Alexej Alexejevič Brusilov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Alexej Alexejevič Brusilov
Alexej Alexejevič Brusilov
ruský a sovietsky generál a vojvodca

Narodenie 31. august 1853
Tbilisi, Gruzínsko
Úmrtie 17. marec 1926 (72 rokov)
Moskva, ZSSR

Alexej Alexejevič Brusilov (* 31. august 1853, Tbilisi, Gruzínsko – † 17. marec 1926, Moskva, ZSSR) bol významný ruský a sovietsky generál a vojvodca. Vyznamenal sa najmä počas prvej svetovej vojny, keď viedol úspešnú tzv. Brusilovovu ofenzívu.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Alexej sa narodil 31. augusta 1853 v gruzínskom Tbilisi. Službu dôstojníka v cárskej armáde vykonával na Kaukaze a aktívne sa zúčastnil rusko-tureckej vojny v rokoch 1878 – 1879. Po istú dobu bol profesorom jazdeckej taktiky. V rokoch 1902 – 1906 bol veliteľom jazdeckej školy. Vo vojenskej kariére bol aj úspešným veliteľom gardovej jazdeckej divízie a taktiež aj armádneho zboru.

Po začiatku 1. svetovej vojny bol vymenovaný do funkcie veliteľa 8. armády. Na jeseň 1914 jeho vojská prenikli a obsadili východnú Halič a vstúpili do predhoria Karpát. Taktiež prenikli aj na severovýchodné územie dnešnej Slovenskej republiky od Medzilaboriec skoro až po Starú Ľubovňu, do hĺbky 15-20 km, niekde aj viac. Na území Svidníckeho okresu sú vojenské cintoríny, na ktorých sú pochovaní príslušníci 8. ruskej armády: Bodružal, Hunkovce, Hutka, Ladomirová, Krajná Poľana, Mlynárovce, Svidník a v ďalších obciach.

Po ústupe (1915) z Karpát bol 1916 vymenovaný za veliteľa Juhozápadného frontu, v lete 1916 začal ofenzíva, ktorá dostala pomenovanie podľa jej hlavného veliteľa (Brusilovova ofenzíva – útok ruských vojsk na východnom fronte 1916, keď jeho vojská postúpili od Pripiatskych močarísk až k rumunským hraniciam. Útočil proti 4. rakusko-uhorskej armáde, do ktorej boli začlenení aj vojaci pochádzajúci z územia dnešnej Slovenskej republiky. Brusilovovej armáde sa podarilo prelomiť front v šírke skoro 50 km. Rakúsko–Uhorska armáda stratila za tri dni skoro 200 000 mužov.

Po februárovej revolúcii 1917, za Kerenského vlády bol určitú dobu hlavným veliteľom ruských vojsk. Po revolúcii presadzoval tzv. kerenského ofenzívu, ktorá však zlyhala. Neskôr ho vystriedal jeho zástupca generál Kornilov. Bol odporcom boľševikov a presadzoval preventívny zákrok proti ich vzrastajúcej moci. Napokon však bol lojálny k výsledkom októbrovej revolúcie a preto ho Leninova vláda ponechala vo funkcii. Od roku 1920 bol vo vysokých veliteľských funkciách v Červenej armáde. V rokoch 1923 – 1926 vykonával funkciu inšpektora vojenského jazdectva. Je autorom memoárov „Moje spomienky“ (Moi vospominanija). Kniha vyšla až po jeho smrti v roku 1929.