Čang Cuo-lin
| Čang Cuo-lin | ||||||||
 | ||||||||
| Bývalý Prezident Čínskej republiky (s titulom Generalissimo) | ||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| V úrade 18 jún 1927 – 4 jún 1928 | ||||||||
| ||||||||
| Biografické údaje | ||||||||
| Narodenie | 19. marec 1875 Chaj-čcheng, Liao-ning, Čína | |||||||
| Úmrtie | 4. jún 1928 (53 rokov) Šen-jang, Čína | |||||||
| Profesia | Politik a vojak | |||||||
| Odkazy | ||||||||
 | Čang Cuo-lin (multimediálne súbory) | |||||||
Čang Cuo-lin (čín. 張作霖, pchin-jin: Zhāng Zuòlín; * 19. marec 1875 – † 4. jún 1928 ) bol jeden z najvplyvnejších severných militaristov, ktorý ako vodca fengtchienskej kliky kontroloval Mandžusko, a v rokoch 1927 – 1928 celú severnú Čínu.[1]:48[2]:14
Život[upraviť | upraviť zdroj]
Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]
Rodina Čang Cuo-lina prišla do Mandžuska z provincie Che-pej, keď Che-pej začiatkom 20. rokov 19. storočia postihli prírodné katastrofy. Jeho otec bol známy gambler, kvôli ktorému mala rodina zlú povesť, zomrel v bitke s veriteľom.[2]:8 V roku 1896 sa Čang Cuo-lin pridal k banditom, ktorí sa počas Boxerského povstania stali súčasťou cisárskej armády.[3]
Počas sinchajskej revolúcie v roku 1911 chceli niektorí vojenskí velitelia vyhlásiť samostatné Mandžusko. Aby predišiel revolúcii, povolal guvernér Mandžuska na pomoc Čang Cuo-lina s jeho vojskom. Čang Cuo-linovi sa podarilo revolúcii zabrániť a bol preto menovaný námestníkom ministra vojny.[4] Postupom času sa stal jedným z najvplyvnejších ľudí v Mandžusku a neskôr absolútnym vládcom regiónu.[2]:8
Militarista[upraviť | upraviť zdroj]
Medzi rokmi 1911 a 1928 sa Čang Cuo-lin stal najprominentnejšou postavou severnej Číny a získal si reputáciu charizmatického vojenského veliteľa. Počas svojej vlády sa zaslúžil o vyšší status Mandžuska predovšetkým reformami pre rozvoj poľnohospodárstva a bojom s korupciou (pokiaľ nezasahovala jeho záujmy). Populácia Mandžuska sa v tom čase vyšplhala na 30 miliónov obyvateľov. Mandžusko sa stalo politickou entitou, ktorá bola schopná operovať ako samostatný štát, ktorý mal dokonca zmluvy so zahraničím.[2]:9-10
Čang Cuo-lin bol zakladateľom a vodcom fengtchienskej militaristickej kliky (podľa Feng-tchienu, provincie v južnom Mandžusku). V roku 1920 fengtchienská klika podporila č’lijskú kliku v boji proti anchuejskej klike a spolu s č’lijskou klikou sa potom podieľala na moci v pekinskej vláde.[5]
31. decembra 1924 prišiel už vážne chorý Sunjatsen do Pekingu vyjednávať s Čang Cuo-linom, Feng Jü-siangom a Tuan Čchi-žuejom o možnosti zostavenia jednotnej vlády. Rokovania boli zdĺhavé a neúspešné, Sunjatsen sa ich konca nedožil.[6]
V júli 1926 zahájil Čankajšek tzv. Severný pochod, ktorého cieľom bolo vojenské zjednotenie Číny.[7]:181 Čang Cuo-lin spolu s Tuan Čchi-žuejom považovali Čankajška za legitímneho vodcu štátu, ale ako ďalšieho militaristu, ktorý ohrozoval ich územie. Nehodlali s ním spolupracovať, preto sa Čang Cuo-lin vydal Peking brániť. V Pekingu sa mu podarilo premôcť svojich rivalov a prevziať moc, získal potom titul vrchného veliteľa ozbrojených síl (generalissima, de facto prezidenta Čínskej republiky) a de facto kontroloval celú oblasť severnej Číny. V tom čase začal uvažovať o prevzatí celej Číny.[2]:14
