych kultúrach).

Niektoré záchody sú špeciálne upravené pre imobilných ľudí. Sú dosť široké pre vstup osoby na vozíku a často obsahujú držadlá priskrutkované ku stene, čo umožňuje osobe pridŕžať sa na toalete.

Na západe je najčastejším typom záchoda splachovací záchod, hoci drepový záchod sa stále používa v sociálnych zariadeniach v krajinách ako sú Francúzsko, Grécko, Taliansko a Japonsko. Zoznam rôznych typov toaliet:

V dome môže byť záchod v rovnakej miestnosti ako sprcha, vaňa a umývadlo alebo je oddelene.

Verejné záchody[upraviť | upraviť zdroj]

Verejné zariadenia majú často záchody oddelené v kabínkach a umývadlá sú spoločné. Zariadenia pre mužov majú často pisoáry pripevnené na stene alebo tečúce kanály na kolektívne použitie.

Exteriérové verejné záchody (na uliciach, pri parkoch atď.) majú formu uličného vybavenia. V úprave pre ženy aj mužov existujú kabíny od jednoduchého dizajnu bez kanalizácie až po luxusnejšie verzie, ktoré sa automaticky očistia po každom použití.

Niektoré zariadenia sú mobilné a dajú sa teda umiestniť podľa potreby, napr. v prírode pre akcie cez víkend. Navyše niektoré môžu byť ponorené do zeme (a tým vyradené z prevádzky) na dobu, keď sú nepotrebné.

Niektoré vidiecke verejné záchody majú steny, ktoré môžu byť napojené na lokálnu kanalizáciu alebo odpad skladovať a odvážať ho podľa potreby. Veľa záchodov môže byť čistených na mieste alebo v prípade mobilných záchodov a pisoárov v centrále.

Platené záchody[upraviť | upraviť zdroj]

Niektoré verejné záchody sú bezplatné, iné za poplatok. Spôsoby platby za použitie záchoda:

  • položenie peňazí na misku bez dozoru
  • položenie peňazí do krabice so štrbinou
  • položenie peňazí do štrbiny turniketu alebo samozatváracích dverí
  • podanie peňazí obsluhe (ktorá obvykle realizuje aj upratovanie)

Veľa autobusových a železničných staníc inštalovalo v 50. a 60. rokoch 20. storočia platené záchody.

Verejné záchody a pohlavie[upraviť | upraviť zdroj]

Separácia podľa pohlaví použitím piktogramov - symbolov znázorňujúcich postavu ženy alebo muža - je charakteristická pre verejné záchody. Verejné záchody oddelené podľa pohlavia sú zdrojom problémov pre niektorých ľudí, napr. pre ľudí s deťmi opačného pohlavia alebo pre mužov s kojencom, ak len ženský záchod má prebalovací pult.

Niektoré verejné záchody (obzvlášť tie, ktoré sú provizórne v kempoch a pod.) sú pohlavne neutrálne (pre ženy aj mužov). Veľa zariadení má pohlavne neutrálne záchody z rôznych dôvodov - sú označené ako pre postihnuté osoby a sú adekvátne vybavené pre vozíčkárov.

Záchody v súkromných obydliach nie sú prakticky nikdy oddelené podľa pohlaví.

Záchody vo verejnej doprave[upraviť | upraviť zdroj]

Záchody sú obvykle v lietadlách, železničných vozňoch a často v diaľkových autobusoch a trajektoch, ale nie v metre, električke a iných autobusoch. Vo vlakoch môže byť nádrž, alebo moč a výkaly môžu jednoducho padať na trať, preto je vo väčšine vlakových toaliet nápis: „Prosím nesplachujte, kým je vlak v stanici“.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Záchody sa objavili dávno. 25. storočie pred Kr. - ľudia z oblasti Harappa (Pakistan) mali v každom dome vodné toalety spojené kanálom zakrytým pálenými hlinenými tehlami. Záchody boli aj v starovekom Egypte a Číne. V rímskej civilizácii boli niekedy záchody súčasťou verejných kúpelov, kde ženy a muži boli spoločne v zmiešanej spoločnosti.

Za vynálezcu splachovacieho záchoda sa považuje Sir John Harington (v roku 1596), aj keď vo viktoriánskej ére boli vyvinuté zlepšenia regulácie (pravdepodobnejšie to urobil Alexander Cummings než Thomas Crapper ako sa obvykle uvádza) a použitie splachovacích záchodov sa rozšírilo. Pred a počas tohto prechodného obdobia (v niektorých oblastiach až do 20. storočia) veľa ľudí používalo externé záchody, najmä v roľníckych oblastiach.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]