Abdülhamid I.

	Abdülhamid I.; عبد الحميد الاول
	27. sultán Osmanskej ríše
Panovanie
Dynastia	Osmanská dynastia
Panovanie	21. január 1774 – 7. apríl 1789
Predchodca	Mustafa III.
Nástupca	Selim III.
Biografické údaje
Narodenie	20. marec 1725; Istanbul, Osmanská ríša
Úmrtie	7. apríl 1789 (64 rokov); Istanbul, Osmanská ríša
Rodina
Manželka	Ayşe Kadın, Ruhşah Kadın, Hümaşah Kadın, Sineperver Sultán, Binnaz Kadın, Mehtabe Kadın, Mutebere Kadın, Şebsefa Kadın, Nakşidil Sultan
Potomstvo	Mal 23 detí, z toho 2 budúcich sultánov:; Mustafa IV.; Mahmud II.
Otec	Ahmed III.
Matka	Şermi Kadın
Odkazy
	Abdülhamid I.; (multimediálne súbory na commons)
	Historický portál; Biografický portál

Abdülhamid I. (osm. tur. عبد الحميد اول, `Abdü’l-Ḥamīd-i evvel, mod. tur. Birinci Abdülhamit; * 20. marec 1725, Istanbul, Osmanská ríša – † 7. apríl 1789, tamže) bol sultán Osmanskej ríše v rokoch 1774 až 1789.

Mladosť

Narodil sa 20. marca 1725 v Istanbule. Bol mladším synom sultána Ahmeda III. a jeho konkubíny Şermi Kadın.^[1] Ahmed III. abdikoval v prospech jeho synovca Mahmuda I., ktorého nástupcom bol jeho brat Osman III., a Osmanov nástupca bol Ahmedov starší syn Mustafa III. Ako potenciálny nástupca trón bol Abdülhamid spolu so svojimi bratrancami a staršími bratmi uväznený, ako bolo zvykom. Počas tohto obdobia získal vzdelanie od svojej matky Rabie Şermi, ktorá ho učila históriu a kaligrafiu.

Vláda

Nástup na trón

V deň Mustafovej smrti, presnejšie dňa 21. januára roku 1774 nastúpil Abdülhamid na trón. Nasledujúci deň sa konal pohrebný sprievod Mustafu III. Nový sultán poslal veľkovezírovi a Serdar-ı Ekrem Muhsinzade Mehmedovi Pašovi list na front, v ktorom ich informoval, aby pokračovali vo svojej práci.

Vláda

Abdülhamidové dlhé uväznenie ho nechalo ľahostajným k štátnym záležitostiam a k poddaným. Napriek tomu bol svojou povahou známy ako veľmi náboženský ale aj pacifistický. Pri jeho nástupe na trón bol finančný stav štátnej pokladnice taký, že zvyčajne nebolo možné zaplatiť odmeny janičiarským spolkom.

Abdülhamid sa teda snažil reformovať ozbrojené sily ríše. Vymenoval janičiarský zbor a pokúsil sa ho zreformovať, tak ako aj námorníctvo. Založil nový delostrelecký zbor.

Abdülhamid sa pokúsil posilniť osmanskú vládu nad Sýriou, Egyptom a Irakom.^[2] Mierne úspechy proti povstaniam v Sýrii a v Morei však nemohli kompenzovať stratu Krymského polostrova, ktorý sa v roku 1774 stal nominálne nezávislým, avšak v skutočnosti ho teraz ovládalo Rusko.

Rusko opakovane využívalo svoju pozíciu ochrancu východných kresťanov, aby napádalo Osmanskú ríšu. Nakoniec roku 1787 vyhlásila Vysoká Porta vojnu Ruskej ríši. Habsburská monarchia sa po krátkom čase takisto zapojila do vojny. V tejto vojne nakoniec vyhralo Rusko. Hovorí sa, že táto smutná porážka Abdülhamida zlomila, keďže zomrel o štyri mesiace neskôr.

Napriek jeho neúspechom bol považovaný za najláskavejšieho osmanského sultána. Osobne riadil hasičský zbor pri požiari v Istanbule v roku 1782. Ľudia ho obdivovali pre jeho náboženskú oddanosť a bol dokonca nazývaný Veli („svätý“). Taktiež načrtol reformnú politiku, dohliadal na vládu a spolupracoval so štátnikmi.

