Česká konfesia

Pamätná doska Českej konfesii v Prahe

Česká konfesia, po latinsky Confessio Bohemica, je spoločné vyznanie viery, ktoré predložili české nekatolícke stavy na zemskom sneme roku 1575. Požadovali ju aj v nasledujúcom období a v rokoch 1609 – 1620 bola legálnym základom českého luteránstva.

Vznik

Jedinou legálnou nekatolíckou konfesiou v českých krajinách pred rokom 1575 bolo (staro)kališníctvo, ktorého právne postavenie bolo upravené bazilejskými kompaktátami, ktorým sa museli formálne prispôsobiť aj luteráni, zatiaľ čo Jednota bratská bola de iure zakázaná.

Za vlády Maximiliána II. sa české nekatolícke stavy snažili dosiahnuť legalizáciu svojej viery zavedením augsburgského vyznania, panovníka však prinútili len k zrušeniu kompaktát (1568). Najväčšia šanca sa naskytla roku 1575, kedy Maximilián zvolal zemský snem, ktorý mal prerokovať nové dane a korunováciu Maximiliánovho syna Rudolfa na českého kráľa. Pri začatí snemu 21. februára 1575 pristúpil panovník na to, že najprv budú prerokované konfesné otázky. Luteránsku väčšinu snemu viedol Bohuslav Felix Hasištejnský z Lobkovic, ktorý pripravoval spoločný postup s českými bratmi. Starokališníci po vedením Jana z Valdštejna sa odmietli na tomto postupe zúčastniť, pretože v ňom (oprávnene) videli ohrozenie vlastnej konfesie. Text konfesie vypracovala zvláštna komisia na začiatku mája a 18. mája ho predložila cisárovi.

Obsah

Konfesia má titul Vyznání víry svaté křesťanské všech tří stavův království českého Tělo a Krev Krista Pána pod obojí přijímajících, je rozčlenená do 25 článkov a jej štruktúra sa do značnej miery podobá augsburgskému vyznaniu. Začína sa článkom o význame Písma, pokračuje článkami o Bohu a Svätej Trojici, ktoré odkazujú na starokresťanské vyznanie viery. Nasledujúce pasáže sa týkajú otázok teologickej antropológie: slobodnej vôle, hriechu, viery, ospravedlnení a podobne. Jedenásty článok sa zaoberá ideou cirkvi (ekleziológiou). Pravdepodobne vôbec najzávažnejší XII. bod sa zaoberá jej konkrétnou realizáciou. V mnohých ohľadoch sú jeho pasáže veľmi radikálne: napríklad moc Petrových kľúčov majú mať všetci služobníci cirkvi, je odsúdená svetská vláda cirkvi vrátane moci cirkevných súdov. Navyše sa odmieta, aby cirkev učila a konala nielen proti Písmu, ale aj čokoľvek, čo Písmo výslovne neprikazuje. Nasledujúce články sa zaoberajú sviatosťami, pätnásty o večeri Pána bol pri prerokovaní konfesie najkontroverznejší, výsledný text stojí na hrane medzi prijatím a odmietnutím reálnej prítomnosti Krista v tejto sviatosti (napriek tomu v bratských vydaniach konfesie boli jeho formulácie ešte zoslabené). Vo zvyšných článkoch nachádzame umiernené protestantské názory na tému pokánia a spovedi, o služobníkoch cirkvi, o bohoslužbe, svetskej vrchnosti, manželstve, pamiatke svätých, o poslednom súde a večnom živote.

Hlavnými autormi konfesie boli novokališnícki teológovia Pavel Pressius a Matěj Dvorský z Hájku, okrem nich text ovplyvnili aj iní novokališnícki učenci, za českých bratov sa podieľal napríklad Jiří Strejc.

Text konfesie je veľmi zmierlivý, teologicky bol pevne zakorenený v domácej duchovnej tradícii, pritom sa inšpiroval Melanchthonovým konzervatívnym luteránstvom. Na žiadosť teológov Jednoty bratskej z neho bola odstránená kritika radikálnejších prúdov reformácie.

Ohlas a ďalší vývoj

Spolu s konfesiou bol kráľovi predložený spis „Patrné důvody ze starých sněmů“, ktorý mal dokázať nadväznosť českých protestantov na pôvodné kališníctvo a tým ich legalitu. Česká konfesia čelila negatívnym reakciám z katolíckej strany ako aj od starokališníkov, ktorí sa ňou právom cítili byť ohrození; ich „Ohlášení a přiznání k svaté staré obecné křesťanské víře podobojí přijímajících“ zo 4. júna 1575 odmietalo novokališnícke nároky na dedičstvo pôvodného utrakvizmu.

Oveľa väčší praktický dopad než konfesia mal mať navrhovaný cirkevný rád zostavený protestantskými stavmi v dňoch 10.–12. septembra 1575. Podľa neho malo byť kališnícke konzistórium podriadené defenzorom, ktoré vymenujú jednotlivé stavy. Naproti tomu mala byť zrušená závislosť konzistória na panovníkovi a na pražskom arcibiskupovi. Tak by novokališnícka väčšina zemského snemu ovládla dovtedy formálne starokališnícku cirkevnú organizáciu – nielen konzistórium, ale aj jemu podriadenú farskú sústavu. Tento cirkevný poriadok navyše navrhoval protestantskú ordináciu kňazov, teda pre starokališníkov neprijateľné zanechanie praxe svätenia od biskupov v apoštolskej postupnosti. Oproti tomu Jednota bratská mala byť začlenená do tejto cirkvi skôr formálne ako jej autonómna jednotka.

