Poľsko-boľševická vojna

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Sovietsko-poľská vojna
Rzeczpospolita 1938.svg
Definitívne hranice určené vojnou.
Dátum 1919-1921
Miesto stredná a východná Európa
Výsledok víťazstvo Poliakov a podpísanie Rižského mieru
Protivníci
Russian SFSR Ruská sovietska federatívna socialistická republika
Ukrainian SSRUkrajinská sovietska socialistická republika
Flag of Poland 2.svg Poľsko
Ukrajina Ukrajinská národná republika
Velitelia
Lev Trockij
Michail Tuchačevskij
Alexandr Jegorov
Semion Boďonnyj
Józef Piłsudski
Edward Rydz-Śmigły
Simon Petľura
Sila
1919:
50 000 mužov
1920:
800 000 mužov
1919:
50 000 mužov
1920:
738 000 mužov
Straty
150-200 000 mŕtvych
80-150 000 zajatých
47 500-96 250 mŕtvych
51 351 zajatých

Poľsko-boľševická vojna (iné názvy: sovietsko-poľská vojna alebo poľsko-sovietska vojna; rusko-poľská vojna alebo poľsko-ruská vojna) bol ozbrojený konflikt od februára 1919 do marca 1921 medzi Ruskou socialistickou federatívnou sovietskou republikou a po prvej svetovej vojne obnoveným Poľskom. Stretli sa tu snaha sovietskeho Ruska ovládnuť bývalé súčasti cárskeho impéria so snahou Poľska získať späť veľké časti Ukrajiny a Bieloruska, ktoré boli jeho súčasťou na začiatku 18. storočia.

Situácia v roku 1919[upraviť | upraviť zdroj]

Plagát sovietskej propagandy

Po skončení prvej svetovej vojny a obnovení poľského štátu sa stal jeho hlavným predstaviteľom Józef Piłsudski. Ten sa od víťazných štátov Dohody domáhal uznania hraníc Poľska z doby pred Delením Poľska, ale v prípade východnej hranice požadoval rozsiahle územia v Litve, v Bielorusku a na Ukrajine tiahnuce sa od Baltského k Čiernemu moru. Na Versaillskej konferencii, pre nich bol Piłsudski neprijateľný ako persona non grata a o východnej hranici Poľska sa nerozhodlo. Poľsko využilo pokračujúcu občiansku vojnu v Rusku a v polovici marca 1919 dala poľská vláda rozkaz k pochodu na Litvu a do Bieloruska, v máji toho roku vtrhli poľské vojská i na Ukrajinu. Boli obsadené rozsiahle územia, ktoré si Poľsko postupne zaistilo. V decembri roku 1919 bola na základe Rady Dohody vytýčená tzv. Curzonova línia, ktorá bola de facto etnickou hranicou medzi Ruskom a Poľskom. Na východe od tejto línie tvorili Poliaci v rôznych oblastiach 5 - 30% obyvateľstva (väčšinu tu nemali Rusi ale Bielorusi či Ukrajinci, ktorým bol vlastný štát odopretý). Koncom januára 1920 sa konala v Helsinkách konferencia, tá však nepriniesla žiadne výsledky.

Boje v roku 1920[upraviť | upraviť zdroj]

Plagát poľskej propagandy
Poľská obrana blízko Varšavy
Poľskí vojaci so zástavami zničených ruských jednotiek po bitke pri Varšave

Dňa 25. marca vtrhli poľské vojská do Ruska, v ktorom stále prebiehala Ruská občianska vojna. Do konca marca 1920 ovládli veľkú časť Ukrajiny a Bieloruska a 7. mája dobyli Kyjev. Koncom mája zahájila Červená armáda protiútok a do 16. júna zatlačila Poliakov na líniu z konca apríla 1920. V júli lord G. N. Curzon predložil opäť svoj návrh hranice medzi Poľskom a Ruskom a začiatkom augusta došlo k dvom bezvýsledným jednaniam medzi zástupcami obidvoch znepriatelenými strán. Červená armáda zahnala medzitým poľské sily až k Varšave. Lenin a Tuchačevskij vyhlásili, že ich cieľom je zničenie kapitalistického Poľska, zavedenie diktatúry proletariátu a nakoniec spojenie s maďarskými, nemeckými a francúzskymi komunistami a oslobodením pracujúcich v Európe. Otázka reálnosti tohto cieľa je dodnes diskutovaná, viac-menej nikdy nemohla byť ovorená v praxi, lebo vojská vedené Tuchačevským boli v bitke pri Varšave (13. - 25. august 1920) porazené a skoro celé zničené. K prehre Červenej armády prispeli nielen chyby ruského velenia či útoky bielogvardejských vojsk, ale tiež priama i nepriama pomoc, ktorou Poľsku poskytovalo Spojené kráľovstvo a najviac Francúzsko. Pri porážke zohral významnú úlohu Stalin, ktorý v rámci svojho urýchleného ťaženia na Ľvov v kritickom okamihu Tuchačevskému svojvoľne odobral elitnú Buďonného jazdeckú armádu a v najnevhodnejšom okamihu tak tragicky oslabil jeho ľavé krídlo. Po bitke pri Varšave sa sovietsky front zrútil a Poliaci zahnali zvyšky Červenej armády hlboko za hranice Ukrajiny a Bieloruska. Červená armáda podnikla ešte jeden strategicky významný pokus poľské sily zastaviť, lenže po ďalších ťažkých prehrách na rieke Nemen musela Ruská sovietska federatívna socialistická republika požiadať o mier.

Výsledok[upraviť | upraviť zdroj]

Vojnové akcie boli zastavené 18. marca 1921. I keď štáty Dohody stále žiadali vznik poľsko-ruskej hranice na Curzonovej línii, Józef Piłsudski 13. marca 1921 kategoricky vyhlásil, že neuzná žiadnu inú hranicu s Ruskom, len takú, ktorá existovala v roku 1772. Rižský mier, podpísaný 18. marca 1921 potvrdil Poľsku prakticky všetky požadované územia na Ukrajine a v Bielorusku.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]