Osobný život

Bol skromným a náboženským sultánom.^[3] Je známe, že Abdülhamid I. mal rád svoje deti, zaujímal sa o rodinný život, strávil letné mesiace v Karaağaçi, Beşiktaşi so svojimi manželkami, dcérami a synmi.

Architektúra

Medzi dielami, ktoré boli v Istanbule vybudované za vlády Abdülhamida I., bol napríklad Hamidiye İrem. Fontána, ktorá komplex dopĺňala, bola presunutá do Sogukcesrne.

Smrť

Abdülhamid zomrel dňa 7. apríla roku 1789 ako šesťdesiatštyri ročný v Istanbule. Bol pochovaný v Bahcekapi, hrobke, ktorú si postavil pre seba.

Arabské kone choval s veľkou vášňou. Jedno plemeno bolo pomenované „Küheylan Abdülhamid“, podľa neho.

Rodina

Konkubíny

Abdülhamid mal deväť konkubín:

Ayşe Kadın
Ruhşah Kadın
Hümaşah Kadın
Sineperver Sultán
Binnaz Kadın
Mehtabe Kadın
Mutebere Kadın
Şebsefa Kadın
Nakşidil Sultán

Synovia

Abdülhamid mal desať synov:

Mustafa IV. (vládol 1807 - 1808), s Sineperver
Mahmud II. (vládol 1808 - 1839), s Nakşidil
Şehzade Sultan Abdullah (* 10. január 1776 – † 10. január 1776)
Şehzade Sultan Mehmed (* 22. august 1776 – † 3. február 1781), s Hümaşah
Şehzade Sultan Ahmed (* 12. december 1776 – † 18. december 1778), s Sineperver
Şehzade Sultan Abdurrahman (* 31. júl 1777 – † 2. august 1777)
Şehzade Sultan Süleyman (* 13. marec 1779 – † 19. január 1786), s Mutebere
Şehzade Sultan Abdülaziz (* 19. august 1779 – † 19. august 1779), s Ruhşah
Şehzade Sultan Mehmed Nusret (* 20. september 1782 – † 23. október 1785), s Şebsafa
Şehzade Sultan Seyfullah Murad (* 22. október 1783 – † 21. január 1786), s Nakşidil

Dcéry

Abdülhamid mal dvanásť dcér:

Hatice Sultán
Ayşe Sultán
Esma Sultán
Rabia Sultán
Aynişah Sultán
Melikşah Sultán
Rabia Sultán
Fatma Sultán
Alemşah Sultán
Saliha Sultán
Emine Sultán
Hibetullah Sultán

Adoptívna dcéra:

Abdülhamid si adoptoval dcéru, keď bol ešte princ:

Ayşe Dürrüşehvar Hanım

Referencie

↑ HALIL, İNALCIK. Osmanlı Padişahı. Ankara Üniversitesi SBF Dergisi, 1958, roč. 13, čís. 4, s. 1. Dostupné online [cit. 2020-03-13]. ISSN 0378-2921. DOI: 10.1501/sbfder_0000000427.
↑ The new encyclopaedia Britannica.. Chicago, Ill. : [s.n.]. (15th ed.) Dostupné online. ISBN 978-1-59339-837-8.
↑ SAKAOĞLU, Saim. Our Rector from Paris. Journal of Turkish Studies, 2011, roč. Volume 6 Issue 3, čís. 6, s. 5–7. Dostupné online [cit. 2020-03-13]. ISSN 1308-2140. DOI: 10.7827/turkishstudies.2681.

Pozri aj

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Abdülhamid I.

Zdroj

Abdülhamid I. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 1999. 696 s. ISBN 80-224-0554-X. Zväzok 1. (A – Belk), s. 20.

[1] HALIL, İNALCIK. Osmanlı Padişahı. Ankara Üniversitesi SBF Dergisi, 1958, roč. 13, čís. 4, s. 1. Dostupné online [cit. 2020-03-13]. ISSN 0378-2921. DOI: 10.1501/sbfder_0000000427.

[2] The new encyclopaedia Britannica.. Chicago, Ill. : [s.n.]. (15th ed.) Dostupné online. ISBN 978-1-59339-837-8.

[3] SAKAOĞLU, Saim. Our Rector from Paris. Journal of Turkish Studies, 2011, roč. Volume 6 Issue 3, čís. 6, s. 5–7. Dostupné online [cit. 2020-03-13]. ISSN 1308-2140. DOI: 10.7827/turkishstudies.2681.

[1]

[2]

[3]