Alfred von Hubicki
 |
Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje. |
| Alfred von Hubicki | |
| rakúsky a nemecký generál | |
 | |
| Narodenie | 5. február 1887 Kolčyno, Rakúsko-Uhorsko (dnes Ukrajina) |
|---|---|
| Úmrtie | 14. júl 1971 (84 rokov) Viedeň, Rakúsko |
| Národnosť | rakúska |
| Profesia | vojak |
| Odkazy | |
| Commons |  Alfred von Hubicki |
Alfred von Hubicki (* 5. február 1887, Kolčyno, Rakúsko-Uhorsko – † 14. júl 1971, Viedeň, Rakúsko) bol armádny dôstojník rakúskeho pôvodu, priekopník tankových vojsk v rakúskej armáde, generál tankových vojsk v nemeckom Wehrmachte. Šéf Nemeckej vojenskej misie a v poradí druhý Nemecký generál pri Ministerstve národnej obrany vojnovej Slovenskej republiky. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa Hubicki dostal do rozporov s velením nemeckých okupačných síl a v druhej polovici septembra 1944 bol zo Slovenska odvolaný.
Život[upraviť | upraviť zdroj]
Vojenskú kariéru začal Hubicki v roku 1905 v rakúsko-uhorskej armáde, Bol absolventom delostreleckej kadetnej školy. V roku 1905 nastúpil k divíznemu delostreleckému pluku 4 vo Viedni. V roku 1909 bol prevelený k jazdeckému delostreleckému oddielu 7 v Arade, Od 1911 v hodnosti nadporučíka absolvoval Vojenskú akadémiu. Od 1. júla 1915 kapitánom dôstojníkov štábov, zväzkov na úrovni peších brigád a divízií Juhozápadného frontu Skupiny. armád arcivojvodu Eugena Savojského[1]
Ako veliteľ horského práprou na talianskom fronte dosiahol najvyššie ocenenie statočnosti. Po skončení vojny nakrátko vstúpil do nemeckej armády Reichsheer, no potom sa vrátil do rakúskej armády. V rokoch 1918 – 1925 bol pracovníkom Štátneho úradu (vedeckého) pre vojenstvo, JUDr. V rokoch 1925 – 1930 bol dôstojníkom vojenskej justície na generálnom inšpektoráte vojska, Postupne bol povyšovaný. V rakúskej armáde sa stal priekopníkom tankových vojsk a z tohto dôvodu v rokoch 1936 – 1938 velil rýchlej divízii rakúskej armády.[1]
V nemeckej armáde[upraviť | upraviť zdroj]
Po anšluse Rakúska v marci 1939 pri zachovaní hodnosti generálmajora prešiel do nemeckého Wehrmachtu a bol vymenovaný za veliteľa 4. ľahkej divízie. Zúčastnil sa vojny proti Poľsku, Jeho divízia bola transformovaná na 9. tankovú divíziu, pričom od februára 1940 sa Hubicki stal jej veliteľom, So svojou divíziou sa zúčastnil invázie do Francúzska.
