Žiabronôžka arktická
| Žiabronôžka arktická | |
.jpg) Ilustrácia Fauna Norvegiae od Georg Ossian Sars (1896) | |
| Vedecká klasifikácia | |
|---|---|
| Vedecký názov | |
| Branchinecta paludosa O. F. Müller, 1788 | |
| Synonymá | |
| žiabronôžka severská | |
| Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku | |
Žiabronôžka arktická alebo žiabronôžka severská (lat. Branchinecta paludosa) je druh žiabronôžky (Anostraca Sars, 1867), zástupca bezstavovcov, žijúci v arktických oblastiach.
Výskyt
[upraviť | upraviť zdroj]Je rozšírená v arktickej tundre v Eurázii, predovšetkým nad 60° severnej zemepisnej šírky. Dosahuje až na hranicu severnej zemepisnej šírky 77° pri Ivanovskom zálive v súostroví Nová Zem. Obýva plytké, malé a periodické jazierka v arktickej oblasti. Žije v Škandinávii, Laponsku, na Sibíri, v Grónsku, na Aljaške, v Barentsovom mori, Novosibirskom súostroví, na Wrangelovom ostrove a kanadskom arktickom súostroví. V poslednej dobe sa objavili informácie o nájdení Branchinecta paludosa v pohorí Ťanšan (informácia nebola overená). Žije aj ďaleko južnejšie vo Vysokých Tatrách, približne na 49° severnej zemepisnej šírky. Je glaciálnym reliktom. V Tatrách len v dvoch plesách v kosodrevinovom vegetačnom stupni. Na slovenskej strane Vysokých Tatier stále žije vo Furkotskej doline vo Vyšnom Furkotskom plese a v Poľsku donedávna žil v Doline Gąsienicowej v Dwoistom Stawe Gąsienicowom.[1]
Prečo v Tatrách?
[upraviť | upraviť zdroj]Biotop
[upraviť | upraviť zdroj]Žiabronôžka v Tatrách je glaciálnym reliktom. Do pohoria sa dostala v dobe ľadovej. Podmienkou na prežitie je, že plesá úplne strácajú v zime vodu, čo zaisťuje preschnutie a premrznutie vajíčok i dĺžka obdobia, v ktorom pleso nezamŕza, teda v týchto lokalitách asi 5 mesiacov, čo je obdobie od znášky vajec v jeseni až po ich vyliahnutie na jar. Dôležitá je aj čistota vody, ktorá musí byť bez ílovitých a humusových častíc, ktoré by mohli zanášať dýchacie orgány žiabronôžok. Teplota vody v plesách sa pohybuje v lete od 4°C na jar až do 16°C. V plesách je nízka koncentrácia vápnika. Voda v týchto plesách je kyslá a najnižšie hodnoty boli zaznamenané hneď po roztopení snehu (pH 4,2 - 4,5), potom sa pH postupne zvyšovalo a v auguste bolo pH 6,2 - 6,5.[1][2]
Biológia
[upraviť | upraviť zdroj]Žiabronôžka je približne 15 mm dlhá, má 11 párov nožičiek, ktoré sú zároveň dýchacím orgánom – odtiaľ pochádza jej rodové meno. Vyznačuje sa pohlavným dimorfizmom – samčeky majú na hlave silne vyvinuté rožky druhého páru, ktoré sú metamorfované na hmatový orgán. Toto prispôsobenie im dáva energický a bojový vzhľad. Samičky sú štíhlejšie a jemnejšie – vajíčka nosia až do vyliahnutia lariev vo vaječných vakoch umiestnených na brušku. Potravu si hľadajú na dne jazera, ale vyplávajú aj na hladinu. Pohybujú sa rýchlo, vyplašené hľadajú úkryt v hlbine plesa.
Začiatkom mája sa z vajíčok vyliahnu malé larvy. Po dosiahnutí dospelosti samičky na konci augusta kladú vajíčka a koncom októbra, keď plesá začínajú zamŕzať umierajú. Na ďalekom severe, kde slnko svieti v lete nepretržite počas 24 hodín a nedochádza k nočným poklesom teploty, je životný cyklus tohto druhu kratší. Liahnutie z vajíčok začína koncom júna, larválne obdobie trvá 20-30 dní, reprodukcia začína od konca júla do polovice augusta a trvá 35-45 dní.[1][2]
Hrozby a ich príčiny
[upraviť | upraviť zdroj]V Dwoistom Stawe Gąsienicowom pozorovali žiabronôžku od konca 19. storočia (v roku 1881, 1910, 1918, 1923, 1924, 1925, 1926, 1932 bolo vylovených 900 jedincov). V roku 1961 bolo v jednom štvorcovom metri 6 až 10 exemplárov. Ďalšie vedecké pozorovania uskutočnené v rokoch 1978 – 1984 a komplexný výskum v rokoch 1995 – 1996, ako aj pozorovania zamestnancov Tatranského národného parku ukázali, že tento druh v poľskom plese vyhynul. V plese na slovenskej strane stále existuje pomerne veľká populácia (asi 60 jedincov/1 m³ vody v pobrežnej zóne).[2]
V súčasnosti nemožno jednoznačne vysvetliť, čo spôsobilo vyhynutie tohto druhu v Dwoistom Stawe Gąsienicowom. Najpravdepodobnejšia hypotéza spočíva v tom, že jeho zánik spôsobila jednorazová environmentálna katastrofa. Príčiny môžu byť viaceré. V rokoch 1950 a 1960 boli poľské tatranské jazerá intenzívne zarybňované. To viedlo k zmiznutiu mnohých druhov planktonických kôrovcov. Následky boli nekontrolovateľné. Nemožno vylúčiť, že do plesa boli vypustené pstruhy, ktoré vyhubili značnú časť populácie B. paludosa. V zime, po vyschnutí jazera, ryby zahynuli. Ďalšou príčinou mohol byť nekontrolovateľný výlov veľkého počtu jedincov na vedecké a zberateľské účely. V 60-tych rokoch 20. storočia na zamrznutom plese trénovala lyžiarka, ktorá mohla voskom s chemickou látkou (farbivom?) znečistiť sneh a otrávila biocenózu plesa.
Hypotéza zmeny chemického prostredia plesa a najmä zvýšenie okysľovania vody vplyvom atmosférických zrážok je nepravdepodobná. V chemickom zložení vody za posledných 30 rokov nenastali významné rozdiely. Podľa niektorých poľských vedcov nejestvujú ani veľké rozdiely v chemickom zložení vôd oboch plies na slovenskej i na poľskej strane Tatier, kde žije žiabronôžka, ktoré mohli zapríčiniť kyslé dažde. Okrem toho je B. paludosa prispôsobený na to, aby žil v okyslených vodách. Vyhynutie mohli spôsobiť klimatické anomálie a znečistenie prostredia cudzorodými látkami.
Za predpokladu, že dôvodom zániku žiabronôžky v poľskom plese bola jednorazová ekologická katastrofa a nie významné zmeny v životnom prostredí, ktoré boli zdokumentované, existujú reálne možnosti opätovného nasadenia tohto druhu do Dwoisteho Stawu Gąsienicoweho. Základom pre opätovné oživenie populácie by mali byť jedince vylovené zo slovenského plesa.[2][1]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d CHOVANCOVÁ, Barbara. Žiabronôžka arktická v Tatrách. Tatry, roč. XXXIII., čís. 3, s. 7.
- ↑ a b c d Žiabronôžky v Poľsku
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Žiabronôžka arktická
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Žiabronôžka arktická
