Arvaniti

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Arvaniti (novogr. Αρβανίτες – Arvanites, arvan. Αρbε̰ρεσ̈ε̰ – Arbereše) sú po albánsky hovoriace obyvateľstvo južného Grécka. Do Grécka prišli v neskorom stredoveku a v niektorých oblastiach Grécka si udržali majoritné postavenie až do 20. storočia. Hovoria dialektom Toskitskej albánčiny (Arvanitika). Arvaniti sú členovia gréckej ortodoxnej cirkvi a aj to je jeden z dôvodov, prečo sa nepovažujú za Albáncov. Vždy sa sami označovali ako Gréci. V 19. stor., v čase, kedy vzniklo Grécke kráľovstvo tvorili asi 10% obyvateľstva štátu.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Laskarina Bubulina

Arvaniti prišli z južného Albánska do Grécka počas neskorého stredoveku (13.-16. stor.), pravdepodobne ich sem pozvalo Latinské cisárstvo, aby osídlili vojnou vyľudnené oblasti, pozývali ich však aj grécki vládcovia. Arvaniti osídlili Epirus, južnú Boiótiu, južnú Eubóju, Atiku a väčšiu časť severovýchodného Peloponézu (Argolida) aj s ostrovmi Ydra, Spetses a Poros. V Atike, južnej Boiótií a južnej Eubóji sa stali väčšinovým obyvateľstvom keď asimilovali grécke obyvateľstvo. V Boiótií tvorili takmer polovicu miestneho obyvateľstva, druhá polovica boli Gréci, ktorí žili hlavne v mestách ako Téby a Livadia, zatiaľ čo Arvaniti žili na vidieku. V Atike tvorili väčšinu, Gréci tu boli sústreďovaní v Aténach, Megare, na ostrovoch Aegina a Salamína a v niekoľkých malých atických dedinách. Na severovýchode Peloponézu tvorili Gréci väčšinu, síce ich bolo iba o niečo viac. Gréci tu žili v Korinte, Nauplione a Argose a okolitom vidieckom kraji, v kraji Nemea a Epidauria. Arvaniti sa usadzovali na vidieku a nikdy neprenikali do väčších gréckych miest, ako Nafplio, Théby, či Livadia.

Arvaniti boli pravdepodobne albánskeho pôvodu, no niektoré tvrdenia hovoria, že môže ísť o poalbánčených severoepirských Grékov, nakoľko Gréci obývali veľkú časť dnešného Albánska už od staroveku. V Grécku slúžili pod gréckymi šľachticmi a podliehali vplyvu gréckej ortodoxnej cirkvi, čím sa Arvaniti nepodieľali na vzniku albánskeho národa, uchovali si však svoj jazyk. Výnimkou bol iba Epirus, kde sa takmer všetci Arvaniti po príchode Turkov islamizovali a tak sa dištancovali od pôvodného gréckeho obyvateľstva, ktoré ich nazývalo Turkoalvani (čiže Turkoalbánci). Počas tureckej vlády boli aj mimo Epiru niektorí Arvaniti islamizovaní. Hrali významnú úlohu v Gréckej vojne za nezávislosť. Významní generáli arvanitského pôvodu boli Markos Botsaris, Kountouriotis, Kriezis a námorná kapitánka Laskarina Bubulina. Počas tejto vojny tu kresťania vyvraždili mnoho islamských Arvanitov, ktorých vnímali ako Turkov. V Gréckom štáte tvorili významnú menšinu a podľa niektorých zdrojov sa vraj rokovalo, či sa uzná albánčina ako druhý štátny jazyk. Nakoniec bolo rozhodnuté o používaní gréčtiny a Arvaniti boli označovaní ako albanofónni Gréci, ktorými sa aj sami cítili. Situácia sa zmenila v rokoch 1921 – 1923, kedy do Grécka prišlo 2 000 000 Grékov z Malej Ázie, po výmene obyvateľstva medzi Gréckom a Tureckom. Títo Maloázijskí Gréci osídlili hlavne Macedóniu a Atiku, teda územia v ktorom Gréci netvorili jasnú väčšinu. Po tejto udalosti už boli Arvaniti slabou menšinou Grécka a veľa z nich sa pomiešalo s Grékmi a helenizovali sa. Do výmeny obyvateľstva boli zahrnutí aj moslimskí Arvaniti, ktorí odišli do Turecka. Potom ich grécka vláda začala prenasledovať, pravicový diktátorský Metaxasov režim zakázal používať ich jazyk a počas jeho obdobia sa všetci moslimskí Arvaniti, ktorí tu ešte ostali vysťahovali z Epira do Albánska a z Albánska prišli do Grécka albánski Gréci. Po páde Metaxasa bolo samozrejme rozprávať arvanitikou opäť povolené, no keďže nešlo o jazyk etnickej menšiny, rýchlo sa dobrovoľne prestalo arvanítsky rozprávať. S tým súvisí jednak snaha samých Arvanitov dištancovať sa od Albáncov a tiež z ich nízkeho počtu, nakoľko obývali najviac riedko osídlené oblasti Grécka, ako Atika a Bojótia. Etnograf Alphred Philipson v 19. stor. uvádza počet Arvanítov v Gréckom štáte iba 10% obyvateľstva, ceľkom 224.000 ľudí, vidiečanov. Sám si však týmto čislom nie je istý, nazdáva sa, že počet Arvanitov môže byť menší, pretože v mnohých arvanítskych dedinách sa vyskytujú obyvatelia, ktorí majú materinský jazyk gréčtinu, ktorá však v týchto oblastiach pred vznikom Gréckeho štátu vymierala. Skutočný počet Arvanitov v Gréckom štáte 19. stor. by sa mohol pohybovať od 8,5-10%.