V roku 1941 za Hubicki zúčastnil ťaženia na Balkáne a invázie do Sovietskeho zvázu, kde sa zúčastnil počiatočnej kyjevskej operácie nemeckých vojsk. V rokoch 1942 – 1944 bol veliacim generálom armádneho zboru Schelde a 89. armádneho zboru a veliacim generálom pre obnovu štábu Skupiny armád Mitte.[1]
Na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]
Od 26. júla 1944 začal von Hubicki pôsobiť ako vojenský atašé na nemeckom vysľanectve v Bratislave a vojenský poradca ministra Národnej obrany gen. I. triedy Ferdinanda Čatloša. Po odvolaní generála Schliepera sa od 1. augusta 1944 stal šéfom nemeckej vojenskej misie na Slovensku,
Dňa 28. augusta 1944 zaslal von Hubicki spoločne s nemeckým vyslancom na Slovensku Hansom Ludinom do Berlína alarmujúce správy o nových partizánskych diverziách a násilnostiach spáchaných na príslušníkoch nemeckej menšiny.[2]:11 – 14
Po vypuknutí Slovenského národného povstania však Hubicki upadol do nemilosti. Bolo mu vyčítané, že aj napriek rozsiahlej sieti informátorov neodhalil jeho prípravy a preto z poverenia Heinricha Himmlera do Bratislavy pricestoval general SS Gottlob Berger so svojim štábom, ktorý mal riadiť obsadzovanie západného a stredného Slovenska, no kontroloval aj Hubického, ktorý so svojim náčelníkom štábu Oberstleutnantom i.G. Ottom Uechtritzom. plánoval a riadil obsadzovanie Slovenska.[2]:22 – 26 Vplyv von Hubického postupne slabol. Berger sa o ňom vyjadroval s neskrývaným dešpektom:
„Tak ako on, viem veliť aj ja.[2]:26
pričom požadoval zrušenie nemeckej vojenskej misie pri slovenskom Ministertve národnej obrany. Zároveň sa rozhodol Hubického právomoci obmedziť vytvorením veliteľského štábu Waffen-SS v Bratislave. Za jeho náčelníka vymenoval generálpoučíka Waffen SS Friedricha grófa von Pückler-Burghauss, hlavného veliteľa SS v Protektoráte Čechy a Morava a veliteľa bojovej skupiny Schill. V polovici septembra musel Gottlob Berger odcestovať do Berlína, kde zdôvodňoval pomalé obsadzovanie Slovenska. Pri tej príležitosti dosiahol odvolanie Hubického zo Slovenska, s čím sa nezabudol pochváliť svojmu nástupcovi generálovi Höflemu.
Hubicki sa zúčastňoval porád no k dôležitej, konanej 1. septembra 1944 tesne pred odzbrojením bratislavskej posádky prizvaný nebol. Historik Tomáš Klubert sa domnieva, že sa tak stalo preto, lebo Berger prišiel do Bratislavy presne šesť týždňov po neúspešnom pokuse vysokých činiteľov Wehrmachtu zvrhnúť hitlerovskú diktatúru. Z tohto dôvodu Berger rokoval o najdôležitejších problémoch iba so spoľahlivými členmi NSDAP a SS.[2]:22 – 26
Hubického vzťah s ďalšou dôležitou osobou velenia nemeckých okupačných síl Friedrichom von Pückler-Burghauss bol spočiatku dobrý. Obidvaja muži sa po odzbrojení bratislavskej posádky zhodli v ďalšom postupe skupiny Schill, no neskôr sa úplne rozišli. Hubicki navrhoval presunutie jednotiek skupiny na sever do priestoru Vrútok, kde divízia Tatra uviazla, Pückler nesúhlasil a napokon si presadil svoje. Rozpory medzi oboma mužmi prerástli až do ich vzájomnej nevraživosti.[2]:39 – 44
Nový veliteľ okupačných síl generál Waffen SS Hermann Höfle do sa s Hubickim slušne rozlúčil a na personálnom oddelení OKW zariadil urovnanie jeho záležitosti.
Od 1. októbra 1944 sa von Hubicki ocitol vo vodcovskej rezerve a nedostal žiadny nový veliteľský post, Tesne pred nemeckou porážkou bol 31. marca 1945 bol prepustený do zálohy.[1]
Hodnostný postup[upraviť | upraviť zdroj]
- Od 1. júla.1915 – kapitán dôstojníkov štábov
- Od 1. júla 1920 – major
- Od 1. októbra 1923 – podplukovník
- Od 2. februára 1930 – plukovník
- Od 24. december 1935 generálmajor
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d CSÉFALVAY,, František a kolektív. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. 1. vyd. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013. Dostupné online. ISBN 978-80-89523-27-6. Kapitola HUBICKI, Alfred von, s. 96.
- ↑ a b c d e KLUBERT, Tomáš. Smrť sa volala Schill. 1. vyd. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2014. Dostupné online. ISBN 978-80-89335-69-5.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Alfred von Hubicki