Takýto cirkevný poriadok nemohol kráľ Maxmilián II. akceptovať, navyše už predtým vyhlásil, že nemôže konfesiu uzákoniť s ohľadom na pápežského nuncia a na svojich španielskych príbuzných. České nekatolícke stavy preto súhlasili s tým, že konfesiu mu iba „dajú na vedomie“. 20. septembra 1575 cisár získal od zemského snemu prijatie Rudolfa za kráľa, 22. septembra sa uskutočnila Rudolfova korunovácia a potom sa snem rozišiel iba s ústnym prísľubom schválenia českej konfesie. Namiesto toho však nasledoval 5. októbra cisársky mandát, ktorý zakazoval jej tlač.

Česká konfesia zostávala spoločným východiskom českých protestantov v nasledujúcom období, požiadavky na jej uznanie panovníkom zazneli napríklad na zemskom sneme roku 1583. Stala sa aj podkladom pre legalizáciu českého protestantizmu Rudolfovým Majestátom na náboženskú slobodu v roku 1609. Pritom sa realizovalo aj cirkevné usporiadanie podľa návrhu z roku 1575, starokališnícka strana bola v období Majestátu už natoľko oslabená, že tomu nemohla zabrániť. Česká konfesia bola základným dokumentom českej kališníckej cirkvi v nasledujúcich rokoch, zostávala bez zmeny v platnosti aj v priebehu českého stavovského povstania, hoci vláda Fridricha Falckého priniesla kalvinizáciu kališníckeho cirkevného života.

Začiatok pobielohorskej rekatolizácie znamenal zanechanie princípov českej konfesie, cirkevná správa sa podriadila arcibiskupovi, kňazi vysvätení v apoštolské postupnosti sa mohli začleniť do katolíckej cirkevnej správy, kým ostatní museli opustiť krajinu. Medzi exulantmi ani medzi domácimi tajnými nekatolíkmi nepretrvalo žiadne spoločenstvo, ktoré by sa riadilo českou konfesiou; kontinuitu si zachovali len exilové pozostatky Jednoty bratskej, ktoré sa riadili vlastným vyznaním; luteránski a starokališnícki exulanti sa prispôsobili cirkvám hostiteľských krajín.

Pri legalizácii nekatolíckych vyznaní tolerančným patentom cisára Jozefa II. roku 1781 sa neumožnil vznik cirkvi, ktorá sa hlásila k českej konfesii, na tú sa v tom čase napokon takmer zabudlo. Až koncom 19. storočia sa začínal prehlbovať záujem o českú konfesiu najmä v českej cirkvi augsburgského vyznania, značnú zásluhu na tom mal historik českej konfesie Ferdinand Hrejsa. Roku 1919 vyhlásila novo utvorená Českobratská cirkev evanjelická Českú konfesiu za jeden zo základov svojej viery.

Pramene

• Sněmy české od léta 1526 až po naši dobu IV, Praha 1886
• Ferdinand Hrejsa, Česká konfese, její vznik, podstata a dějiny, Praha 1912 s. 695-717
• Rudolf Říčan a kol. (ed.), Čtyři vyznání. Vyznání augsburské, bratrské, helvetské a české se čtyřmi vyznáními staré církve a se čtyřmi články pražskými, Praha 1951, s. 273-306
• Alfred Eckert (ed.), Confessio Bohemica, MDLXXV, Wolfach-Kirnbach 1976 (Studien u. Dokumente 23/24)

Literatúra

• Václav V. Tomek, O církevní správě strany podobojí v Čechách od r. 1415 až 1622, Časopis českého musea 22, 1848, s. 365-383, 441-448
• Kamil Krofta, Boj o konzistoř pod obojí v letech 1562–1575 a jeho historický základ, Český časopis historický 17, 1911, s. 28–57, 178–190, 282–304, 383–420
• Ferdinand Hrejsa, Česká konfese, její vznik, podstata a dějiny, Praha 1912
• J. Matoušek, Kurie a boj o konzistoř podobojí za administrátora Rezka, Český časopis historický 37, 1931, s. 16-41, 252-292
• František Hrubý, Luterství a kalvinismus na Moravě před Bílou Horou, Český časopis historický 40, 1934, s. 265-309, 41, 1935 s. 1-40, 237-238
• František Hrubý, Luterství a novoutrakvismus v českých zemích, Český časopis historický 45, 1939, s. 31-44;
• Ferdinand Hrejsa, Dějiny křesťanství v Československu, VI, Za krále Maxmiliána II. 1564-1576 (Česká konfese), Praha 1950
• Křesťanská revue 42, 1975
• Jiří Rak, Vývoj utrakvistické správní organizace v době předbělohorské, Sborník archivních prací 31, 1981, s. 179–200
• Jaroslav Pánek, Stavovská opozice a její zápas s Habsburky, 1547–1577, Praha 1982
• Josef Janáček, Rudolf II. a jeho doba, Praha 1987, s. 128-141
• Jaroslav Pánek, Zápas o českou konfesi, Praha 1991 (Slovo k historii 30)
• Pavel Filipi, Co zbylo z reformačního pojetí církve, in: Miroslav Pfann (ed.), Téma: Církev, Heršpice 1999, s. 23–37
• Zdeněk V. David, Finding the Middle Way. The Utraquists’ Liberal Challenge to Rome and Luther, Washington D. C. – Baltimore Md. 2003