Jozef Podhradský
| Jozef Podhradský | |
| slovenský evanjelický kňaz, pedagóg a spisovateľ | |
 | |
| Narodenie | 19. apríl 1823 Skalica, Rakúske cisárstvo (dnes Slovensko) |
|---|---|
| Úmrtie | 13. november 1915 (92 rokov) Svetozarevo, Rakúsko-Uhorsko (dnes Srbsko) |
| Rodičia | Jozef Podhradský Eva Podhradská rod. Nováková [1] |
| Odkazy | |
| Commons |  Jozef Podhradský |
Jozef Podhradský (pseudonymy: Pankleiov, Pravoslav, Prieplavän, Vrahobor Hrajnoha; * 19. apríl 1823, Skalica – † 13. november 1915, Svetozarevo) bol slovenský evanjelický kňaz, pedagóg a spisovateľ.
Životopis
Narodil sa v rodine súkenníka Jozefa Podhradského a jeho ženy Evy rod. Novákovej.[1][2] Základnú školu navštevoval vo Vrbovciach, ako 12-ročný odišiel najskôr s cieľom naučiť sa po maďarsky do Šamorína a v roku 1836 na nižšie gymnázium do Komárna, ktoré ukončil roku 1839. V rokoch 1839 – 1848 absolvoval evanjelické lýceum a teológiu v Bratislave, kde sa stal členom Štúrovej družiny. V roku 1848 zložil na peštianskej univerzite profesorskú skúšku z filozofie, klasických jazykov, nemeckej a maďarskej literatúry. V tom istom roku ho pozval farár slovenskej evanjelickej cirkvi v Pešti Ján Kollár za pomocného farára a učiteľa. Nakoniec po odchode Jána Kollára stal sa v Pešti v rokoch 1850 – 1862 jeho nástupcom. Nakoniec sa vzdal úradu, nakoľko bol odporcom spájania evanjelikov, za čo ho odporcovia prenasledovali. Keď sa hneď po odstúpení nemal kde nasťahovať, pomoc a prístrešie jemu a celej rodine poskytol Ján Michal Seberini (syn superintendenta Jána Seberiniho), vtedy farár v Banskej Štiavnici, neskôr zakrátko vojenský kňaz a vojenský superintendent, ktorý funkciu vojenského kňaza vybavil aj pre Jozefa Podhradského.[2] Ako vojenský evanjelický kňaz pôsobil vo Viedni v rokoch 1862 – 1863.[3]
Od roku 1863 pôsobí ako profesor na srbskom gymnáziu v Novom Sade. V novosadskom prostredí Podhradský spolupracoval a priatelil sa so spolužiakmi z bratislavských štúdií, najmä Svetozárom Miletičom. V tomto prostredí prijal rozhodnutie konvertovať na pravoslávnu cirkev. V roku 1872 odchádza za profesora na novozaložené maďarsko-srbské gymnázium do Sombora. V roku 1879 odchádza predčasne do dôchodku. Potom krátko pracuje ako knihovník v Petrohrade. Roku 1882 dostal miesto profesora na gymnáziu v Leskovaci na srbsko-bulharských hraniciach, kde pôsobil do roku 1888, kedy nastúpil v Belehrade za profesora gymnázia a pôsobil na ňom do roku 1898. Nakoniec roku 1915 utiekol pred príchodom frontu spolu s rodinou do Banjici a potom do Jagodiny, kde 13. novembra 1915 umrel.[2]
Dielo
- 1850 – Holuby a Šulek
- 1850 – Odpoveď na surovosti a jeho...brožúri oproti zboru slovanskému písané
- 1851 – Vděčná památka v Pánu zesnulých pešťanských Slováku ve veršoch pohrěbných
- 1857 – Liptovský a Hrajnoha alebo Svátek řízeník božího
- 1864 – Korheľ a jeho nebožiatka
- 1864 – Švárna Skaličanka
- 1865 – Hora stratenej nádeje
- 1868 – Tajná história panslaviszmu vôbec a uhorských Slovákov zvlášte
- 1880 – Vplyv židovských mravov v ľudskej spoločnosti
- 1882 – Obrana a sláva našej Tatry
- 1888 – Vyhodený študent na skale
- Anjel strážca
- Malá Marienka
- Dobré dieťa zlých rodičov
- Tragédia Tatry
- Roztrieskaná harmónia
Bol tiež autorom politických brožúr,úvah o prozódii, autobiografických a biografických príspevkov (o Kollárovi, Královi, Hurbanovi), ako aj redaktorom viacerých časopisov (Prostonárodná bibliotéka, Evanjelické cirkevné noviny, Slávik, Zornička a i.).[3]
Referencie
- ↑ a b Záznam o narodení Jozefa Podhradského v matrike evanjelického cirkevného zboru v Skalici"
- ↑ a b c JANČOVIČ, Ján. Jozef Podhradský v Pešti a na Dolnej zemi [online]. [Cit. 2020-08-02]. Dostupné online.
- ↑ a b SEDLÁK, Imrich. Dejiny slovenskej literatúry I.. 1. vyd. Martin : Matica slovenská, 2009. ISBN 978-80-7090-935-5. S. 337-338.
Literatúra
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jozef Podhradský