Demografia[upraviť | upraviť zdroj]

Etnická mapa Peloponézu z r. 1890, červenou farbou sú vyznačení Arvaniti, fialovou Gréci.

Po spomínanej výmene obyvateľstva sa z Arvanitov stala vo všetkých oblastiach menšina. Mnoho z nich sa helenizovalo keď odišli do veľkých miest. Cenzus z roku 1934 udáva počet 70 000 Arvanitov v Atike, cenzus z roku 1976 udáva počet 140 000 Arvanitov v Atike a v Boiótií. Dnes ich je približne 140 000 v celom Grécku, no ich menšinové postavenie sa neuznáva, sú označovaní za albanofónnych Grékov, ako sa aj sami cítia a odmietajú prirovnávanie k Albáncom. Dnes sa predpokladá, že približne 300 000 Grékov má predka Arvanita. Vďaka urbanizácií a miešaniu je už nepomiešaných Arvanitov veľmi málo a ide predovšetkým o starších ľudí na vidieku. Jazykom dnes rozpráva maximálne 50 000 Grékov, pravdepodobne ale oveľa menej a ide predovšetkým o starších ľudí. Mladí jazyku nanajvýš pasívne rozumejú, málo z nich ním plynule hovorí.

Antropológia[upraviť | upraviť zdroj]

V sedemdesiatych rokoch antropológ Theodoros Pitsios urobil antropologickú analýzu Arvanitov, keď skúmal oblasti osídlené Arvanitmi v južnom Grécku a na Peloponéze. Zistilo sa, že sa Arvaniti a Gréci antropologicky vôbec nelíšia, naopak, že sú značne odlišní od Albáncov. Táto teória viedla k hypotéze, že väčšina moderných Arvanitov vlastne nie sú potomkovia pôvodných Arvanitov, ktorí v 11. – 16. storočí osídlili Grécko, ale sú to iba pôvodní Gréci, ktorí sa mali poalbánčiť po príchode Arvanitov do týchto oblastí. Niektoré teórie hovoria, že Arvaniti sú poalbánčení Gréci, ktorí obývali dnešné Albánsko a keď osídlili Grécko hovorili už po albánsky. Iná teória hovorí, že Arvaniti sú potomkovia pôvodných starovekých obyvateľov Grécka, ktorí tu sídlili ešte pred príchodom Grékov. Toto je však albánska nacionalistická teória, ktorá nemôže byť pravdivá, na základe historických poznatkov. Je však určite pravdepodobné, že novousadení Arvaniti medzi seba vstrebali veľkú časť grécky hovoriaceho obyvateľstva na miestach, kde sa usadili. To dokladá aj veľké množstvo gréckych priezvisk Arvanitov, až 40% Arvanitov v 19. stor. malo grécke priezviská, 35% nemalo ani grécke ani albánske priezviska a iba 25% Arvanitov malo priezviská albánskeho pôvodu. Európski cestovatelia v Grécku v 18. – 19. storočí dokumentujú, že v mnohých atických dedinách je gréčtina nahradzovaná arvanítčinou.

Známi Arvaniti[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Θ. Κ. Πίτσιος. Ανθρωπολογική Μελέτη του Πληθυσμού της Πελοποννήσου. Η Καταγωγή των Πελοποννήσιων. Βιβλιοθήκη Ανθρωπολογικής Εταιρείας Ελλάδος Αρ. 2. Αθήνα, 1978.
  2. Άλμα πάνω Philippe de Commyne. Ήσαν άπαντες Έλληνες, ελθόντες εκ των πόλεων ας κατέχουσα εν Ελλάδι οι Βενετοί, τινές μεν εκ του Ναυπλίου εν Πελοποννήσω, άλλοι δε εξ Αλβανίας, ενώπιον του Δυρραχίου (μετάφραση: Σπ. Λάμπρου).
  3. http://kleftouria.blogspot.sk/2008/04/1821_19.html