Belaštenský monastier
| Belaštenský monastier svätého Juraja (Белащенски манастир Свети Георги) | |
| monastier | |
 pohľad na komplex monastiera zo severozápadu
| |
| Štát |  Bulharsko
|
|---|---|
| Oblasť | Plovdiv |
| Okres | Rodopi |
| Dedina | Belaštica |
| Súradnice | 42°03′22.9″S 24°44′37.8″V / 42,056361°S 24,743833°V |
| Vznik | 1018 |
| Výstavba komplexu | 1018 – 1020 |
| Stav | zachovalý, reštaurovaný |
  | |
| Wikimedia Commons: Belashtitsa Monastery | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Belaštenský monastier (bulh. Белащенски манастир – Belaštenski manastir), je pravoslávny monastier[1][2] z prvej polovice 11. storočia,[1][3] ktorý sa nachádza pri dedine Belaštica v Plovdivskej oblasti v južnom Bulharsku.[4][4][1][2]
Komplex monastiera má pridelený štatút kultúrnej pamiatky miestneho významu.[4]
Lokalita[upraviť | upraviť zdroj]
Belaštenski monastier leží južne od mesta Plovdiv, v severných svahoch pohoria Rodopy,[5] na okraji dediny Belaštica.[1]
Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]
Pred výstavbou monastiera[upraviť | upraviť zdroj]
Na mieste dnešného kláštorného komplexu sa už v 2. storočí nachádzala trácka svätyňa zasvätená tráckemu vojnovému božstvu. Z tohto obdobia sa až do súčasnosti zachovala časť oltára,[3] ktorá sa v súčasnosti nachádza v monastierskom chráme v priestore pred prestolom.[2]
Dejiny monastiera[upraviť | upraviť zdroj]
Monastier bol založený v roku 1018 a výstavba komplexu prebiehala v rokoch 1018 – 1020.[1][3] V priebehu svojej existencie bol niekoľkokrát vypálený. Predpokladá sa, že k prvému vypáleniu došlo v roku 1207, keď ho nechal vypáliť bulharský cár Kalojan počas pochodu proti byzantskému vojsku, ktoré bolo umiestnené v kasárňach vo Filipopole. Niekedy v období osmanskej nadvlády boli (predovšetkým vo východnej časti komplexu) postavené nové kamenné budovy. V roku 1757 došlo podľa doktora Angela Dinkova k ďalšiemu vypáleniu monastiera v rámci poturčovania rodopského obyvateľstva.[1] V roku 1831 bola v kláštornom dvore postavená budova súčasného monastierskeho chrámu[2] a došlo aj k masívnej výstavbe ďalších budov. V polovici 19. storočia monastier slúžil ako letná rezidencia plovdivských metropolitov.[3]
Poslednýkrát bol monastier vypálený a zničený[2] 5. – 6. januára[3] 1878 tzv. bašibozukom (oddielom nepravidelného osmanského vojska)[2] počas bojov medzi ruskými a tureckými vojskami, ktoré prebiehali v areáli medzi dedinami Părvenec a Brestnik počas rusko-tureckej osloboditeľskej vojny.[2] Bez väčších škôd sa zachovala budova chrámu, ako aj kašna v kláštornom dvore. Po týchto udalostiach, v rámci ktorých bola väčšina komplexu zničená, ostal monastier opustený až do roku 1880, keď sa v ňom usídlili grécki duchovní z Plovdivu, ktorí si v juhovýchodnom rohu komplexu postavili malú obytnú budovu s tromi miestnosťami a v nasledujúcich rokoch aj niekoľko ďalších budov.[3] V nočných alebo skorých ranných hodinách 20. júna 1906 sa pri kláštornom komplexe zhromaždili bulharskí pravoslávni veriaci[1][3] (približne 40 – 50 ľudí z okolitých dedín),[3] ktorí z monastiera grécke duchovenstvo vyhnali a monastier odovzdali pod bulharskú správu.[1][3] Monastier bol v tom čase vo veľmi zlom stave a 17. júna 1911 spadla západná stena východného krídla.[3] V období vojen v rokoch 1912 – 1918 bol nedostatočne spravovaný a došlo k ďalšiemu schátraniu budov v rámci komplexu.[1] V rokoch 1923 – 1924 bola veľká časť poškodených budov zbúraná.[3]
V rokoch 1930 – 1931 došlo k reštaurácii prestavbe zvyšných obytných budov v komplexe, ako aj reštauračným prácam na chráme. V tomto čase došlo aj k výstavbe zvonice v priestore obytných a hospodárskych budov, a k výstavbe malého chrámu-kaplnky v interiérových priestoroch obytných budov. Na stavebné a reštauračné práce boli použité finančné prostriedky darované metropolou, a čiastočne prispeli aj veriaci.[1] V roku 1934 sa so súhlasom plovdivskej metropole stal monastier na krátky čas sídlom mestského chudobinca a v komplexe bolo ubytovaných 42 plovdivských žobrákov.[3] Pravdepodobne niekedy v priebehu 50. rokov 20. storočia sa monastier stal ženským a komplex začali obývať mníšky.[1]
V roku 1980 získal areál monastiera štatút kultúrnej pamiatky miestneho významu.[4]
Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]
V súčasnosti je monastier funkčný ženský monastier Bulharskej pravoslávnej cirkvi, pričom komplex obýva igumenka, niekoľko mníšok a pomocníčky. Významným dňom je každoročne sviatok svätého Juraja – tzv. Gergiovden – keď je monastier navštevovaný mnohými návštevníkmi z celého Bulharska, ako aj Bulharmi žijúcimi v cudzine. Tradíciou je, že tí, ktorí v tento deň slávia meniny, podaruvávajú kláštoru rôzne dary a finančné prostriedky, a zároveň poriadajú na počesť sviatku tzv. kubran – slávnostnú zabíjačku spojenú s hostinou.[1]
Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]
Monastier založil byzantský vojvodca Nikéforos Xifias, ktorý bol v čase jeho založenia správcom oblasti okolo mesta Philippopolis (dnešný Plovdiv).[1]
Vo svojej prvotnej podobe monastiersky komplex zahŕňal budovu chrámu a niekoľko hospodárskych budov, pričom všetky stavby boli z prevažnej časti drevené. Neskôr boli drevené budovy nahradené kamennými.[1] Najviac stavieb sa v areáli nachádzalo po masívnej výstavbe v priebehu 19. storočia, keď areál zahŕňal chrám, bloky obytných a hospodárskych budov, ako aj veľký kuchynská blok a budovu pre návštevníkov. Najmasívnejšie bolo južné krídlo komplexu v najvyššie položenej časti areálu, ktoré bolo trojposchodové s čardakmi (terasami) po celej jeho dĺžke. Zvyšné tri krídla boli dvojposchodové s kamenným prízemím a vnútornou terasou. V areáli sa nachádzala aj budova, kde sa choval obetný dobytok. V areáli sa nachádzali aj dve mlynské budovy (tieto boli zbúrané okolo roku 1950).[1]
Súčasné stavby v monastieri[upraviť | upraviť zdroj]
- Chrám svätého Juraja postavený v roku 1831[2]
- historická kašna v chrámovom dvore[2] postavená v rokoch 1831 – 1833[3]
- komplex obytných a hospodárskych budov so zvonicou a malým chrámom-kaplnkou v interiérových priestoroch obytnej časti[1]
- pôvodné kamenné ohradenie komplexu[1]
Správa[upraviť | upraviť zdroj]
Od založenia minimálne do začiatku obdobia, v ktorom padol región pod nadvládu Osmanskej ríše, bol monastier pod správou gréckeho duchovenstva. Nie je známe, kto spravoval komplex počas veľkej časti obdobia osmanskej nadvlády,[1] ale predpokladá sa, že niekedy v tomto období sa stal sídlom rímskokatolíckej Agatonijskej diecézy, pričom v jej správe bol do začiatku 18. storočia, keď sa diecéza premiestnila do Pazardžiku.[3] V priebehu väčšej časti obdobia bulharského národného obrodenia bol v správe Bulharskej pravoslávnej cirkvi a až niekoľko rokov pred oslobodením Bulharska sa opäť dostal do správy Grékov. Do správy Bulharskej pravoslávnej cirkvi sa opätovne dostal v roku 1906.[1]
Štatút a dôvod pamiatkovej ochrany[upraviť | upraviť zdroj]
Kategória: kultúrna pamiatka miestneho významu[4]
Rok vyhlásenia: 1980[4]
Dôvod pamiatkovej ochrany: architektonicko-staviteľská hodnota budovy[4]
Galéria[upraviť | upraviť zdroj]
-
pohľad na stenu okolo komplexu a obytnú časť zo severozápadu -
pohľad na monastier zo severu -
pohľad na vstupnú bránu do komplexu -
pohľad na obytnú čast so zvonicou -
pohľad na vstup do jednej z obytných budov -
pohľad na monastiersky Chrám svätého Juraja -
detailný pohľad na zvonicu -
z monastierskeho dvora – pohľad k obytnému krídlu -
z monastierskeho dvora -
z monastierskeho dvora – pohľad k vstupnej bráne do komplexu -
stará kašna v priestore monastierskeho dvora
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s PEJČEV, Pejčo. Selo Belaštica – minalo i nastojašte. Plovdiv : Pejčev/Nova prints, 2011. 176 s. S. 138 – 145.
- ↑ a b c d e f g h i DOJČINOV, Dojčin. Plovdivski svetini. Plovdiv : Kompas P, 2005. 152 s. ISBN 954-91-422-2-1. S. 48 – 57.
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n TULEŠKOV, Nikolaj. Belaštenskijat manastir Sveti Georgi Pobedonosec. Арх & Арт (Izdatelstvo Arch&Art), 1996, čís. 17, s. 12 – 13. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g Национален институт за недвижимо културно наследство. НИНКН: Област Пловдив [online]. ninkn.bg, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online.
- ↑ ČAVĂRKOV, Georgi. Bălgarski manastiri – istorija – kultura – izkustvo. Sofia : Izdatelstvo „Chajni“, 2006. 272 s. ISBN 954-9835-09-X. S. 83.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Belaštenský monastier
