Bektašija

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súčasť série článkov na tému
Islam
Selimiye Camii ve Mavi Gökyüzü.jpg
Viera a praktiky
Jedinosť Boha · Vyznanie viery · Modlitba · Pôst · Púť · Almužna · Mešita
Hlavné osobnosti
Mohamed

Abú Bakr as-Siddík
Umar ibn al-Chattáb
Utmán ibn Affán
Alí ibn Abí Tálib
Mohamedovi súčasníci
Členovia Mohamedovej domácnosti

Proroci islamu
Texty a zákony
KoránSunnaŠaría
Zákonodarstvo
Životopisy Mohameda
Vetvy islamu
Sunniti (HanífovskáMálikovskáŠáfiovskáHanbalovskáZáhirovská)Šiiti (Ismá'ílíja (Nizáríja (Asasíni) • MustálíjaDrúzi)Isná ašaríja (Dža'farovskáAlavitiAleviti)Zajdíja) • Súfizmus (BektašijaČištíjaMawlawíja)Cháridža (Ibádíja)
Sociopolitické aspekty
UmenieArchitektúra
MestáKalendár
VedaFilozofia
Náboženskí vodcovia
Ženy v islameDžihád
Politický islamLiberálny islam
AhmadíjaWahhábizmus
Pozri aj
Slovníček islamských pojmov
Zoznam významných mešít
Zoznam článkov o islame
z  d  u

Bektašija[1] alebo bektášija alebo bektášíja (príslušníci sa po slovensky volajú bektaši) bola vplyvná taríka v Osmanskej ríši, existuje ale dodnes.

Bektašija sčasti zachováva niektoré predislamské zvyky, naopak nedodržuje niektoré moslimské rituály (ani modlitbu), prevzala prvky kresťanstva a šíitizmu. Muhammeda a Alího kladie na rovnakú úroveň s Alahom. Zdôrazňuje úlohu duchovného učiteľa. Sunniti považujú bektašiju za nemorálnu.

Jednoduchá organizácia a tolerancia bektašije k nemoslimom prispela ku konverzii časti kresťanského obyvateľstva v rámci Osmanskej ríše.

Po likvidácii janičiarov v roku 1826 boli prenasledovaní aj bektaši. V Turecku bektašija oficiálne zanikla v roku 1925 (zrušenie sufistických rádov), centrála bektašije sa následne presunula do Albánska (kde boli počas komunistickej vlády bektaši prenasledovaní), neskôr do Egypta. Dnes má veľa stúpencov v Turecku, Albánsku a medzi albánskymi emigrantmi v USA.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. bektašija. In: Encyklopedický ústav SAV. Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Veda a Encyklopedický ústav SAV, 1999. 12 zv. (696 s.) ISBN 80-224-0554-X. Zväzok 1. (A - Belk), s. 686.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]