V máji 1928 ale ponúkol Čankajškovi na radu amerických a britských poradcov dohodu o ukončení nepriateľstva.[7]:186 Zavrhnutím konfrontácie s Čankajškom sa vzdal svojej túžby stať sa vládcom Číny. Zároveň spoluprácou s Čankajškom opustil svojich dlhoročných spojencov, Japoncov.[2]:15-16
Vzťahy s Japonskom[upraviť | upraviť zdroj]
Mandžusko je úrodné a bohaté na minerály a prírodné zdroje ako uhlie, železo, oceľ, urán, zlato, meď a zinok. To bolo tiež dôvodom záujmu iných mocností o toto územie.[2]:8 V roku 1905 o toto územie bojovalo Japonsko s Ruskom. Japonsko zvíťazilo a rýchlo sa s Ruskom dohodlo na novom rozdelení sfér vplyvu.[1]:15
Čang Cuo-lin mal s Japoncami veľmi komplexný vzťah, bál sa ich, ale zároveň ich rešpektoval. Spoluprácou s nimi získal nevyhnutné zásoby, muníciu, pomoc a japonských poradcov poskytujúci taktické rady, na oplátku cez neho Japonsko získalo v Mandžusku veľký vplyv. Za daných podmienok ho Japonci považovali za najvhodnejšieho spojenca a chceli, aby im pomohol s realizáciou ich plánu - pripojenie Mandžuska k Japonsku. Čang mal od začiatku v pláne s Japoncami spolupracovať, ale nehodlal sa stať len ich bábkou.[2]:10-11
Koniec života[upraviť | upraviť zdroj]
Napriek tomu, že dostal od tajnej polície z Mukdenu telegram, že sa ho Japonci pokúsia cestou z Pekingu zavraždiť, vydal sa 3. júna 1928 vlakom do Mandžuska. Japonská Kuantungská armáda umiestnila na moste v Chuang-ku-tchune, kadiaľ vlak prechádzal, obrovské množstvo výbušnín. Čang bol smrteľne zranený a krátko na to zomrel. Jedna z jeho žien (v poradí šiesta), ktorá išla vlakom s ním, vyviazla len s ľahko poranenou nohou.[2]:16-17
Čang Cuo-linovým následovníkom sa stal jeho syn Čang Süe-liang, ktorý sa spojil s Čankajškom proti Japoncom, čím sa Čína po období vlády militaristov opäť zjednotila.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b BAKEŠOVÁ, Ivana. Čína ve XX. století. Olomouc : Univerzita Palackého v Olomouci, 2001. 128 s. ISBN 80-244-0251-3.
- ↑ a b c d e f g h i SHAI, Aron. Zhang Xueliang: the general who never fought. New York : Palgrave Macmillan, 2012. 188 s. ISBN 0230279066.
- ↑ MCGOWAN, John. US and British Media Perceptions of Warlord Era China from 1920–1928. Kalamazoo College, 2012. str. 25
- ↑ GAO, James Zheng. Historical dictionary of modern China (1800–1949). Lanham, Md.: Scarecrow Press, 2009. Historical dictionaries of ancient civilizations and historical eras, no. 25. ISBN 0810863081. str. 115
- ↑ LIŠČÁK, Vladimír. Dějiny Číny, Taiwanu a Tibetu v datech. Praha: Libri, 2008. ISBN 978-80-7277-364-0. str. 446
- ↑ a b FIDLER, Jiří. Čínské dějiny v datech a souvislostech. Praha : MAGNA ERUDIO, s.r.o., 2016. 352 s. ISBN 978-80-8816-500-2.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Čang Cuo-lin
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Čang Cuo-lin na českej Wikipédii.